26. - 31.3.2019, Burghausen, D   10.04.2019

Tak som sa po dvoch rokoch pauzy opäť vybral do Burghausenu, kde vždy v druhej polovici marca býva jazzový festival Jazzwoche Burghausen. Bol to už môj desiaty ročník, pričom po prvý raz som tam zavítal v roku 2006. A musím sa priznať dopredu, prišiel som na môj posledný ročník. V budúcnosti dám šancu zase iným festivalom, ktoré by som rád navštívil. Do pohraničného mesta, ktoré od Rakúska delí iba drevený most, som prišiel na jubilejný 50. ročník festivalu, ktorý od samého začiatku dramaturgicky pripravuje prof. Joe Viera (má 86 rokov) a ktorý festival založil spoločne s Helmutom Viertlom v roku 1970 pod názvom Internationale Jazzwoche Burghausen.

Ani tento rok festival neopustil tradičnú schému: v utorok finále súťaže piatich mladých formácií – Nachwuchs Jazzpreis, v stredu festival otvára vždy víťaz spomínanej súťaže a večer končí vystúpením svetovej jazzovej hviezdy, Štvrtok a v piatok každý večer po dve vystúpenia, v sobotu koncerty dvoch formácií nielen vo Wackerhalle, ale i v Stadtsaale a popri tom každý večer po skončení hlavných koncertov v Jazzkeller zhruba od 23.00 hod. začína jam session.

Víťazom jedenásteho ročníka súťaže mladých talentov sa stala domáca nemecká formácia LBT, ktorá vsadila na netradičné spojenie jazzu a techna! Ide to vôbec dokopy? Veru ťažká otázka, na ktorú nedalo odpoveď ani vystúpenie. V súťaži každá formáccia má na prezentáciu 20 minút, ale ako víťaž máte k dispozícii vyše 70 minút. A tu sa ukázala pravda v plnej nahote, pretože tých 20 minút sa ešte dá zvládnuť, ale vyše hodiny počúvať len dus-dus – to je už iný oriešok. Ale všetci boli nadšení, iby pár novinárov nás nenadchlo opakovanie sa stále rovnakého tempa, až veľmi jednoduchých fugúr, s málo nápadmi. Nevadí, aspoň som mal čas podebatovať so známymi.

Na záver večera vystupovali tri speváčky z USA pod názvom Sing the Truth. Tri divy – Dianne Reeves, Angelique Kidjo a Lizza Wrigh spoločne s bubeníčkou projektu Terri Lyne Carrington sa stretli už v roku 2004 na koncerte v Carnegie Hall, aby prezentovali ženské silné osobnosti v jazze – speváčky: Nina Simone, Billie Holiday a Abbey Lincoln. Tu na koncerte pribudli aj piesne známe od Nancy Wilson či Joni Mitchell. A prídavok bol od Tiny Turner. V doprovodnej skupine sa blysol výkonmi perkusionista Manolo Badrena – praznivci fusion vedia, o kom je reč. Mix bluesu, jazzu, soulu, gospelu a R&B nás zobral na pomyselný výlet dejinami hudby za posledných 50 rokov!

Štvrtkový večer otváral gitarista Al Di Meola so svojím triom (skvelý Fausto Beccalossi – akoredeón a Kemuel Roig – klavír) a sláčikovým kvartetom z Maďarska. Koncert bol prierezom tvorby Meolu, ale nezabudol ani na Piazollu a zo svojej veľkej lásky Beatles dal iba jednu kompozíciu – škoda. Pridal skladby aj zo svojej elektrickej éry, ale stále hral na akustickej španielke. Al Di Meola je stále vo veľkej forme a poslucháčom má stále čo ponúknuť!

Záver večera patril 65-člennému symfonickému orchestru Berlínskej filharmónie, ktorý dirigoval Andreas Schulz a vynikajúcemu kubánskemu klaviristovi Ramón Vallemu, ktorý si do orchestra prepašoval aj dvoch členov svojho tria – kontrabasistu Omar Rodrigueza Calva a bubeníka Jamie Peeta. Dlhé roky diskutované téma jazz a symfonický orchester zaznela a naplno sa rozvinula. Už názov projektu dal jasnú odpoveď o čo pôjde: Latin-Jazz Sinfónica. Počuli sme hádam najznámejšie, ale i menej známe skladby latinsko-amerického jazzu, ale otrepanú (možnože iba v našich končinách) pesničku Quantanamera si mohli páni odpustiť!

