“Chcem, aby moja hudba išla za hranice nejakej virtuozity a mala v sebe niečo viac.“   05.12.2025

Björn Meyer (* 1965) si vybudoval jedinečný eklektický sound na elektrickej basgitare, v ktorom spája melodickú citlivosť s harmonickým myslením a dobrodružnou zvukovou predstavivosťou. Jeho herný štýl je postavený na jasnosti a experimentovaní so zvukom, pričom basové línie často nie sú len pevný rytmický základ, ale vykresľujú príbeh so zaujímavými zvukovými textúrami. Meyerov prístup je výrazne ovplyvnený akustikou priestoru a vnímaním prirodzených rezonancií a alikvotných tónov. Basgitara nebola jeho prvým nástrojom, no práve vďaka tomu si urobil odstup od konvencie tohto nástroja a ísť úplne vlastnou cestou objavovania. Hudba ho sprevádzala už od detstva, pričom hral na klavír, učil sa na trúbke, spieval v chlapčenskom zbore a napokon objavil gitaru. Jeho hudobná cesta nezačala v jazze, ale v miestnych garážrockových a punkových kapelách. Práve skúsenosti zo zboru a z rôznych kapiel vplývali na jeho zvukovú predstavivosť. Keď mal približne osemnásť rokov, zažil osudné stretnutie s elektrickou basgitarou na jednej jam session a rezonancia jediného tónu tohto nástroja ho pohltila a otvorila mu cestu, na ktorej sa už nikdy neobzrel späť. Björn Meyer vyštudoval informatiku, no vášeň k hudbe zvíťazila a po ukončení štúdia sa venoval naplno už iba jej. V roku 1996 sa presunul do Švajčiarska, kde čoskoro nadviazal kontakty s tamojšou hudobnou scénou. Je spoluzakladateľom vplyvného zoskupenia Bazar Blå a neskôr sa dostal do širšieho povedomia vďaka pôsobeniu v kapele Nik Bärtsch’s Ronin, kde prispel k jej hypnotickému a rytmicky prepracovanému zvuku, ktorý býva niekedy označovaný aj ako zen-funk. Jeho sólový debutový album Provenance (2017), vydaný pod značkou ECM Records, reflektuje jeho schopnosť vytvárať celé hudobné scenérie, zaujímavé sonické mozaiky a kompozície len pomocou basgitary. Popri sólovej tvorbe je Meyer aktívny v rôznych formáciách, ktoré prepájajú tradície, svetový folk, improvizáciu, jazz aj elektroniku — vždy s otvorenou mysľou a chuťou objavovať. Meyer často využíva rozšírené techniky, harmonické myslenie, loopovanie či perkusívne prvky, aby rozšíril výrazové možnosti svojho nástroja. Počas celej kariéry zostáva verný skúmaniu a posúvaniu hraníc basgitary bez toho, aby stratila svoju hlavnú rytmickú funkciu. Meyerove úspechy zahŕňajú množstvo medzinárodných turné, oceňované nahrávky a príspevky k inovatívnym multižánrovým projektom. V exkluzívnom rozhovore nám priblížil svoj názor na streamovanie, hudobný vývoj, ako vznikal jeho pozoruhodný debut, čo je preňho v hudbe dôležité, a spomenul aj to, na čom aktuálne pracuje a na čo sa už onedlho teší.

Björn Meyer: “Máte super tričko Biffy Clyro (smiech).“

* Peter Dobšinský: "Poznáte túto škótsku rockovú kapelu"?
BM: “Nie osobne, ale poznal som nejakú ich staršiu tvorbu kedysi, ani neviem, či sú teraz ešte aktívni.“

