„Verím v to, že je vždy možnosť nájsť niečo nové.“   05.12.2022

Vynikajúci, virtuózny bubeník a perkusionista maďarského pôvodu András Dés (* 1978) patrí v súčasnosti k vyhľadávaným umelcom na európskej jazzovej scéne! Aktuálne pôsobí vo Viedni a do dnešného dňa participoval na vyše 100 albumoch, pričom vydal aj 4 vlastné albumy v pozícii lídra. András Dés si získal renomé všestranného perkusionistu, ktorého tvorbu a spôsob hry charakterizuje túžba objavovať, skúšať a meniť zvukové možnosti. Vystupoval na mnohých významných miestach ako Carnegie Hall, Covent Garden, the Amsterdam Concertgebouw, the Damascus Opera House, the Jerusalem Theatre, the Cairo Jazz Festival či Shanghai World Expo. Spolupracoval s mnohými etablovanými umelcami z rôznych kútov sveta ako Palle Mikkelborg, Frank London, Charlie Mariano, Theodossii Spassov, Ferenc Snétberger, Jack DeJohnette, Gerard Presencer, Kornél Fekete-Kovács, Eivind Aarset, Mihály Borbély, Eric Truffaz, Chris Potter a mnoho ďalších. V exkluzívnom rozhovore sa s nami pozrel na svoj umelecký vývoj a zaviedol nás do sveta svojich inšpirácii, projektov a umeleckého myslenia.

 

 

* Zaujímalo by ma, čo vás priviedlo a inšpirovalo k takému bohatému inštrumentáru, nakoľko okrem klasickej  sady bicích nástrojov, často hráte aj na rôznych folklórnych perkusiách.
András Dés: "Celé to začalo už v detstve. K bicím nástrojom som inklinoval už keď som mal 6 rokov. Táto túžba sa rozvíjala možno už aj oveľa skôr - našiel som aj nejaké moje kresby z útleho detstva, kde som sa nakreslil ako bubeník. Ďalej už to bol pomerne organický vývoj, začal som štúdiom klasických perkusii. V tom čase to však stále bolo v detských intenciách, len ako niečo, čo som chcel robiť v daný moment. Neskôr s vývojom som postupne začal objavovať, že svet perkusii je oveľa farebnejší, než som si predstavoval. Komunistické Maďarsko bolo pomerne uzavreté a vedomostí o rozličných kultúrach a rôznych typoch perkusii sa získavali pomerne ťažko. Postupne som naberal vedomosti o rôznych perkusiách a všestranných, odlišných technikách. Teraz prechádzam inou fázou, kedy sa snažím redukovať počet nástrojov a možností, pretože dávanie si takýchto limitov vás vie tiež posunúť. Musíte premýšľať, ako sa môžete umelecky vyjadriť s okliešteným množstvom výrazových prostriedkov."

* Pamätáte si aj na prvý moment, kedy ste si rozšírili inštrumentár? Ako ste sa dostali k inšpiráciám a poznatkom, keď boli možnosti komunistického režimu oklieštené?
AD: "Môj otec László Dés je známy maďarský saxofonista a skladateľ. Keď som bol ešte dieťa, otec si založil významné trio Stendshal so skvelými hudobníkmi - Ferenc Snétberger (gitara) a Kornél Horváth (bice nástroje). Je to jedno z najznámejších trií v histórii maďarského jazzu a presadili sa aj medzinárodne. Práve Kornél Horváth bol prvá veľká inšpirácia. Vidieť a počuť ho hrať na živo mi otvorilo obzor toho, čo všetko perkusionista dokáže a ako farebne môžu odlišné perkusie znieť."

* Vy hráte zaujímavou kombinovanou technikou, kde v jednej ruke držíte paličku a v druhej používate perkusívnu techniku rukou. Je to niečo, čo ste si sami vytvorili alebo vás inšpiroval nejaký bubeník, u ktorého ste to videli?
AD: "Toto je skutočne zaujímavá téma, pretože objavil som to sám. Ale treba však povedať, že nie som jediný bubeník na svete, ktorý takto hrá. Objavil som takpovediac Ameriku. Až neskôr som začal objavovať hráčov, ktorí robia to isté ako ja a na šialene dobrej úrovni. Túto techniku som si osvojil, keď som mal v inštrumentári cajon. Jednou rukou som hral na cajón a perkusívne nástroje a v druhej som držal paličky. Cítil som sa veľmi komfortne pri tomto spôsobe hry. Možno aj preto, že to nebol nejaký veľký skok, ale organický proces vývoja. Najprv som hral hlavne rôzne kongá a bongá. Potom som začal používať rôzne rámové bicie, cymbaly, djembe a ďalej modifikoval ich zvuk. Ku dnešnému dňu som participoval už na viac ako 100 albumoch, a keď to začnete počúvať, je tam počuť neustály vývoj môjho zvuku a zmeny inštrumentára. Čo sa týka tejto techniky, tak ma ohúrili najmä dvaja perkusionisti. Jedným z nich je kolumbijsky perkusionista Tupac Mantilla a druhý je izraelský perkusionista Itamar Doari."

