22.11.2017

Hudobník Juraj Kalász, ktorý stojí za vznikom a organizáciou pravidelných jazzových jam-sessions v bratislavskej reštaurácii Pub u Zeleného stromu, sa tejto činnosti neúnavne venuje už úctyhodných dvanásť rokov. V rozhovore s ním sme sa porozprávali o jeho vzťahu k hudbe a jazzu, o histórii i súčasnosti pravidelných nedeľných jam-sessions v Bratislave, ako aj o jeho víziách do budúcnosti.

 

* Aká bola tvoja cesta k jazzu?

JURAJ KALÁSZ: "V roku 1979 som sa dostal, pravdepodobne omylom, do bratislavského V-Klubu na koncert kvarteta maďarského kontrabasistu Aladára Pegeho. Veľmi sa mi páčilo ako tá kapela hrala, ako hudobníci na seba reagovali, ako sa navzájom dopĺňali. Najväčším prekvapením však pre mňa bolo, čo všetko sa dá zahrať na kontrabase. Dovtedy som tento nástroj vnímal úplne inak. A tak som začal, ešte ako čerstvý stredoškolák, chodiť do vysokoškolských klubov na jazzové koncerty. Jazz a kontrabas ma úplne dostali.
Trochu neskôr som začal chodiť na LŠU Hálkova. Učil tam Pavol Pogány, cenný človek, ktorý dokázal pre hudbu nadchnúť veľa mladých ľudí. Mnohí z nich sú dnes už profesionálni hudobníci. K nemu som chodil štyri roky. Chápal som to ako hobby a študoval na STU; som vlastne inžinier strojár. Po roku 1989 mi už ale bolo jasné, že sa strojarine venovať nebudem, tak som si povedal, že chcem byť profi hudobníkom. V roku 1991 ma prijali na Konzervatórium v Bratislave, ktoré som aj absolvoval. Všetci dobre vieme, že je to škola zameraná viac-menej na vážnu hudbu. Pre mňa to však bol nielen významný krok na ceste k zvládnutiu techniky hry na kontrabase, ale aj posun smerom k jazzu. Ten ma vždy lákal, ale na začiatku som nemal dostatočné množstvo informácií a techniky, takže som zistil, že budem musieť ešte dlho študovať aj po absolutóriu na Konzervatóriu. Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje ako málo toho vie a koľko sa ešte môže naučiť. Máš potom väčšiu úctu k hudobníkom, ktorí sú ďalej než ty, lebo vieš, aké je to ťažké a koľko roboty za tým je."

* Aké boli tvoje začiatky s jazzom v Bratislave?

JK: "V 80. až 90. rokoch na Slovensku chýbal jazzový mainstream. Hrávala sa hudba blízka skôr pop-jazzu a fusion. Preto som hlavne v 90. rokoch trávil veľa času v Čechách a Poľsku. Mainstream vtedy na Slovensku nebol veľmi v kurze, bolo tu len zopár „ostrovov pozitívnej deviácie“ ako hovorieval Milan Šimečka. Do tejto kategórie vtedy patrili hudobníci ako Gabriel Jonáš, Dušan Húščava, Ladislav Gerhardt, Ján Hajnal, Dodo Šošoka či Luboš Tamaškovič. Bol tu aj Peter Lipa, no ten vtedy inklinoval viac k bluesu a dixielandu. Keď mi skončil môj 2,5 ročný angažmán v poľskom klube „U Muniaka“, našiel som na bratislavskom Konzervatóriu, kde som vtedy študoval, spriaznené duše. S Ľubošom Šrámekom, Miloslavom Suchomelom, Oskarom Törökom a Mariánom Ševčíkom sme začali skúšať a hrávať ako Elie Quintet. Išlo o kapelu zameranú na hard-bop. Po Oskarovom odchode do Prahy sa na poste trubkára striedali Juraj Bartoš, Jaromír Hnilička, no najviac s nami hrával kubánsky rodák Lázaro Cruz. S kvintetom sme potom odohrali množstvo koncertov, práve preto, že u nás hard bop a mainstream nikto nehral."