* PD: "Áno sú. Vlastne ma ani neudivuje, že ich poznáte, pretože vaša hudba je zrkadlom vašej širokej žánrovej rozhľadenosti".
BM: “Ja som mal to šťastie, že som bol takpovediac vystavený pôsobeniu rôznych hudobných žánrov. Keď som začínal, tak bolo niekoľko skvelých hudobnín v Štokholme. To bol jediný spôsob ako sa dostať k nejakej hudbe, žiadne streamovanie a internet. Navzájom sme si hovorili, kto čo počul, a čo je dobré. Učili sme sa len z počúvania a samozrejme bolo to omnoho pomalší proces. Okrem toho som mal to šťastie, že som mohol veľa cestovať a hrať s​ odlišnými hudobníkmi a to mi otvorilo mnoho dverí.“

* Keď už spomínate streamovanie, aký máte naňho názor?
BM: “Streamovanie je len služba a technológia. Nevidím, prečo by malo byť streamovanie horšie než CD alebo LP - navyše je to veľmi praktické. Streamovanie samo osebe nie je zlé; otvorilo množstvo možností. Ja nie som proti tomuto technologickému pokroku, sám som študoval informatiku koncom 80-tych rokov. Už vtedy, skôr než celá táto fáza streamovania začala, nám bolo jasné, že technologický pokrok prinesie výraznú digitalizáciu všetkého. Vtedy si však nikto neuvedomil, že prídu streamovacie spoločnosti, ktoré urobia z hudby bezcennú záležitosť. Nikto nebol skutočne pripravený, aký pokrivený bude tok financií a ako to znehodnotí hudbu. Odhliadnuc od toho, streamovanie je len spôsob, nástroj a platforma na odlišné šírenie hudby. V podstate je to dobrý nápad. Iba streamovacie spoločnosti spravili z toho biznis a zamerali sa na niečo úplne iné. Nezáleží im na kvalite hudby; predbiehajú sa v tom, kto pridá najviac nových skladieb každý mesiac, namiesto toho, aby sa sústredili na pridanie jednej skutočne dobrej skladby ročne.“

* Okrem ekonomického aspektu a kvantity to podľa mňa výrazne ovplyvnilo spôsob, akým ľudia vnímajú a počúvajú hudbu. Predtým sa človek viac sústredil, keď si musel platňu alebo CD vložiť do prehrávača a neprepínal len automatický playlist.
BM: “S tým súhlasím, ale nemyslím si, že je to vina streamovania; skôr ide o streamovacie spoločnosti, lebo ony nastavili spôsob, akým prijímame hudbu na ich platformách. Nevidím dôvod, prečo by to nemusel byť rovnaký zážitok ako pri celom CD — mohol by tam byť celý album, dizajn, booklet, informácie o tom, kto hrá. Programátori týchto platforiem sa rozhodli, že tieto informácie nie sú potrebné — načo vedieť, kto hrá na basgitare v danej skladbe? Majú len algoritmus, ktorý vás kŕmi obsahom podľa toho, čo počúvate. Za to však streamovanie ako technológia nemôže. Čo však považujem za väčší problém, ktorý vznikol paralelne so streamovaním, je to, že hudobný obsah prestal filtrovať producent. Niekto si doma urobí hocijakú skladbu a hneď ju dá do éteru; môže byť úplne priemerná, no získa viac prehratí než prepracovaný album kapely. Myslím si, že táto technológia mohla mať od začiatku editora a nemusela sa stať nekonečným bahnom množstva skladieb, kde vedľa jednej dobrej sú stovky priemerných a podobných. Dnes už vám nikto nepovie, čo je dobré, kedysi, keď sme chodili do spomínaných obchodov s CD, kde sme sa mohli opýtať z týchto 20-tich nových vydaní, ktoré je najhoršie. Alebo vás nasmerovali, čo si môžete vypočuť, ak máte radi nejakého umelca alebo štýl. No dnes to za vás robí algoritmus, ktorý nie je naprogramovaný na kvalitu, ale na niečo úplne iné. Streamovanie nám vzalo v hudbe mnoho dobrého, napríklad kvalitných producentov, ktorí naozaj vedeli, čo je dobré, a dokázali umelcov posúvať k lepším výkonom. V skratke, keď to zhrniem, nemám nič proti tejto technológii, mám len výhrady k tomu, ako to ovplyvnilo trh.“

