28.11.2018, Istropolis, BA   30.11.2018

Jubilejný 10. ročník jedinečného slovenského jazzového festivalu so svetovou dramaturgiou – One Day Jazz Festival došiel úspešne do svojho konca a v stredu 29. novembra sa rozlúčil s Bratislavou trojicou vynikajúcich projektov. Každý jeden z nich priniesol úplne odlišný hudobný koncept a iný štýl, čo vytvorilo pestrú dramaturgiou večera. Tento rok, okrem krásneho jubilea tohto festivalu, oslavujeme aj československú vzájomnosť a 100. výročie od vzniku Československa. V tom duchu sa nesú viaceré konkrétne podujatia a samozrejme aj na ODJF nesmel chýbať československý projekt. Ten sa zhostil aj samotného tvorenia festivalu.

Na jednom pódiu sa stretli špičkoví jazzmeni, ktorí dosahujú svetovú úroveň. Spojenie Andreja Šebana, Martina Valihoru a legendárneho českého kontrabasistu, ktorý významne prispel aj k vývoju svetového jazzu – Miroslava Vitouša, bolo skutočne výnimočné a nie len po hudobnej stránke. Tento projekt totiž vznikol len pre tento festival. Trio prinieslo veľmi organickú súhru a silu happeningu. Improvizácia bola ich základným stavebným kameňom a ich vzájomná súhra vytvárala pekné nečakané momenty. Zoskupenie malo veľmi moderný sound, ktorý sa uberal smerom k zvukomaľbe a ambientu. Tie tvorili základ pre improvizačný vklad, kde sa protagonisti mohli slobodne odviazať.

Šeban ako jeden z popredných slovenských improvizátorov priniesol veľmi odvážne sóla, ktoré prechádzali celým hudobným spektrom, od tonality, cez modalitu, až po úplne odlišné experimentálne, avantgardné štruktúry. Protagonisti vedeli však aj prekvapiť inými polohami a objavil sa aj tradičnejší swing, kde ukázal Miroslav Vitouš svoj vrcholný free jazzový jazyk. Celé vystúpenie malo veľmi uvoľnenú atmosféru a svojim meditatívnym charakterom a miestami aj etnickými prvkami, pôsobilo ako hudobná katarzia!

Druhé vystúpenie večera patrilo famóznemu americkému gitaristovi Kurt Rosenwinkelovi, ktorý sa v súčasnosti radí k absolútnej svetovej špičke. Je to vynikajúci virtuóz a skladateľ. Slovenské publikum sa o tom mohlo presvedčiť už pred dvoma rokmi opäť vďaka ODJF. Tentokrát však prišiel s úplne odlišným štýlom hudby. Koncertný repertoár pozostával až na dve autorské kompozície výhradne zo štandardov. Komorné trio so špičkovou taliansko-newyorskou rytmickou sekciou v podaní Dario Deiddu - basgitara a Gregory Hutchingsona – bicie nástroje, prinieslo moderný mainstreamový jazz najvyššej kvality.

Kurt Rosenwinkel sa týmto projektom vrátil k svojim koreňom a upustil od jazz-rockovej, fusion polohy, v ktorej sme ho mohli viackrát počuť v posledných rokoch. Aj keď sa vrátil k akustickému jazzu, nechal si jemne zmodulovaný sound, ktorý tomuto projektu dodával odlišnú kvalitu. Rozsiahle improvizácie a vzájomné interakcie ukázali týchto virtuózov v najlepšom svetle. Kurt Rosenwinkel predviedol, prečo patrí k svetovo uznávaným improvizátorom v jeho komplexných frázach. Najviac ma z celého koncertu oslovila autorská skladba basgitaristu Deiddu, v ktorej sme mohli počuť vynikajúci náboj, sviežosť zvuku a pekné rytmizácie kratších melodických fráz. Predovšetkým sa tu predviedol Gregory Hutchingson s veľmi extatickým bubnovaním, až sa mu šmykla palička, ale nevyviedlo ho to z jeho rytmu ani na sekundu, dokonca ešte potom pridal.

Richard Bona po najmä improvizačných projektoch a komplexných hudobných konceptoch bol výbornou bodkou za celým festivalom. So svojim ľahkým, príjemne počúvateľným, melodickým fusionom a funkom s preňho typickými etnickými nuansami a  prvkami world music, navodili príjemnú, tanečnú atmosféru a show. Nemohol chýbať ani jeho preslávený, virtuózny falzetový spev, ktorý prepožičal už toľkým významným umelcom po celom svete ako: Pat Metheny, Joe Zawinul, Mike Stern, George Benson, Randy Brecker, Branford Marsalis a samozrejme mnoho ďalších. Osobne ma zaujala intonácia ľudovej piesne Pokapala na salaši slanina, ktorú Bona predviedol vo svojej typickej vokálnej polohe. Bolo to príjemné gesto ku slovenskému publiku.

Ďalším pekným momentom koncertu bola spolupráca s najmladším slovenským jazzmanom, vynikajúcim Aronom Hodekom (8) na basgitare. Spolu posadili energický groove, na ktorý si zaimprovizovala celá kapela. Repertoár Richard Bona uzavrel kompozíciou Jaco Pastoriusa, kde sa predviedol v podpichujúcej hudobnej naháňačke a výmene s vynikajúcim trúbkárom Dennis Hernandezom z Havany. V prídavku Richard Bona odložil kapelu a na chvíľku aj efekty a zaspieval veľmi intímny lament rubátovým prednesom v rodnom jazyku. Taktiež ukázal svoje vynikajúce vokálne umenie s looperom, kde s veľkou dávkou fantázie so svojim hlasom zostavil celú kapelu a s absolútnym nadhľadom vytváral viachlasé harmonizácie.

Po vynikajúcich koncertoch, ako to už býva tradíciou, bola krátka jam session všetkých protagonistov, kde sa na scénu opäť vrátil Aron Hodek a mohli sme si vypočuť aj súhru troch bubeníkov. Práve u nich vznikali zaujímavé momenty, keď hociktorý z nich len o kúsok posunul dobu a už sa frázy a fillery prekrývali cez seba v miernom off beate. Do jamky sa nečakane zapojil aj veľký svetový virtuóz, klavirista – Eric Lewis, ktorý bol veľkým obohatením a dynamickým elementom jam session. Rozvášnené obecentvo si zatancovalo.

Čo dodať na záver - opäť sme zažili pekné, nečakané, prekvapujúce momenty a ostáva nám čakať, čo si dramaturgia pripraví nabudúce. Festival končil standing ovations!