Kontrabasista Robert Lucaciu (* 1988) je nemecko-rumunský kontrabasista, skladateľ a pedagóg, ktorý patrí k najvýraznejším predstaviteľom súčasnej európskej jazzovej scény. Hudbe sa venuje od detstva, pôvodne študoval violoncello, neskôr sa zameral na jazzový a klasický kontrabas na vysokých školách v Lipsku a Drážďanoch. Jeho tvorba sa pohybuje na pomedzí moderného jazzu, voľnej improvizácie a súčasnej hudby. Lucaciu je známy osobitým zvukovým rukopisom, technickou virtuozitou a schopnosťou využívať kontrabas nielen ako rytmický nástroj, ale aj ako zdroj bohatých farebných a experimentálnych zvukových plôch. Počas kariéry spolupracoval s viacerými významnými európskymi hudobníkmi a projektmi, medzi nimi Hayden Chisholm, Jürgen Friedrich, Michael Griener či legendárny africký súbor Orchestra Baobab. Je členom a lídrom viacerých oceňovaných formácií vrátane tria PLOT a autorského projektu Fallen Crooner, v ktorom prepája jazz s témami identity a spoločenských stereotypov. Významnú pozornosť získal aj jeho sólový projekt Monaxia, prostredníctvom ktorého skúma nové možnosti kontrabasu a improvizácie. Koncertoval na prestížnych festivaloch po celej Európe a jeho projekty boli prezentované aj na medzinárodnom veľtrhu Jazzahead. Popri koncertnej činnosti sa venuje pedagogike. V roku 2024 bol vymenovaný za profesora jazzového kontrabasu a basgitary na Hochschule für Musik Nürnberg. Robert Lucaciu dnes predstavuje generáciu európskych jazzmanov, ktorí prepájajú tradíciu s experimentom a posúvajú hranice súčasného jazzového umenia. V exkluzívnom rozhovore sme sa s Robertom Lucaciuom rozprávali o jeho netradičnom prístupe ku kontrabasu, voľnej improvizácii, projekte Fallen Crooner, umeleckých spoluprácach, vzťahu k Rumunsku, ale aj o tom, ako vníma úlohu hudby a kultúry v dnešnej spoločnosti.

 

* Váš prístup ku kontrabasu je netypický a presahuje jeho tradičnú rytmickú a sprievodnú funkciu. Kedy sa u vás začal formovať takýto spôsob uvažovania o nástroji?
Robert Lucaciu: „Úprimne povedané, myslím si, že som vždy hral tak, ako osobne rozprávam a komunikujem – a vždy ma bavilo spochybňovať vlastný prístup k nástroju. Ku kontrabasu som sa dostal cez violoncello a vyrastal som na klasickej hudbe, takže melodický spôsob myslenia mi bol vždy veľmi prirodzený a blízky. Veľká časť toho vychádza aj z ľudí, s ktorými som hral. Moji kolegovia ma nesmierne inšpirovali bez ohľadu na to, na aký nástroj hrajú. Aby som bol úprimný, ani by som netvrdil, že to, čo robím, je „netypické“. Predo mnou bolo množstvo kontrabasistov, ktorí už prešli všetkými cestami, ktoré dnes na tomto nástroji objavujem. Ja si len hľadám vlastnú cestu územím, ktoré oni už otvorili.“

* Používate rozšírené techniky hry a pracujete so zvukom veľmi textúrnym, až zvukomalebným spôsobom. Ako sa tento prístup k hre u vás vyvinul?
RL: „Veľká časť prišla prostredníctvom voľnej improvizácie - a to veľmi hravou cestou. Často som sa ocital v situáciách, keď som vďaka tomu, čo sa dialo okolo mňa – prostredníctvom spoluhráčov a ďalších hudobných spolupáchateľov – počul niečo nové a snažil sa to preniesť na svoj nástroj. Samozrejme, rovnako dôležitá bola aj súčasná klasická hudba a množstvo kontrabasistov, ktorí tu boli predo mnou. Už počas štúdia som trávil veľa času počúvaním sólových kontrabasových nahrávok. Z nemeckej scény ma výrazne ovplyvnili Robert Landfermann a Sebastian Gramss, v medzinárodnom kontexte Joëlle Léandre a Mark Dresser, ale aj mnohí ďalší. Mal som obrovské šťastie, že som sa so všetkými mohol osobne stretnúť a od niektorých dokonca absolvovať aj hodiny.“

