„Keď som sa dostala na jazzové štúdium nevedela som o jazze skoro nič.“   27.04.2020

Vynikajúca talentovaná estónska speváčka – Kadri Voorand sa dostala do povedomia predovšetkým vďaka unikátnej práci s estónskym folklórom, ktorý rôznymi spôsobmi a improvizačnými technikami pretvára na nepoznanie. Jej prejav sa pohybuje na rozhraní viacerých žánrov, ale predovšetkým jazzu a world music. Speváčka disponuje pozoruhodným rozsahom a unikátnym vokálnym prejavom, ktorý je niekedy doplnený o rôzne moderné techniky spevu a elektronické efekty. V Estónsku sa môže pýšiť viacerými oceneniami ako Najlepšia umelkyňa roka, Autorka najlepšieho jazzového albumu roka a taktiež získala špeciálne ocenenie od Estonian Music Council. Vo svete sa objavila s viacerými projektami, okrem iných aj ako sólistka v zoskupení EBU European Jazz Orchestra. Na Slovensku sme ju mali možnosť počuť dvakrát a to v Bratislave a v Dunajskej strede na Are You Free? festivale. Jedinečná speváčka neprestáva hľadať invenčné spôsoby hudobného prejavu, no vždy ostávajú citeľné jej korene v ľudovej tradícii. V exkluzívnom rozhovore sa s nami porozprávala o hudobnom vkuse a vzťahu k tradícii, ktorý sa neskôr preniesol do sveta jazzu a taktiež spomenula aj svoj kompozičný proces a súčasné hudobné projekty.

* Pri vašom prvom stretnutí s hudbou, vedeli ste, že sa budete zaujímať a uberať smerom k jazzu?
Kadri Voorand: „Nie, pretože moje prvé stretnutia s hudbou prebehli už vo veľmi mladom veku. Dalo by sa povedať, že takmer od narodenia som mala intenzívny vzťah k hudbe a bola som k tomu aj vedená. Moji rodičia ma brávali na svoje vystúpenia vo folklórnom súbore. Ja som začala vystupovať tiež pomerne skoro a vystupovanie na verejnosti bolo pre mňa niečo úplne prirodzené. Venovala som sa folklórnemu spevu a tancu, ale v istom momente som sa dostala k husliam. Mojou úlohou bola improvizácia a ozdobovanie základnej melódie piesne. Husliam som sa nikdy nevenovala profesionálne, môj primárny nástroj v škole bol klavír. Predtým, než som však nastúpila do školy, improvizovala som veľmi rada aj na klavíri už od útleho detstva. Tvorenie a objavovanie zvukov bolo súčasťou môjho života. Do osemnástich rokov som ani neuvažovala, že by sa to mohlo stať mojou kariérou. Bolo to mojou súčasťou a robila som to pre radosť. Jazz som vtedy ešte ani nepoznala a ani som tak nenazývala svoju hudbu, ale iní ľudia a poslucháči začali moju hudbu nazývať „jazzovou“. Ja som sa nejako prirodzene podľa ucha a hudobného citu prepracovala k hudobnej harmónii, ktorá mala v sebe veľa jazzových prvkov. Ja som to však považovala za hudbu, nikdy mi nenapadlo, že je to jazz.“

* Kedy ste sa už reálne stretli s jazzom a začali sa mu venovať?
KV: „Až keď som začala študovať na hudobnej akadémii. Mala som osemnásť rokov. Bolo to také rozhodnutie na poslednú chvíľu, pretože popravde som bola proti štúdiu hudby a venovaniu sa jej na profesionálnej úrovni. U svojich rodičov som videla aké je to náročné a aký je život muzikanta alebo umelca chaotický. Potom mi to však prišlo ako prirodzené rozhodnutie, keďže som sa venovala hudbe celý život. Šance však dostať sa na jazzové štúdium boli veľmi malé. Vždy brali len jednu osobu na každý odbor a mala som silnú konkurenciu, skvelých spevákov. Z nejakého dôvodu si však vybrali mňa.“