* Vy ste začínali na klavíri, trúbke a dokonca ste aj spievali v zbore. Ako by ste povedali, že tieto začiatky formovali váš prístup ku basgitare? Klavír dobre rozvíja harmonické myslenie a dychové nástroje spev zasa cit pre melodiku, čo sa mi zdajú ako vaše charakteristické črty na basgitare.
BM: “Klavír bol u nás vždy doma, tak to bolo niečo také, čo som bral ako samozrejmosť, s čím som vyrástol. Taktiež ma proste jednoducho bavilo len tak tvoriť. Musím však povedať, že v tom čase som to vnímal len ako obyčajné hobby. Hrával som aj stolný tenis a to na lepšej úrovni ako som hral na klavíri (smiech). Spievanie v zbore bola úžasná skúsenosť mali sme​ skvelého zbormajstra, ktorý nás, malých jedenásť až dvanásťročných chlapcov, dokázal naučiť, aké je to magické — spolu sa podieľať na vystúpení, akoby sme boli skvelý orchester. Spievali sme v krásnych kostoloch, kde som veľmi vnímal akustiku a rezonancie, čo ma určite neskôr na mojej ceste ovplyvnilo. Trúbku som neznášal; hral som na nej len preto, že moja mama milovala Louis Armstronga. Náš pes to v tom čase tiež neznášal, takže som bol rozpoltený medzi dvoma svetmi (smiech). Trúbka bola pre mňa náročná a vôbec mi to nešlo, ale rád som na nej hrával v školskom big bande. Hranie v telesách ma veľmi ovplyvnilo. Fascinovalo ma, že keď pridáte jednu notu, spolu to znie úžasne. Stále to však všetko bolo v rovine hobby. Neskôr som prešiel na gitaru a tú som už bral oveľa serióznejšie. V tom čase ma inšpiroval garážový rock, U2 a podobné kapely. Opäť ma však najviac zaujal sociálny aspekt bytia v kapele a skúmanie, prečo kapela znie tak, ako znie. V tom čase som býval v dome neďaleko Štokholmu, kde bolo blízko jazzové centrum; ľudia tam chodili na jam sessions, na skúšky a skladovali tam svoje nástroje. Obdivoval som osobnosti, akými boli Pat Metheny a Allan Holdsworth, a myslel som si, že gitara je naozaj môj nástroj. Raz, na jednej jam session, som počas pauzy podišiel k basgitare, len brnkol jednu notu a tá rezonancia a tón ma neskutočne ohromili. Hneď som vedel, že basgitara je môj nástroj! Dokonca to zmenilo moje zmýšľanie z len nejakého hudobného hobby na niečo naozaj seriózne. Basgitara bola pre mňa akési odhalenie. Potom som si uvedomil, že všetky nahrávky, ktoré som s nadšením počúval, boli kvôli basgitare. Mal som rád Methenyho, ale fascinoval ma Pastorius. Mal som rád Holdswortha, ale tiež som zistil, že ma jeho hudba fascinovala kvôli Jimmy Johnsonovi. Všetky nástroje, ktoré som skúšal predtým, mi pomohli na mojej ceste pochopiť, aká je skutočná rola basgitary v ansámbli; boli akýmsi tréningom hrania v hudobných telesách a ansámbloch.“

* Mala vaša skúsenosť s grungeom a garážovým rockom vplyv na váš prístup k jazzu?
BM: “Myslím si, že áno, ale ťažko povedať, že do akej miery. Určite to trochu ovplyvnilo moje estetické vnímanie zvuku, najmä skúsenosti s kapelami. Kvôli tomu som vždy smeroval k veľmi plnému zvuku ansámblu. Vždy som sa sústredil na celkový sound a atmosféru; nechcel som sa vyčleňovať do roly, že najprv sprevádzam a potom mám sólo.“