* Čo konkrétne vás viedlo k takému expresívnemu spôsobu hry – boli to konkrétni hudobníci alebo skôr osobné hľadanie?
RL: „To je veľmi pekná otázka a úprimne pre mňa nie je jednoduché na ňu odpovedať. Som skôr človek, ktorý myslí a žije v prítomnosti a budúcnosti, takže spätne sa mi veci pomenúvajú ťažšie. Môžem povedať, že veľkú úlohu zohralo vyrastanie v blízkosti performatívneho umenia a divadla. Prepájanie rôznych disciplín na javisku mi vždy pripadalo úplne prirodzené – spôsob, akým sa pohyb, hovorené slovo a hudba navzájom inšpirujú. Neviem však pomenovať konkrétnych ľudí ani povedať, kto presne vo mne čo spustil alebo formoval. Možno je však najdôležitejšie niečo iné. Mal som obrovské privilégium byť videný taký, aký naozaj som – ako človek aj ako umelec – mnohými ľuďmi počas štúdia aj po ňom. To mi dáva pocit bezpečia a s ním aj slobodu vyjadrovať sa spôsobom, akým chcem. Za to som nesmierne vďačný.“

* Keď hráte v ansámbli, ako sa rozhodujete, kedy držať groove a kedy prejsť do otvorenejšieho, textúrneho prístupu?
RL: „Mám veľké šťastie, že môžem tvoriť hudbu takým eklektickým spôsobom a na pódiu naplno prejavovať rôzne stránky svojej umeleckej osobnosti. Môj učiteľ Richie Beirach vždy hovorieval: hraj to, čo hudba potrebuje. To je otázka, ktorú sa snažím klásť si znova a znova. A úprimne, najväčšiu radosť z hudby mám vtedy, keď cítim, že ľudia, s ktorými hrám, si kladú presne tú istú otázku.“

* Máte pocit, že sa dnes úloha kontrabasu v jazze mení a už nie je len rytmickým základom?
RL: „Úprimne, ani na túto otázku sa mi neodpovedá ľahko. Myslím si však, že keby sme sa pýtali na 60. alebo 70. roky, odpoveď by bola jednoznačne áno. Hudobníci ako Dave Holland alebo Ron Carter výrazne prispeli k zmene postavenia tohto nástroja v jazze. Dnes, v roku 2026, stojíme na ich pleciach a máme to šťastie, že sme úplne slobodní hľadať vlastné individuálne cesty.“

* Pôsobíte v mnohých rôznych projektoch. Ako si vyberáte spolupráce, do ktorých sa zapojíte?
RL: „V prvom rade som nesmierne zvedavý človek a rád spoznávam sám seba v rôznych kontextoch. Takto sa posúvam ďalej ako človek aj ako umelec. Vždy sú pre mňa dôležité dve veci: umelecká hĺbka na jednej strane a ľudská chémia na strane druhej. Najmä keď človek veľa cestuje, veľmi mi záleží na tom, aby bol spoločný čas príjemný. A zo skúsenosti viem, že to má priamy a pozitívny vplyv aj na hudobný a umelecký výsledok.“

* Čo vás dnes priťahuje najviac – nový zvuk, silný koncept alebo konkrétni ľudia?
RL: „Je to kombinácia všetkých troch faktorov a podľa toho, ako sa práve cítim alebo v akej životnej situácii sa nachádzam, je raz dôležitejší jeden, inokedy druhý. Samozrejme, spoznávanie úplne novej scény alebo potenciálnych nových spolupáchateľov je vždy vzrušujúce. Zároveň to však znamená aj dlhý proces budovania vzťahov, ktorým som si už prešiel s niektorými svojimi dlhoročnými spoluhráčmi počas mnohých rokov, niekedy dokonca desaťročí. Do budúcnosti ma osobne láka silnejšie prepájanie hudby s performatívnymi prvkami. Zároveň vo mne rastie zvedavosť aj voči elektronickému spracovaniu zvuku, hoci som sa do tejto oblasti zatiaľ veľmi neodvážil vstúpiť.“

* Album Fallen Crooner je veľmi osobný projekt. Kedy vznikla potreba venovať sa tejto téme a aký bol prvotný impulz?
RL: „Pre mňa slovo ‚fallen‘ znamená zároveň stroskotaný aj vytrhnutý zo svojho času. Spytovanie vlastnej príslušnosti k mužskému rodu je takmer také staré ako ja sám. Táto téma bola pre mňa vždy dôležitá. Približne od roku 2018 som sa aj vďaka svojmu sociálnemu okoliu začal intenzívnejšie venovať feministickým textom a feministickému mysleniu. Vďaka pozvaniu Carte Blanche na Winter Jazz 2021 v Kolíne nad Rýnom sa všetko toto napokon dostalo na javisko prostredníctvom tejto kapely. Úprimne povedané, čoraz častejšie si kladiem otázku, či som ako muž vôbec tým správnym človekom, ktorý by mal o tejto téme verejne hovoriť a opäť tým zaberať priestor. Učím sa však, že táto neistota je jednoducho súčasťou procesu. Snažím sa ju prijať a zároveň o nej hovoriť.“