* V tom momente ste však už museli mať na zreteli jazz ako hudobný žáner, keď ste sa hlásili na jazzový odbor.
KV: „To je práve vtipné a zaujímavé zároveň, že práveže nie. Nevedela som o jazze nič. Vďaka môjmu predošlému štúdiu klasického klavíra som mala dobrý prehľad v teórii a vedela som veľmi dobre improvizovať na rôzne harmónie, takže to bol dobrý základ na jazzové štúdium. Mala som veľké šťastie, že sa nepýtali na jazzovú históriu, inak by ma nezobrali, pretože o jazzovom svete som nevedela nič. (smiech). Samozrejme to, že som sa tam dostala bola veľká vec a všetci mi hovorili, aká je to skvelá príležitosť. Až vtedy som sa začala zaujímať o jazz do hĺbky. Ja som vždy mala taký postoj, že čokoľvek čo robím, musím robiť poriadne a naplno. Zobrala som to ako výzvu a veľmi rýchlo ma to začalo ovplyvňovať hudobne. Bolo to zaujímavé spolupracovať a študovať s ľuďmi, ktorí boli v jazzovom svete už aj niekoľko dekád a ja som ho len začínala objavovať.“

* Ktorí umelci vás ovplyvnili v začiatkoch a môžete spomenúť aj nejaké nespevácke vplyvy?
KV: „Práveže spevácke vzory som nemala veľmi dlho. Ja som dlhú dobu plánovala, že aj keď sa venujem spevu, mohla by som študovať nejaké exaktné vedy - matematiku, fyziku alebo architektúru. Zrazu sa všetko tak rýchlo zmenilo a celý môj život sa točil už len okolo hudby. Veľa ľudí mi odporúčalo, čo mám robiť a čo počúvať, ale jazzoví speváci neboli nikdy nejako moja šálka kávy. Avšak fascinovala ma inštrumentálna improvizácia a jedno z prvých mien, ktoré ma fascinovalo bol Wayne Shorter. Hranie jeho kompozícii v tak mladom veku malo samozrejme na mňa veľmi veľký dopad, najmä po stránke hudobnej harmónie a to sa prenieslo aj do mojich vlastných kompozícii. Potom samozrejme veľký vzor bol Chick Corea a Return To Forever, Pat Metheny, Yellow Jackets, Keith Jarrett, Jan Garbarek a viacero ECM minimalistických albumov s vplyvom popu. Prvé sólo, ktoré som transkribovala, bolo práve od Jana Garbareka a to dosť ovplyvnilo moje frázovanie. Neskôr počas štúdia som sa samozrejme dostala aj k staršiemu jazzu.“

* Váš štýl je veľmi zaujímavý. Dovolím si však tvrdiť, že v ňom nie je veľa jazzovej tradície. Čo vás teda ovplyvnilo pri vývoji vášho soundu a štýlu?
KV: Nie, veľa jazzu tam nie je. Moja mama viedla autentický folklórny súbor, kde sme hrali estónske hudobné tradície a bolo to aj formou akoby divadelného predstavenia. To bolo veľkou súčasťou môjho života, my sme žili tým folklórom, každý víkend sme nosili tradičné folklórne oblečenie. Súčasťou týchto predstavení bola aj vo veľkej miere improvizácia. Mama zvykla veľmi často improvizovať priamo na mieste, pričom využívala mená hostí, ich výzor a všetko to vkladala do piesne. Bolo to veľmi situačné. Ja som si to užívala a vtedy som sa naučila, že improvizácia by mala rozprávať nejaký príbeh, mala by byť veľmi osobná a vznikať spontánne na základe prostredia a myšlienok. Folklór a spontánna improvizácia najviac ovplyvnili moju tvorbu. Za túto skúsenosť som veľmi vďačná, pretože keď som začala študovať jazz a improvizáciu, prišlo mi to veľmi oklieštené a nudné, akoby to skoro vôbec ani improvizácia nebola. Veľa ľudí transkribovalo sóla od slávnych jazzových umelcov a potom to aplikovali do svojho hrania a mne to prišlo, že to ani nie je improvizácia, len používanie rovnakých nápadov. Preto moja hudba nemá v sebe veľa jazzovej tradície, pretože to ani nikdy nebolo mojim cieľom.“

* Okrem folklóru vás ovplyvnila aj iná hudba?
KV: „Áno, určite dôležitú rolu zohralo v mojej tvorbe aj štúdium klasickej hudby, keďže som sa jej venovala od 6-tich rokov. Taktiež som istý čas počúvala veľa á cappella hudby, čo sa prejavilo aj na mojom vnímaní harmónie.“