* Vy ste študovali informatiku — do akej miery exaktné myslenie a inžinierstvo ovplyvnili vašu tvorbu a spôsob hry?
BM: “Určite áno. Už od malička ma zaujímalo ako veci fungujú. Budoval som si obvody a hral sa s elektronikou. Takže určite mám možno viac analytický pohľad na hudbu. Ja nevyučujem často, ale keď sa mi naskytne príležitosť na workshope, fascinuje ma sledovať, koľko existuje odlišných prístupov a pohľadov na vec. Napríklad ja sa na rytmus pozerám čisto matematicky, ale niekto pri polymetrických a polyrytmických skladbách musí len vnútorne cítiť, ako jednotlivé melódie alebo doby spolu tancujú. Ja musím skôr matematicky pochopiť ten rytmus, ale v konečnom dôsledku dorazíme do toho istého cieľa a sme schopní spolu hrať. Čo sa týka harmónie — áno, tam som veľa analyzoval, ale zároveň sa snažím počúvať a používať sluch.“

* Keď improvizujete, snažíte sa vypnúť toto analytické myslenie?
BM: „To záleží aj na fáze, v akej sa nachádzam. Ak sa len učím novú pieseň, tak sa ju stále snažím analyticky pochopiť. Čím viac skladbe rozumiem, tým viac môžem potom upustiť od analýzy a stane sa to len nejakou veľkou emóciou. Záleží to však aj na skladbe, niektoré majú komplikované rytmické prechody, kde sa na to musím sústrediť. Ak improvizujem, tak sa​ samozrejme snažím najviac vnímať, čo sa deje okolo mňa a reagovať na rezonancie miestnosti a spoluhráčov.“

* Vašu tvorivosť by som charakterizoval slovom „zvedavosť“. Vaša hudba stále niečo zvukovo objavuje. Ešte stále, po takej dlhej kariére, máte v sebe takú hudobnú zvedavosť?
BM: “Určite som veľmi zvedavý. Bohužiaľ, teraz som v takej fáze, že mám príliš veľa projektov súbežne. Rád by som sa sústredil len na jeden projekt a potom na druhý, no všetko prebieha súbežne aj s koncertmi. Aktuálne tak trochu žonglujem medzi odlišnými repertoármi. Je to náročné — robím si veľa poznámok, na čo sa musím sústrediť a čo si musím lepšie pozrieť. V tomto stave mi teraz vôbec neostáva čas na hudobné objavovanie. No ak mám čas pozrieť si nejakú hudbu alebo niečo vypočuť, ešte vždy mám také pocity, že ma nejaký zvuk ohromí.“

* Čo teraz počúvate?
BM: “V poslednej dobe ma veľmi inšpiruje tvorba Arvo Pärta. Mám rád jeho spôsob komponovania. Jeho tvorba so mnou rezonuje".

* Arvo Pärt je skladateľ sakrálnej hudby. Aj tento aspekt jeho tvorby s vami rezonuje?
BM: “Áno. Sú rôzne spôsoby duchovnej tvorby. Ja nepracujem s duchovnými inšpiráciami tak explicitne ako Arvo Pärt, ale určite je pre mňa dôležité, aby hudba šla za hranice obyčajnej virtuozity a mala v sebe niečo viac. Moja hudba sa nesnaží kázať ani navodiť konkrétny zážitok či nútiť niekoho rozjímať. Je spirituálna, ale možno len v širšom slova zmysle — podľa mňa existuje niečo väčšie ako my, väčšie ako moja basgitara; je príliš veľká náhoda, že tu sme. Nesmierne sa teším, keď mi ľudia hovoria, že ich moja tvorba zasiahla, zlepšila im náladu alebo s nimi rezonovala. No špeciálne nedokážem tvoriť hudbu s takýmto cieľom — musím ostať verný sebe. Niečo sa vo mne musí osobne pohnúť, aby som skladbu akceptoval. Niekedy som sa o to pokúšal a pýtal sa sám seba, ako mám napísať túto skladbu, aby oslovila čo najviac ľudí a niečo im dala, no nešlo to. Pre mňa to potom nejakým spôsobom zrušilo samotnú podstatu — prečo vôbec tvorím hudbu.“