* Okrem vývoja inštrumentára sa však vyvíjate aj ako bubeník a spôsobom akým hráte. Máte stále čo objavovať? Vyvíjajú sa bicie a techniky vo všeobecnosti?
AD: "Ale samozrejme. Ja som vždy ohromený, aké talenty a čo všetko môžete objaviť na sociálnych sieťach. Len nedávno som objavil nejakých perkusionistov, ktorí ma ohromili natoľko, že som si povedal, nechápem ako môžu takto hrať? Uchvátili ma po technickej stránke. Je taká instagramová stránka „dust to digital“ a tam nahrávajú každý deň videá rôznych hudobníkov z celého sveta a je to cyklus nekonečnej inšpirácie. Aj keby nebolo toľko inšpirácie od hudobníkov z rôznych kútov sveta, vždy sa dá niečo nové objavovať - je to nekonečný proces!"

* Je niečo teraz konkrétne čo objavujete vo svete bicích nástrojov?
AD: "Mám teraz taký zábavný, nový projekt na instagrame, ktorý sa volá - One hit per day (Jeden úder za deň). Proste do niečoho udriem každý deň, môže to byť úplne čokoľvek. Je to taká reakcia z mojej strany na množstvo krátkych informácii, ktoré sa na človeka valia z sociálnych sieti. Ja som si pomyslel, dobre všetko je teraz kratšie a kratšie, tak ja to urobím najkratšie (smiech). Je to aj akási revolta z mojej strany. Pre mňa je to zaujímavé aj z toho hľadiska, že väčšinou albumy a všetky projekty, čo ja robím sú veľmi zdĺhavé procesy. Aj samotné koncerty hrám bez pauzy medzi skladbami ako jeden celok. No zdá sa mi, že akosi moja vízia rozsiahlych konceptov ide proti bežnej percepcii krátkych informácii súčasnosti. Tak som v tom zaviedol nejaký balans týmto insta projektom."

* Bol nejaký deň, kedy vás natoľko ohromil zvuk nejakej veci, ktorú ste udrel, že vás to inšpirovalo k niečomu?
AD: "Áno - to sa stáva. Niekedy ma niečo prekvapí, ohromí a potom si poviem, poďme to nahrať. Takže je to aj taký improvizačný projekt, ja nikdy neviem dopredu, čo v ten deň budem nahrávať. Niečo môže byť zaujímavé zvukovo, iné zasa vizuálne. Taktiež je to aj ako taký denník, pretože všade kde idem, tam niečo udriem a sú to pre mňa akési zápisky spomienok. Je to taký malý zábavný, zaujímavý projekt, ale možno bude zaujímavejší ešte viacej o rok, keď už bude tých nahrávok/zápisov a spomienok 365."

* Možno z toho v budúcnosti vznikne aj niečo väčšie.
AD: "Áno, to nikdy neviete. Vlastne už som aj dostal nejaké podnety od kamarátov, že je to zaujímavá kolekcia zvukov, takže možno z toho neskôr bude niečo väčšie. Taktiež tento koncept, tak nejako korešponduje s mojimi ostatnými projektami a čo v nich robím. Ja sa teraz snažím hrať s veľmi obmedzenými možnosťami, napríklad v jednom projekte mám iba jeden rámový bubon a veľmi lacný čínsky cimbal. No, napriek tomu ma to veľmi zvukovo inšpiruje. Súvisí to ešte aj s jedným novým projektom založenom na recyklácii, len je ešte v procese, tak o tom ešte nebudem veľa hovoriť."