* Kedy a ako vznikol nápad organizovať jazzové jam-sessions?

JK: "V roku 2001 som hral na Bratislavských jazzových dňoch s Peter Cardarelli Quintet a môj spoluhráč, americký klavirista a skladateľ Greg Burk, sa ma spýtal, kam si pôjdeme po koncerte zajamovať. Priznal som sa mu, že v Bratislave ešte nemáme miesto, kde by sa pravidelne konali jam-sessions. „Tak prečo to nezorganizuješ?“, spýtal sa. A vtedy sa to celé začalo. Prvé jam-sessions som zorganizoval v Trnávke, v klube Paráda v roku 2002. To však nemalo dlhé trvanie. V roku 2003 sme hrávali zopár mesiacov aj v hudobnom klube Hystéria, ktorý bol ešte v nerekonštruovanom zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Tvrdý reštart nastal v roku 2006, keď som preniesol jam do hudobného klubu Hlava XXII. Veľkou inšpiráciou bol pre mňa Peter Lipa a jeho „Jazzové štvrtky“ v Mamute. Vďaka veľkorysému prístupu vtedajšieho majiteľa klubu Hlava XXII a peniazom z grantu Ministerstva kultúry SR sa nám podarilo rozbehnúť nedeľné sessions. Už po pár mesiacoch sa tam začala pravidelne stretávať kvalitná slovensko-česká jazzová komunita. Každú nedeľu ste tam mohli vidieť/počuť hudobníkov ako Ondrej Krajňák, Tomáš Baroš, Jozef Döme, Radovan Tariška, Nikolaj Nikitin, Ondřej Štveráček, Štefan Bartuš alebo Ľubomír Tamaškovič. Boli to tri veľmi pekné roky plné entuziazmu a vášne pre jazz. Podujatie často pritiahlo aj zahraničných hudobníkov, ktorí koncertovali v Bratislave a mali záujem zahrať si aj na jame. Zhodou šťastných okolností ako aj vďaka geniu loci Hlavy XXII, malo podujatie veľký úspech. 2006-08 bolo obdobie pred hypotekárnou krízou, boli asi naše najlepšie roky. V Hlave sa raz dokonca stalo, že do klubu nepustili Laca Décziho, pretože bolo tak plno, že už to presahovalo bezpečnostné normy. Vydržali sme tam až do roku 2009. Po dvojročnom intermezzu v NuSpirit Clube na Šafárikovom námestí sme sa v roku 2011 presťahovali do reštaurácie Pub u Zeleného stromu, kde sme dodnes."

 

* Bolo to od začiatku v zostave aká je dnes? Teda v triu s Gabom Jonášom a Mariánom Ševčíkom?

JK: "Nie. Spočiatku som hral v triu s Ľubošom Šrámekom a Mariánom Ševčíkom. V Strome sme začínali od nuly. Chýbalo pódium, osvetlenie, P.A. systém. Veci, ktoré sme doteraz mali k dispozícii v Hlave a NuSpirite. Ľubošovi tieto veci vadili, a preto po čase odmietol s nami v Strome hrávať. Nahradil ho Gabo Jonáš."

* Aký je tvoj vzťah k súčasnému triu?

JK: "K obom house-bandom mám osobný vzťah, lebo za tie roky, čo sa poznáme, sa medzi nami vyvinulo nielen hudobné, ale hlavne priateľské puto. Ústrednou hudobnou osobnosťou tria č.2 je Gabo Jonáš, ktorý má dlhoročnú prax, absolútny sluch, dokáže rýchlo transponovať a meniť spôsob sprievodu pri práci s inštrumentalistami aj vokalistami. To je podstatné, hlavne pri práci so začínajúcimi hudobníkmi. Nesmierne si to cením, rovnako ako aj dlhoročnú spoluprácu s Majom Ševčíkom. Myslím, že len máloktorý bubeník by dokázal lepšie sprevádzať trio v tak náročných akustických podmienkach, aké máme."