* Mám pocit, že vo vašom hernom štýle je širšie sonické spektrum. Basgitaru u u vás nevnímam len ako rytmický a melodický nástroj. Povedali by ste, že ste sa snažili posunúť hranice toho, čo je na basgitare možné?
BM: “Myslím, že áno, ale necítim sa teraz ako nejaký misionár a nepresadzoval som, že basgitara musí mať inú rolu v popredí. Od prvého okamihu som basgitaru vnímal inak, pretože som ju objavil náhodou. Mal som odlišné skúsenosti z perspektívy rôznych nástrojov a basgitaru som vnímal len ako rozšírenie. K môjmu odlišnému prístupu prispel aj fakt, že v tom období, keď som začínal s basgitarou, som už študoval informatiku. Nebol som vtedy v kapele, nemal som na ubytovaní ani kombo, takže som potichu v izbe objavoval rôzne možnosti. Ostatní basgitaristi sú väčšinou hneď na začiatku formovaní pôsobením v ansámbloch a kapelách, kde je jasná rola basgitaristu očakávaná. Potom majú veľa gigov a nemajú čas objavovať tento nástroj zo všetkých uhlov. Už idú v tej dráhe toho, čo sa očakáva od basgitaristu. Bol som zaneprázdnený štúdiom informatiky a mimo neho som si s basou robil, čo som chcel, a len tak experimentoval. To sa potom prenieslo aj do mojich prvých kapiel a neskorších projektov.“​

* Váš hudobný katalóg je nasiaknutý rôznymi vplyvmi zo všetkých kontinentov. Zmenila skúsenosť s tradičnou hudbou váš prístup? Čo vás inšpirovalo k týmto world music presahom do rôznych kultúr?
BM: “Jeden z prvých presahov bol do afro-kubánskeho sveta. V tom dome, kde bývali tie jam sessions, ktoré som spomínal, sa v tom čase pohybovalo veľa Kubáncov a celkovo dochádzalo k veľkej kultúrnej výmene medzi Švédskom a Kubou. Súviselo to s vtedajšou politikou a rastúcou podporou sociálnej demokracie. Vďaka tomu som sa dostal do kontaktu s afro-kubánskou hudbou, aj do kapely s dvoma perkusionistami a dokonca moje prvé zahraničné zámorské turné bolo práve na Kube. Stalo sa to úplnou náhodou. Na domácej scéne v Štokholme som hrával vo funky a coverových kapelách. Táto skúsenosť mi otvorila ďalšie dvere, pretože som tam spoznal perkusionistu, ktorý hrával s flamenco gitaristom, a hľadali basgitaristu. Miloval som flamenco, tak som si povedal, že to skúsim. Počas turné so spomínanou afro - kubánskou kapelou som sa stretol s hráčom na nyckelharpu, Johanom Hedinom. Teraz už spolu hráme vyše 30 rokov. On ma pritiahol do švédskych hudobných tradícií a spolu sme založili Bazar Blå. Folklórnu hudbu som poznal od malička, ale profesionálne som sa jej nevenoval. S Bazar Blå sme mali možnosť vystupovať v Iráne. Už predtým som bol trochu fascinovaný ich hudbou a jazykom, ale nikdy som ich neštudoval. Zrazu som sa ocitol v ich krajine a spolupracoval s miestnymi úžasnými hudobníkmi. Zdá sa, akoby som cielene nachádzal inšpirácie v rôznych kultúrach, ale moja hudobná púť nie je tak vedomá a mnoho situácií vzniklo náhodou. Nikdy som nešiel tvoriť spôsobom: "Teraz sa musím naučiť indickú alebo iránsku hudbu." Mal som to šťastie, že som stretol vynikajúcich hudobníkov, a oni ma pozvali, aby som s nimi hral. Veľakrát to bolo zaujímavé pre obe strany, lebo sme nevedeli, ako bude basgitara fungovať v kontexte niektorých tradícií. Samozrejme som sa pri týchto skúsenostiach veľa naučil. Vďaka flamencu som sa dostal k technikám pravej ruky, aké basgitaristi bežne nepoužívajú, a zároveň som sa naučil sprevádzať tanečnú hudbu.“