* Spomínali ste recykláciu, to je zaujímavé, pretože mám pocit, že vaša hudba ma vždy niečo povedať, nejakú správu mimo hudby.
AD: "To je zaujímavá myšlienka, pretože, aj keď mám vždy čo hudbou povedať, aj keď je tam nejaký koncept, tak vždy mám pocit, že hudba musí byť v prvom rade hudbou. Ono aj keď tá hudba má viacero vrstiev, tak keď už som na konci a ide sa nahrávať alebo hrám koncert, nechcem už nič povedať, proste chcem len hrať hudbu. Navyše chcem vždy nechať priestor pre poslucháčov, aby si z toho odniesli a uchopili ten význam podľa seba. Určite nechcem poslucháča nikdy priamo navádzať k nejakému záveru o čom tá hudba je. Samozrejme napríklad, keď som mal sólo koncert v Budapešti, tak som chcel rozprávať svojou hudbou množstvo myšlienok a príbehov, no dôležité bolo pre mňa uvedomenie, že poslucháč ich aj tak pochopí vždy inak než je moja predstava. To však nie je zlé, práve naopak, to je ta krása a rozmanitosť hudby, že každý ju pochopí úplne inak."

* Zaujala ma vaša myšlienka, že hudba musí byť hudbou. Dnes je množstvo moderných umeleckých prúdov, kde mám pocit, že umelci sa snažia dosiahnuť presný opak. V spojitosti s touto myšlienkou sa mi vynára váš album Einschließlich (recenzia tu), kde ste nahradili bicie nástroje konárikmi a lístím, no napriek extravagantnosti a experimentálnosti, album stále znie ako hudba.
AD: "Ďakujem, že to spomínate, a že sa vám to zdalo muzikálne a umelecké, pretože to bolo samotným cieľom. Nechcel som sa len zbaviť bicích nástrojov a urobiť experimentálny projekt, kde pôjdem do lesa a budem sa úplne blázniť. Chcel som urobiť v lese album, ktorý by mal rovnaké kvality, ako keby sme nahrali ten album v normálnom štúdiu. Tu sa zasa dostávame k otázke toho konceptu, mnoho ľudí si myslelo, že je to nejaké vyjadrenie ku klimatickej kríze a vyjadrenie k ekológii, ochrane životného prostredia a prírody. To všetko je pre mňa dôležité a samozrejme, že to bolo trochu aj o tom lese a atmosfére, no prvotný motív a inšpirácia pre tento projekt v lese bol viacej sebecký. Pozadie tohto projektu má dva motívy. Prvým bolo ísť do lesa, pretože má zaujímavú akustiku a množstvo zvukových možností. Druhým motívom bolo odísť od štúdiovej rutiny, priniesť kapelu do iného prostredia, nezobrať si žiadne nástroje a prekvapiť seba. A v skutočnosti som sa aj prekvapil, pretože sme išli do lesa a ja už som si tam nazbieral kopu vecí, čo budem používať ako svoje nástroje a zneli dobre, no začalo pršať. Po daždi som zistil, že zrazu všetky predmety, čo som zozbieral už znejú navlhnuté úplne inak, no bol to moment prekvapenia, ktorý som šiel hľadať. Takže tento projekt bol dosť o neočakávaných veciach a o tom, že hudbu môžete robiť kdekoľvek a akokoľvek, pretože je vo vás a hudba sa deje vo vás. Ak zabudnete na všetko, čo ste sa kedy učili a oslobodíte sa od všetkého, budete veriť svojmu inštinktu, tak môžete tvoriť skutočnú hudbu v akýchkoľvek podmienkach."

* To miesto v lese, kde budete hrať ste si špeciálne vybrali alebo to bol náhodný výber?
AD: "Nie, nebol to náhodný výber, bolo to súčasťou veľmi dôležitej prípravy, pretože sme potrebovali miesto, kde bude neďaleký prístup k elektrine, ubytovaniu. Vlastne aj samotné ubytovanie a stravovanie bolo veľkou zmenou. Mali sme so sebou vlastného kuchára, môjho kamaráta, ktorý nám varil, pretože vedel, že budeme zaneprázdnení nahrávaním. Bežne v štúdiu si objednáte pizzu, ale uprostred lesa sa to asi nebude dať (smiech). Aj kamoš kuchár si samotný proces albumu užíval, dobre sa pripravil a my sme už dva týždne pred nahrávaním dostali jedálniček."

* Je to skutočne možné zbaviť sa úplne všetkých naučených vecí?
AD: "Nie, asi úplne nie, ale nájdu sa ľudia, ktorý to dokážu. Ja osobne to dokážem len niekedy, inak dosť často mi niečo chodí v mojom mozgu, ale je to proces učenia sa. Cvičením to zlepšujete a učíte sa zabudnúť. Myslím, že to povedal Miles Davis, naučte sa všetko a potom to zabudnite. Pre mňa samotného boli najlepšie koncerty tie, kde sme dokázali naozaj zabudnúť na všetky vedomosti a dostali sa do prúdu a hrali bez žiadnych očakávaní v momente."