* Aký je priebeh jam sesions v Zelenom strome?

JK: "Väčšinou hráme na tri sety. V prvej časti odohráme koncert v triu, ktorý pozostáva z vybraných jazzových štandardov. Po úvodnom sete je už program otvorený – voľný pre záujemcov, ktorí si chcú zahrať. Niekedy sa však stane, že záujemcov je tak veľa, že vynecháme náš koncertný set a začneme priamo s jamujúcimi, napríklad v kvintete alebo so spevom. Ak hráme s niekým po prvýkrát, snažíme sa maximálne rešpektovať jeho požiadavky. Môže si zvoliť tempo, tóninu a štýl skladby. Ak sa stane, že zmení formu alebo otočí dobu, snažíme sa ísť s ním. Začiatočník má nárok niečo nevedieť. Chceme ľudí, ktorí sa začali venovať jazzu, ktorí k tomu prirodzene tiahnu, podporiť. Chceme aby prišli aj druhýkrát. Nie vždy sa dá však každému vyhovieť."

 

* Ako hodnotíš fungovanie jamu po dvanástich rokoch?

JK: "Úprimne sa ti musím priznať, že na začiatku som vôbec netušil, do čoho idem. Pre mňa osobne bolo veľmi dôležité pravidelne hrávať s rovnakou kapelou, pracovať na repertoári a vyvíjať sa. Nečakal som, že dostanem oveľa viac než to. Jam je pre mňa pravidelný dead-line, do ktorého musím stihnúť organizačné i umelecké povinnosti. Zároveň je to spätná väzba, ktorá ukáže, čo robím správne a čo treba zmeniť. Na jamoch som zistil, na čom pracujú kolegovia, ako sa vyvíja ich hra a v konfrontácii s nimi som lepšie vedel zhodnotiť aj sám seba.
Po dvanástich rokoch sme bohatší o 600 koncertov. Každý rok sa jamov zúčastní v priemere 50 rôznych hudobníkov, veľa z nich opakovane. Niektorým z nich sa podarilo vypracovať na profi úroveň. Spomeniem iba zopár mien: Samo Hošek, Nikolaj Nikitin, Ester Wiesnerová, Ingrid Bezáková, Dominika Zdražilová, Tomáš Lukáč, Juraj Schweigert a ďalší...
Z našich jamovacích aktivít sa vyvinul ďalší projekt podporovaný ministerstvom kultúry – VocalEase, ktorý robím spoločne so speváčkou Ingrid Bezákovou. Tento projekt je zameraný na podporu rozvoja vokálneho jazzu. Okrem koncertov tria so spevákmi, organizujeme každý rok vokálny work-shop so špičkovými lektormi. Tento rok ho viedol Daniel Čačija.
Nedeľný jam mi dal veľa nielen po hudobnej, ale aj osobnej stránke. Konfrontácia s lepšími hudobníkmi je vec veľmi pozitívna. Ukazuje ti, kde sa nachádzaš ty a kde oni. Oveľa viac ťa dopredu posúvajú tvoje nezdary. Nútia ťa zamyslieť sa nad sebou a veci meniť. Je to boj hudby a ega."

* Aké známe mená, ktoré sa za tento čas zúčastnili jam session by si rád spomenul?

JK: "Benito Gonzales, Howard Curtis, Anthony Wonsey, Jure Pukl, Andjelko Stupar, Steve Wood, Gábor Winand, Georg Breinschmid, Hannes Beckmann, Dusan Novakov, Harry Sokal, Vladimír Kostadinovič, Eric Wyatt, František a Roman Janoškovci, Zaid Nasser, Ari Roland, Chris Byars, John Mosca, či členovia skupiny Richarda Bonu a Duke Ellington Orchestra."

* Čo všetko obnáša organizácia týchto jamov?