* Keď ste boli pozvaný do rôznych týchto kapiel s odlišnými tradíciami, snažili ste sa preniknúť do ich tradícií?
BM: “Keď ma napríklad pozval Anouar Brahem, jeho tvorbu som počúval už niekoľko rokov a bol som aj v Egypte, takže som rozumel štruktúre tejto hudby. No nech je to akákoľvek hudba, som tak vzdialený týmto tradíciám, že nikdy nemôžem byť ich súčasťou. Jediné, čo môžem urobiť, je nadviazať kontakt s danou tradíciou s rešpektom a úctou. To ma vracia k myšlienke o spiritualite. Nemusím vedieť, že nejaký makam je 1000 rokov starý a kedy presne vznikol; dôležité je priblížiť sa k jadru tejto hudby. Mnoho hudieb má odlišné frázovanie a rytmické aspekty; na to, aby človek do toho prenikol, musí ísť hlbšie než predznamenaná tónina, hlbšie než samotné noty a hlbšie než rytmické značenie. Mal somveľké šťastie na skvelých ľudí, od ktorých som sa neučil len pri hraní, ale aj pri komunikácii, cestovaní, jedení a trávení voľného času. Vďaka tomu som mohol prísť do kontaktu s niektorými výnimočnými tradíciami. Ešte by som dodal, že osobne by som nikdy nepovedal, že sme robili prísne kanonickú tradičnú hudbu. Je pravda, že tradícia sa vyvíja pri stretnutiach s inými vplyvmi a nikdy neprestala byť zakonzervovaná. To je niečo, čo ma fascinuje, keď s mnohými ľuďmi diskutujem o rôznych podobách tradície.“

* To je jedna strana pohľadu, ale nájde sa mnoho hudobníkov, ktorí sa snažia dodržiavať presné ľudové tradície a považujú každé vstupovanie do autenticity za neakceptovateľné.
BM: “Je ťažké povedať, kde presne končí tradícia a kedy prestane existovať, lebo podľa mňa sa tradícia neustále vyvíja; podobne je to v jazze. K tradícii treba pristupovať samozrejme s rešpektom. Mnoho tých neakceptovateľných projektov je len v tom neakceptovateľných, že posúvajú tradíciu. Treba to však robiť s rozvahou; ak je to prvoplánové a nevkusné, kritika je na mieste. Nemôžete k ľudovej tradícii pridať 'drop kick', a nazvať to posúvaním tradície. Zaujímavé projekty, ktoré posúvajú tradície, musia byť obojstranné. Ak je komunikácia jednostranná a ja sa im prispôsobujem, nebude to fungovať; obe strany sa musia snažiť priblížiť sa jedna druhej, aby vznikol hudobný dialóg. Len tak obe strany neprídu o ingrediencie, ktoré prinášajú do projektu.“