* Do dnešnej doby ste participovali na vyše 100 albumov. Ako si hľadáte projekty? Väčšinou oni oslovia vás? Aké máte kritéria na projekt, do ktorého sa pustíte?
AD: "Teraz pôsobím na novej scéne vo Viedni, takže je to také zaujímavé aj v rámci projektov, že som musel spoznať úplne nových hudobníkov. S projektami je to väčšinou dnes už tak, že ak ma niekto oslovuje, už veľmi dobre vedia aký mám sound, čo robím a vedia si to predstaviť vo svojej vízii projektu. Taktiež keď ja robím svoje projekty, dám si námahu preskúmať osobnosti, naštudovať si ich, či mi zapadnú do môjho konceptu, na ktorom pracujem."

* Spomenuli ste, že si zvykáte na viedenskú scénu, vidíte nejaký rozdiel oproti Budapešti?
AD: "Je to zaujímavé, pretože kvalita oboch scén je úžasná. Aby som bol úprimný, veľa som o viedenskej jazzovej scéne nevedel, keď som sa sťahoval, tak som mal obavy, či tam budem stratený, či mi ta scéna bude vyhovovať, či tam budem mať čo robiť. No postupne ako som začal odhaľovať jazzovú scénu v novom meste, presvedčil som sa, že je úžasná a rozmanitá. Medzi týmito scénami sú asi dva veľké rozdiely. Viedeň je viac multikultúrna ako Budapešť, takže som mal možnosť hrať s hudobníkmi z rôznych kultúr a oblastí. Spolupracoval som s Turkami, Kurdami, Iračanmi, Brazílčanmi a s mnohými ďalšími úžasnými hudobníkmi z celého sveta. V tomto ohľade tá scéna veľmi rozširuje obzor a inšpiruje. Druhý veľký rozdiel je v klasickej hudbe. Množstvo jazzových hudobníkov tu má silné pozadie v klasickej hudbe. Taktiež vo Viedni je veľmi silný prúd voľnej improvizácie, ktorá nadväzuje na tradíciu Neue Musik."

* Vy nemáte náhodou tiež pozadie v klasickej hudbe?
AD: "Ako malý som sa venoval trochu klasickým perkusiam, ale nebol som naozaj študovaný klasický hudobník. V Maďarsku je to trochu iné v jazze - sú tam dve silné tradície. Jednou je silná rómska tradícia hudobných rodín, ktorí hrávali v kaviarňach a reštauráciách. Druhou silnou tradíciou je prepájanie maďarskej ľudovej hudby s jazzom. Tieto dva aspekty a prúdy sú veľmi dôležité a špecifické pre maďarskú jazzovú scénu."

* Čo je pre vás dôležité, keď hľadáte nových hudobníkov?
AD: "To sa s časom stále mení. V súčasnosti je to tak, že veľmi rád spolupracujem s hudobníkmi, ktorí sa neustále snažia rozširovať a posúvať hranice svojho výrazu, muzikality a nachádzajú sa na rozhraní niečoho - proste hľadajú a neboja sa experimentovať."

* Na vašich projektoch ma zaujala inštrumentácia. Vždy tam máte gitaru, je to niečo cielené kvôli zvuku alebo len tak náhodou vám to vyšlo do každého albumu?
AD: "Ja mám rád aj klavír, ale v Maďarsku na veľa miestach majú len elektrický klavír a ten nemám rád, takže aj to je možno dôvod (smiech). Hlavným dôvodom, prečo mám stále gitaru v projektoch je Márton Fenyvesi. On je niekto, bez ktorého si neviem tvorenie hudby predstaviť. Zbožňujem všetko, čo s hudbou robí a dobre si rozumieme, pričom je aj skvelý ako človek. Takže výber gitary je niečo veľmi osobné."

* Z vašich vlastných projektov mám pocit, že ste sa presunuli z jazzovo orientovaného soundu k väčšej otvorenosti voči iným vplyvom.
AD: "Áno určite, presne takto to vnímam! Snažím sa posúvať žánrové hranice a byť otvorený slobode. Na druhú stranu nepovažujem sa za free improvizátora, pretože aj to je kategória sama o sebe, ktorá je limitujúca. Množstvo umelcov, ktorí sa radia k voľnej improvizácii, väčšinou spadnú do istej tvorivej formuly kde nie je groove, rytmus, zrozumiteľná jednoduchá melódia, zrozumiteľná harmónia. Ja sa nechcem limitovať a ak si to situácia vyžaduje hráme veľmi jednoducho, kľudne jednoduchý groove a kvintakordy."