* Bolo ťažké pre vás nájsť si nejaký vlastný štýl a sound?
KV: „Nikdy som nad tým nepremýšľala. Cielene som sa nesnažila vytvoriť si nejaký vlastný sound. Proste som len tvorila vlastnú hudbu, ale nikdy mi nenapadlo, že teraz toto znie ako nejaký konkrétny umelec. Zároveň som si však nikdy nepovedala, toto je môj sound a štýl. Ja som si len sama sebe povedala, teraz robím toto, ale nikdy som sa to nesnažila uzavrieť do nejakej kategórie alebo nejako pracovať na vytvorení nejakého štýlu. Nechala som to prirodzene plynúť.“

* Estónsky folklór je bez pochýb centrom vašej hudby, zaujímala ste sa niekedy aj o iné folklórne vplyvy?
KV: „Určite nevyužívam len prvky estónskeho folklóru. V mojej hudbe je asi všetko s čím som sa kedy stretla a vypočula si. Občas počúvam africkú a brazílsku hudbu.“

* Čo je špecifické pre estónsky folklór?
KV: „Estónsky folklór je veľmi jednoduchý a zameriava sa na každodenné príbehy bežných ľudí a myslím, že práve tieto príbehy všedných dní sa prenášajú aj do mojej hudby. Hudobné špecifiká estónskeho folklóru sú rôzne podľa regiónu. Napríklad v severnej časti Estónska používajú veľmi veselé harmónie. V jednej malej oblasti na juho-východe sa zasa využívajú veľmi špecifické intervaly, ktoré sú ako keby intonačne nečisté a nedajú sa zaradiť do európskeho dvanásťtónového systému. Pričom častokrát používajú imitácie. Jeden spevák improvizovane predspieva a ostatní sa k nemu pridajú vo veľmi úzkej sadzbe, je to akoby interval sekundy - ale nie úplne. Znie to skutočne zvláštne. Pre zvyšok Estónska je typická silná melodickosť a spevnosť. Veľa estónskych piesní je veselých, ale v tradícii nájdete aj zaujímavé piesne, ktoré sú veľmi smutné pri bežne veselých príležitostiach ako napríklad svadobný lament a podobne.“

* Kompozícia je veľmi dôležitou súčasťou vášho hudobného života, čítal som, že ste komponovala už od 6-tich rokov.
KV: „Neviem, či sa to dá nazvať už vtedy komponovaním, boli to skôr také improvizácie, ktoré som robila ešte aj skôr ako som mala 6 rokov. Moja mama tvrdí, že už som komponovala aj vtedy. Samozrejme treba to brať s rezervou každá mama chce vychváliť svoje dieťa (smiech). Samozrejme spomínam si trochu, že som v tom veku tvorila. Keď však hovoríme o kompozíciách, ktoré sa hrali ako diela na verejnosti, tak to bolo až v pubertálnom období.“

* Ako sa rozvinul váš kompozičný um naprieč rokmi?
KV: „Rozvíjal sa samozrejme postupne ruka v ruke s mojimi technickými schopnosťami a hudbou, ktorú som počúvala. Väčšinou boli moje kompozície reflexiou toho, čo som v ten daný moment študovala a na čom som pracovala. Napríklad, keď som počúvala vokálne zoskupenie Man sound, tak to sa odrazilo v mojej tvorbe. Počas prvého roku na akadémii som veľa riešila polyrytmus, tak vtedy moja hudba zasa dostala polyrytmické elementy. Jeden čas sme mali rok hosťujúceho pedagóga Anthony Rankera z Priceton Univerzity a ten ma zasa naučil komponovať vo vlastných módoch. Hudba je veľmi komplexná a samozrejme ja sa snažím vyskúšať a obsiahnuť všetko. V prvých štádiách ma ovplyvňovala zložitá hudba Wayne Shortera, ale teraz s každým albumom sa mi zdá, že môj rukopis a skladby sú čoraz jednoduchšie a jasnejšie. Môj posledný album z vydavateľstva ACT Music, ktorý teraz vychádza, je skoro až taký popový.“