* Ako sa projekt vyvíjal v praxi – vznikli najprv skladby, texty alebo kolektívna práca kapely?
RL: „Najprv prišla konceptuálna myšlienka a spolu s výberom ľudí sa postupne pretavila aj do hudobného obsahu. Na textoch som veľmi úzko spolupracoval s Laurou Totenhagen, ktorá sa so mnou veľkoryso podelila o svoje skúsenosti a poznatky z profeministického myslenia. Po prvom koncerte v roku 2021 som mal v roku 2023 vďaka Kathrin Preis z Jazzinstitut Darmstadt možnosť absolvovať s kapelou päťdňový rezidenčný pobyt. Počas neho sme sa intenzívne venovali témam humoru a voľnej improvizácie. Bola to nádherná, ale zároveň veľmi náročná práca.“

* Vo svojom projekte spájate vlastnú hudbu, známe piesne, texty a improvizáciu. Ako ste našli rovnováhu medzi týmito vrstvami?
RL: „Na jednej strane bolo pre mňa dôležité hovoriť o tejto téme konkrétne prostredníctvom textov. Na druhej strane som chcel ponechať priestor pre individuálne premýšľanie, pre voľné putovanie mysle. Verím, že veciam nerozumieme len prostredníctvom slov. Chápeme ich aj telesne, cez vlastné telo. A práve voľná improvizácia je pre mňa hlboko somatickou skúsenosťou, či už pri počúvaní alebo pri hraní.“

* Akú úlohu v tomto projekte zohráva voľná improvizácia – je skôr nástrojom skúmania alebo reakciou na konkrétne momenty?
RL: „Vnímam ju ako určitý priestor, ktorý zároveň poskytuje čas na spracovanie podnetov. Nie je to však prázdny priestor. Je to priestor, ktorý spoločne filtrujeme a formujeme ako kapela. V istom zmysle spoločne vytvárame a formujeme atmosféru, do ktorej sa publikum ponára.“

* Vaše duo s Evi Filippou je veľmi otvorené. Čo je pre vás v tomto formáte najväčšou výzvou?
RL: „Úprimne, nikdy som sa veľmi nezamýšľal nad tým, čo je najväčšou výzvou. Oveľa viac ma tešia otvorené zvukové priestory a určitá ‚nezaťaženosť‘, ktorú tento formát prináša. V minulosti totiž neexistuje veľa hudobného materiálu pre kombináciu vibrafónu a kontrabasu. A v Evi Filippou mám tú najúžasnejšiu, najlepšiu partnerku pre duo, akú si viem predstaviť. Obaja milujeme procesne orientovanú prácu a baví nás neustále sa navzájom vyzývať a spochybňovať.“

* V čom vás táto spolupráca posunula najviac?
RL: „Myslím si, že sú to najmä dve veci. Na jednej strane si objednávame skladby od hudobníkov, ktorých si hlboko vážime – od ľudí, ktorí nás hudobne aj technicky posúvajú za naše hranice. To ma veľmi formovalo. Na druhej strane ide o to, ako sa s Evi prezentujeme na pódiu a o čom komunikujeme s publikom. Pre nás nejde len o tvorbu hudby. Ide aj o reflexiu toho, čo robíme, a o zasadenie našej práce do aktuálneho politického kontextu. Čo vlastne znamená pôsobiť v takomto kultúrnom priestore? Čo to znamená pre nás ako umelcov a čo pre ľudí, ktorí nás prichádzajú počúvať? Kultúra pre kultúru samotnú pre nás nefunguje. Najmä v súčasnej globálnej situácii si myslím, že by sme sa mali sústrediť na humanizmus a na pocit spolupatričnosti.“

* Často vás označujú za nemecko-rumunského hudobníka. Aké je toto prepojenie – máte rumunské korene v rodine?
RL: „Môj otec pochádza z Rumunska, mama z Nemecka. Narodil som sa a vyrastal v Nemecku a od detstva som hovoril oboma jazykmi. Prirodzene to znamenalo vyrastať v dvoch kultúrach – v dvoch európskych kultúrach – a obe sú vo mne prítomné.“

* Aký je dnes váš osobný vzťah k Rumunsku? Poznáte rumunskú jazzovú scénu? Hrávate tam?
RL: „Časť mojej rodiny tam stále žije a mal som šťastie príležitostne v Rumunsku koncertovať. Nepovedal by som, že som súčasťou rumunskej jazzovej scény, ale mal som veľkú radosť z niekoľkých koncertov s úžasnou Mariou Răducanu. Toto leto budeme s Evi hrať aj na festivale Gărâna Jazz Festival.“

Ďakujeme za rozhovor!