* Ako spomínate, niekedy aj tak povediac nové žánre majú svoje limity. Napreduje teda umenie a premieňa sa alebo je to len cyklus opakovania už objaveného?
AD: "Je to ťažká otázka a ja nad týmto často rozmýšľam. Je pravda, že moderná hudba vo viacerých smeroch skončila v slepých uličkách, kde si ľudia búchajú takpovediac hlavu o stenu, namiesto toho, aby urobili krok späť a našli inú odbočku. Ja si myslím, že vždy je niekto, kto prinesie niečo nové, ten záblesk svetla, že je tu niečo, čo môže byť cesta k niečomu. Samozrejme, týchto možnosti a ľudí je čoraz menej. Napriek tomu stále verím, že vždy je možnosť nájsť niečo nové."

* Aktuálne ste tento rok vydali 3 albumy: Borbély Mihály Polygon – Enchantment, J.D.HIVE - Isn't Dinner Lovely Tonight a József Horváth Barcza - The Sky Beyond the Glass. Môžete nám priblížiť tieto projekty?
AD: "Sú to úplne odlišné veci. S Józsefom som len nahral album. On skomponoval nový album, my sa poznáme už dlho, tak sa ma spýtal, či tam nebudem hrať, ale nejde o koncertné hrania. S Borbély Mihály Polygon a J.D.HIVE ide už o dlhšie fungujúce kapely a hrávame spolu často. Ešte chcem len doplniť, že vyjde aj 4 album s neuveriteľnou iránskou speváčkou Golnar Shahyar - Tear Drop. Ona tiež pôsobí vo Viedni, toto bude jej líderský debut a som hrdý, že som mohol byť toho súčasťou. Pred nedávnom som s ňou hral v Kolíne nad Rýnom a bol to pre mňa jeden z najlepších momentov v tomto roku. Mentálne a emocionálne to bol tak silný hudobný zážitok. Všetky tieto 3 projekty: Polygon, J.D.HIVE a Golnar Shahyar majú veľmi špeciálne miesto v mojom srdci, pričom sú úplne odlišné. Polygon trio má množstvo improvizovaných častí. Hráme spolu už 5 rokov a s Mihálym už aj 20 rokov. Poznáme sa už tak dobre, že vieme, že na pódiu sa nemá čo pokaziť, len si to užívame. J.D.HIVE je pre mňa úžasná nová skúsenosť, pretože je to prvý projekt v mojej kariére, kde hrám v takomto zložení a zároveň Johannes Dickbauer komponuje veľmi striktne a organizovane. Takže sa musím učiť množstvo presných aranžmánov a ako perkusionista na to nie som zvyknutý, ale je to pre mňa dobrá výzva a zábava. Navyše sú to naozaj vynikajúci, špičkoví hudobníci."

* Cítite sa lepšie ako sideman alebo vo vlastnej tvorbe?
AD: "Mám rád oboje. Ja si vyberám projekty aj podľa toho, aby som vedel osobne do toho projektu niečo priniesť a prispieť tak k výslednému produktu. Moje vlastné projekty sú skôr o tom, že vypĺňam prázdne medzery, ktoré nezaplnia žiadne iné projekty, len moja vlastná kreativita."

* Aká je najbližšia medzera, ktorú treba vyplniť?
AD: "Je to ten projekt s recyklovaním, čo som spomínal. Kapelu som založil vo Viedni. Mal by sa uskutočniť v apríli. Pointa je v tom, že prizveme publikum, ktoré nebude platiť vstupné, ale namiesto toho prinesú nepoužívané objekty z domácnosti. Je to tak trochu prepojené s projektom z lesa, ale tentokrát namiesto toho, čo nájdem v lese, budem hrať na všetky tie rôzne veci, čo ľudia prinesú."

* Plánujete ešte nejaké iné projekty?
AD: "Ešte sa chystám nahrávať aj album s kvartetom môjho otca. Bude to kolekcia live nahrávok. Taktiež budem spolupracovať v kapele s českým kontrabasistom Tomášom Liškom, kde hráme s úžasným huslistom Efe Turumtayom a gitaristom Cenk Erdoğanom. Nahrali sme s touto kapelou album v Istanbule a to tiež vyjde asi budúci rok. Okrem toho som ešte súčasťou jedného zaujímavého kultúrneho projektu Ganymed budúci rok vo Viedni. Bude sa to odohrávať v dvoch múzeách - Art History Museum a Natural History Museum, kde umelci budú posadení pred nejaký obraz alebo exponát a budú hrať, to čo to v nich evokuje."

* Ďakujeme za rozhovor.