* Váš aktuálne posledný album je Taat läks lolliks so zoskupením Estonian Voices Ako by ste ho porovnala s predošlým Ole hea?
KV: „Taat läks lolliks je výrazne orientovaný na folklór, je tam veľa aranžmánov ľudových piesní. Po kompozičnej stránke tam veľký rozdiel nie je, len iný výber skladieb a estetický vkus.“

* Ako vo všeobecnosti skladáte Pracujete s formami a harmóniou alebo tvoríte viac improvizačne?
KV: „Je to vždy iné a záleží to od skladby. Niekedy je to viac otvorená, spontánna tvorba postavená na improvizácii, inokedy si skladba vyžaduje viac premýšľania a vedomých rozhodnutí, či zložitú veľkú formu. Kompozícia je často kombináciou spontánnosti a vlastného vnútorného ucha v spojitosti s kompozičnými vedomosťami. Čo je pre mňa však najdôležitejšie pri tvorení sú melódie, ktoré sa snažím počuť v absolútnom tichu vo svojej hlave. V poslednej dobe sa snažím vyhýbať takému tvoreniu prostredníctvom jamovania a len takých vyhrávok, aj keď je to ťažšie. Je to však potom lepšie, samozrejme láka nás používať náš nástroj, ktorý je nám oporou, ale niekedy to môže aj zabiť nápad vo vašej hlave. Ďalší faktor potom je, aj že to obmedzuje vašu tvorivosť len na to, čo viete zahrať.“

* Čo pre vás znamená jazz ako ho vnímate v súčasnosti?
KV: „V Estónsku je teraz dobrá situácia, pretože veľa mladých sa zaujíma o jazz. Pretože jazz ako žáner nie je definovaný ako len americká kultúra a hudba. Rôzne jazzové festivaly v súčasnosti ponúkajú veľmi rôznorodú hudbu, kde sa krížia elementy jazzovej tradície, folklóru, popu, klasickej hudby a mnoho iných žánrov. Ja patrím tiež ku generácií, ktorá vyrástla v tomto prostredí, že jazz je veľmi slobodný a reprezentuje ho aj spojenie viacerých žánrov v spojení s elementom improvizácie. Záleží to však od prostredia, čím viac idete na západ, tým sa definícia toho čo je jazz zužuje. V USA je to omnoho užšie spektrum ako v Európe a špeciálne jej východnejšia časť. Myslím si, že je to aj dané tým, že sme natoľko vzdialení historicky a kultúrne od jazzovej tradície. Keďže s ňou nie sme tak úzko spätí, naše chápanie jazzu je úplne iné. Nemusíme sa viazať na to že jazz je toto alebo tamto.“

* Je jazz podporovaný finančne v Estónsku?
KV: „Myslím si, že na to aká sme malá krajina, je u nás dobrá finančná podpora jazzu a umenia.“

* Ako je to s príležitosťami na hranie?
KV: „Aj v tejto oblasti si myslím, že sme na tom dobre, máme festivaly a v Taline je aj každodenný jazzový klub Philly Joes. Taktiež máme Jazzovú úniu, ktorá organizuje koncerty po celom Estónsku!"

* Čo je špecifické pre estónsku jazzovú scénu?
KV: „Ťažká otázka. Nemyslím si, že medzi umelcami sú nejaké konkrétne prvky, ktoré sú typické. Jazzová scéna v Estónsku je veľmi otvorená a slobodná, každý si tvorí to svoje.“

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
KV: „Najmä sa budem zameriavať na prípravu celosvetového vydania nového duo albumu s basistom Mihkel Mälgandom. Album v Estónsku už získava veľké úspechy a obľubu, lebo je tak medzi niečím jazzovým a popovým. Páči sa jazzovým fanúšikom, ale zároveň je prístupný aj pre tých, ktorí nepočúvajú alebo sa až stránia improvizovanej hudby. Je to eklektický album, kde sa mieša jazz, pop, folk, ale ťažko sa to dá nejako zaradiť. Okrem tohto projektu som stále aktívna s Estonian Voices a s nimi chcem pripraviť ďalší album. V posledných rokoch som mala strašne veľa projektov, orchestre, krátkodobé zoskupenia, jednorazové zákazky a podobne. V najbližších rokoch sa chcem skôr viac koncentrovať na menej projektov a ponoriť sa do nich intenzívnejšie.“

* Ďakujem za rozhovor!