Piatkový večer bol náročný, pretože v rovnaký čas začali oba koncerty, ale na dvoch miestach. Vo Wackerhalle som počul iba vystúpenie Hypnotic Brass Ensemble, kde od druhej skladby bola celá hala na nohách, po výzve z pódia, a tancovalo sa. 10-členná partička z Chicaga, z toho 6-členná dychová sekcia to roztočila nielen hudbou, ale i tanečkami a počuli sme mix jazzu, soulu, brass hudby, ale i hip hopu. Zábava gradovala.

Al Mckay´s Earth Wind & Fire Experience som zámerne vypustil, pretože som ich už zažil a v starom meste v Stadtsaale hrali pre mňa neznáme kapely, ktorým som dal prednosť. Ako prvého som zažil nemeckého trubkára Maik Krahla, ktorý svojím vystúpením uviedol svoj album Decidophobia, resp. skladby z neho. Počul som pohodový moderný akustický jazz v podaní Maik Krahl Quarteta (Maik Krahl – trúbka, Constantin Krahmer – klavír, Oliver Lutz - kontrabas a Leif Berger – bicie nástroje) a skvelé výkony členov kvarteta.

Ako druhé sa predstavili dve zoskupenia v jednom. Big Band Burghausen (dirigoval Michael Keul) a Jazzchor Burghausen (dirigovala Karin Lischka), ktorý vznikol iba kvôli tomuto vystúpeniu. V rokoch 1966 až 1973 napísal slávny Duke Ellington až tri verzie Sacred Concert pre jazzový big band, jazzový spevácky zbor, sólový spev a tanečníka stepu. Na to, že sme počuli regionálnych hudobníkov-amatérov, sme počuli špičkové vystúpenie, plné nadšenia a zanietenia všetkých zúčasnených.

Sobota bola opäť v znamení "lietania" medzi Wacker halou a Stadtsaalom. Po poobedňajšom dvoj-kapelovom bluesovom predkrme, ktorý bol "už tradične" zbytočne nahlas a nepomáhali ani štuple v ušiach (!), som sa na večer už tešil. Viete ktorý basgitarista spája mená ako: Salif Keita, John McLaughlin, Joe Zawinul či Manu Dibango? Je to kamerunský spevák a basgitarista Etienne Mbappé, ktorý vystúpil aj so svojou kapelou Prophets. Jeho elektrické fusion sa nieslo halou, v kombinácii zo zložitými africkými rytmami, exotickými melodikami a groovmi. V jeho kapele boli samí mladí havrani, ktorí sa hudbou vyslovene bavili a aj celý koncert sa niesol v znamení príjemného happeningu.

Britský spevák Jamie Cullum navštívil Jazzwoche Burghausen v roku 2014 a teraz ho organizátori jubilejného 50. ročníka pozvali zas. Koncert som vynechal (a navyše bol zákaz fotenia pre akreditovaných profíkov – čo som sa dozvedel až po koncerte), pretože som sa ponáhľal do starého mesta na porciu moderného jazzu v podobe, v minulom roku založeného, tria Rymden. To tvoria: nórsky skladateľ, aranžér, klavirista a hráč na klávesové nástroje a elektroniku Bugge Wesseltoft a niekdajšia rytmika slávneho e.s.t., čiže kontrabasista Dan Berglund a bubeník Magnus Öström. Kompozície členov tria, najmä však Buggeho, sú temné, rozvláčne, s patričnou dávkou dynamiky a miestami až eponymné. Ale vždy so svetlom na konci tunela! Skvelí inštrumentalisti, silné osobnosti s jasným konceptom v hlave, ale i nespútaní improvizátori nám všetkým ukázali, ako vyzerá jazz horúcej súčasnosti až blízkej budúcnosti! Pre mňa vrchol festivalu!

Záver festivalu patril nezvyčajnému spojeniu, a to slávnej dub & reggae dvojice z Jamajky Sly & Robbie a nórskeho skladateľa, aranžéra, trubkára a hráča s elektronikou Nils Petter Molværa. Táto na prvý pohľad divná kombinácia sa ukázala ako živá a miestami až nespútané, pretože na až hypnoticky húpavom podklade mohol Molvær doslova so soundom a elektronikou čarovať do sýtosti! Funky a groovy 80-tych rokov s moderným soundom a steel gitarou, či nabustrovanou rockou gitarou pôsobili sviežo a nenútene! Bola to doslava jedna párty!