JK: "V prvom rade je to manažérska robota. Každý týždeň treba dať dokopy house-band. Ak niekto z nás troch náhodou nemôže prísť, treba zabezpečiť náhradu. Jam-session sa koná približne 50 krát do roka. Trio musí zvládnuť situáciu technicky aj psychologicky. Musia to byť profesionáli, ktorí sú schopní komunikovať nielen so začiatočníkmi, ale aj pokročilými. Určitý druh hudobníkov tam práve kvôli tomuto zavolať nemôžem. Väčšina to ale, našťastie, zvláda.
Veľa času mi zaberie písanie grantových projektov, zmlúv pre hudobníkov alebo propagácia podujatia cez web. Medzi oveľa kreatívnejšie povinnosti patrí potom komunikácia s hudobníkmi ohľadom repertoáru a písanie aranžmánov pre trio alebo kvinteto. Prvá časť večera patrí vždy triu. Snažíme sa zaradiť skladby, ktoré naše publikum ešte nepočulo a hrať ich tak, akoby sme ich predtým skúšali. V poslednej dobe sa zúčastňuje jamov nevídane veľa hudobníkov hrajúcich na dychové nástroje. Z toho dôvodu som začal písať mini aranžmány pre kvinteto. Veľmi ma to baví a dokážem to potom použiť aj inde."

* Kto všetko tento projekt financuje?

JK: "Spočiatku to bolo ministerstvo kultúry, ale v posledných rokoch to prešlo na novovzniknutú organizáciu Fond na podporu umenia (FPU). Podporuje nás tiež Bratislavský samosprávny kraj (BSK), grant Ars Bratislavensis ako aj samotný Zelený strom."

* Kde sa dá dostať k informáciám o jam-session?

JK: "Spočiatku boli informácie uverejňované len cez 1. slovenský jazzový portál www.skjazz.sk a webstránku Hlavy XXII. Neskôr sa k tomu pridal Facebook v skupine Jam-Session 2017 (letopočet vždy podľa aktuálneho roka). V súčasnosti uverejňujem pozvánky na podujatie aj cez iné kultúrno-informačné portály. Kvôli lepšej komunikácii medzi účinkujúcimi som revitalizoval svoju web-stránku www.jamsession.sk. Sú na nej základné informácie o jam-session (kedy a kde sa koná, kto účinkoval minulý týždeň, prípadne kto bude účinkovať). Je tam tiež množstvo fotiek, ktoré pre nás robí môj dlhoročný spolupracovník Andrej Mann. Dôležitou časťou stránky je playlist, ktorý obsahuje takmer 400 skladieb. Tie mám zapísané v digitálnom notačnom programe, dajú sa ľahko podľa aktuálnej potreby transponovať. Tituly skladieb v playliste som začal prepájať s odkazmi na YouTube, kde si prípadný záujemca môže vypočuť verziu, podľa ktorej sú spracované noty. Pre vážnych záujemcov o štúdium jazzu som zverejnil malú časť svojich transkripcií a jeden článok o improvizácii. V pláne je aj propagácia cez web-stránku Fondu na podporu umenia, ktorý takto propaguje všetky podujatia, ktoré finančne podporil."

* Čo by mal urobiť záujemca, ktorý sa chce zúčastniť jam-session?

JK: "Myslím si, že by to mal byť človek, a to nezávisle od jeho hudobnej úrovne, ktorý sa zaujíma hlavne o jazz. V ideálnom prípade by mal počúvať jazzové nahrávky, chodiť na koncerty, cvičiť pod vedením učiteľa a mať dobrý hudobný nástroj. Je výborné, keď ešte pár dní pred jamom nastane nejaká forma komunikácie. Či už cez mail, telefonicky alebo cez Facebook. Dajú sa tak v kľude dohodnúť veci, na ktoré už tesne pred vystúpením nie je čas. O to je potom väčšia šanca posunúť session z jamovacieho módu do módu koncertného. Moja snaha je vytvoriť každý týždeň kvalitné podujatie. Záujemcovia ma môžu osloviť nielen cez web, ale aj priamo na akomkoľvek nedeľnom jam-session."

* Je dobré cvičiť s nahrávkami ako príprava na jam-session?

JK: "Veľa ľudí je zvyknutých cvičiť s nahrávkami, s tzv. backing tracks. Hrať so živým sprievodom je však úplne iná vec. Ak je človek namotaný na „podmazové“ cvičenie, prílišná interaktivita pri jamovaní ho môže zneistiť. Niektorí začínajúci hudobníci sa s tým dokážu pomerne dobre vyrovnať, no iní zas nie. Toto v globále nie je až taký problém, lebo ako vieme, existujú rôzne štýly hudby. V určitých hudobných žánroch je miera interaktivity vyššia v iných zase nižšia. Napríklad vo vážnej hudbe sa hrá iba z napísaných nôt, hudobný materiál je fixne daný a interakcia medzi hudobníkmi je vyriešená dirigentom. V prípade štúdiovej práce môže byť minimálna, lebo z praktických dôvodov sa väčšina komerčných nahrávok nahráva s metronómom. V tomto je jam-session odlišná."

* Venuješ sa teda aj výučbe hudby?

JK: "Áno, súkromne učím základy hudobnej teórie a jazzové frázovanie. Myslím si však, že rytmus je oveľa dôležitejší ako „správne“ akordy a stupnice. Samozrejme, základy harmónie treba mať dobre zvládnuté. Časom však zistíš, že to ťa nedovedie až tak rýchlo k praktickému výsledku ako práca s rytmom. Improvizačných koncepcií je zrejme viac, nie je to len o vzťahu stupnice a akordu. Sú aj oveľa zaujímavejšie spôsoby, ktoré sa dajú objaviť počúvaním špičkových nahrávok. Domnievam sa, že jazzová improvizácia sa ešte stále vyvíja. Za posledných dvadsať rokov sa kvalitatívne zmenilo aj vnímanie disonancie a práce s ňou ako výrazovým prostriedkom. Čo však majú všetky improvizačné koncepcie spoločné, je rytmus. Mal som žiaka, ktorý sa tomu naozaj veľa venoval, bral to vážne a dotiahol ďaleko.
Proces cvičenia je analytická záležitosť. Hranie, najmä jazzová improvizácia, je zase naopak, záležitosť viac-menej intuitívna. Je dôležité pri učení vysvetliť žiakom prečo sa majú niečo učiť a nie im to iba prikázať."

* Ako vidíš budúcnosť jam-sessionov?

JK: "Určite by som chcel zachytiť atmosféru jamov na video. Problémom je však akustika. Vedenie Stromu sľúbilo pomoc. Mali by pribudnúť závesy za kapelu, čo by malo trochu zlepšiť zvuk.
Neustále sa objavujú noví hudobníci, migrujúci z iných žánrov do jazzu. Pre nich by som chcel zorganizovať workshop o základných pojmoch hudby a jazzu. Samozrejme, že to nemusí ostať len pri tom. Ak by bol záujem, môžeme sa baviť ďalej, lebo jazz považujem iba za časť problému. Ak sa dnes chce niekto uživiť hudbou, jazz mu určite nebude stačiť. Je veľa fantastických hudobníkov, ktorí napríklad nevedia čítať noty. Ďalší sa príliš žánrovo vymedzia. Myslím, že nastal čas, kedy budeme nútení zrušiť škatuľkovanie a začať sa venovať hudbe ako takej."

* Aké sú tvoje osobné vízie do budúcna?

JK: "Rád by som nahral CD s Gabom a Majom. Odohrali sme spolu veľa pekných koncertov. Viem, že máme výnimočné hudobné prepojenie. Bude to asi aj pravidelnosťou, keďže za rok spolu odohráme minimálne 50 koncertov v Zelenom Strome a ďalších 30 mimo neho.
Začal som chodiť na hodiny kompozície a basgitary. Hrávam v jazzovej kapele s oveľa mladšími hudobníkmi, viac rokov sa venujem blues, nahrával som CD s triom, ktoré sa venuje hudobnému štýlu klezmer a tangu. Neviem, ktorá z týchto ciest je správna. Snažím sa nechať si otvorené dvere do každej dobrej hudby a naučiť sa o nej čo najviac."