* Váš sólový debutový album Provenance (2017) bol vôbec prvým basgitarovým sólovým albumom pod značkou ECM Records. Aké boli úskalia tohto projektu? Bolo pre vás náročné postaviť celý album iba na basgitare?
BM: “Hral som a tvoril sólový materiál v podstate od začiatku, odkedy som začal hrať na basgitare, keďže som začínal sám v izbe. Takže pre mňa to bolo veľmi prirodzené hrať sólo. Bol to však pre mňa náročné, pretože som cítil veľkú zodpovednosť. Ja som s Manfredom a s ECM spolupracoval už niekoľkokrát predtým, ale predtým som v tomto štúdiu bol so 40- členným orchestrom, a teraz som v tom istom obrovskom štúdiu stál sám a nahrával album s vlastnou hudbou. Na druhej strane mám veľkú dôveru v Manfreda. Vedel som, že ak niečo nebude dobré, on mi to povie. Jedna vec, ktorá bola trochu ťažká, bola, že som musel do istej miery presvedčiť niektorých ľudí o svojej vízii. ECM si vtedy prenajímalo štúdio od rádia a tamojší inžinieri sa len zhrozene pýtali, čo tu robím v obrovskom štúdiu s jednou elektrickou basgitarou, prečo nesedím v malej miestnosti v rohu a nenahrávam tam. No mal som víziu a vedel som, že tá hudba potrebuje ten priestor! V tom čase som bol aj trochu hanblivejší a možno som sa bál navrhnúť to skôr. Ľudia si predstavujú, že basgitara je len jeden kábel: zapojíš a je hotovo. Všetko ostatné sa urobí elektronicky a mágia je hotová. Ako som už viackrát spomínal, rezonancia miestnosti je pre mňa dôležitá — to, ako hrám a reagujem. Vlastne to bola aj výzva, aby som si bol 100 % istý, že toto je spôsob, akým to chcem nahrávať v tejto miestnosti. Jednou z výziev bolo aj samotné sólové nahrávanie v štúdiu. Mal som už veľa sólových koncertov v tom čase, ale predsa len postaviť sólo album v štúdiu s dobrou dramaturgiou je trochu iný proces. Pripravil som koncept, ako sa to bude naprieč skladbami vyvíjať, no nakoniec sme skončili s úplne iným usporiadaním; sila momentu, improvizácie a úžasná miestnosť priniesli iný výsledok. Nakoniec som s tým albumom veľmi spokojný.“

* Ten album vznikol, keď už ste mali za sebou skoro tri dekády aktívnej a úspešnej kariéry. Prečo práve vtedy? Čo bola tá iskra?
BM: “Áno, hral som vtedy profesionálne už približne 28 rokov. Určite som cítil, že je to vhodný čas, ale tá iniciačná iskra vznikla ešte v roku 2014. Vtedy som v tom istom štúdiu nahrával s Anouarom Brahemom a orchestrom album Souvenance. Viete ako to funguje s orchestrami, oni musia mať svoje pauzy (smiech). Keď mali pauzu, mal som štúdio pre seba a trochu som si tam niečo skúšal zahrať. Zrazu som si hneď uvedomil, že ak mám nahrávať sólový album musí to byť tu! Manfred ma počul hrať z réžie a to ho veľmi oslovilo. Potom​ trvalo tri roky až sme sa k tomu dostali. Nevadilo mi to, pretože milujem hrať v kapele a nijako som nedával svoju sólovú kariéru do popredia.“

* Váš najnovší projekt Garden of Silence a album Neither You Nor I vyšiel len nedávno. Môžete nám priblížiť, ako vznikal, a v čom je pre vás výnimočný?
BM: “Neither You Nor I je album s veľmi dlhou a osobnou históriou. Dlhé roky som hrával s vynikajúcou iránskou harfistkou Asitou Hamidi, ktorá bola posledných desať rokov mojou manželkou. Tento projekt sme začali spolu ešte v roku 2009, vtedy sme mali kvarteto, ale túžili sme po väčšom zvuku a obsadení. Po úžasnom rozpracovaní materiálov sme sa mali tešiť z premiéry projektu v roku 2012, no Asita prehrala boj s rakovinou. Po tejto udalosti som sa k projektu viackrát skúšal vrátiť, ale jednoducho to nešlo, rana bola hlboká. Až po desiatich rokoch som dokázal k projektu sa vrátiť a zavolať všetkým hudobníkom, ktorí na ňom pracovali. Neuveriteľne, každý povedal: „Áno, konečne!“

* Projekt pokračoval tam, kde ste skončili?
BM: “Práveže nie. Aj keď sme spolu nehrali desať rokov, každý mal tento projekt uložený v útrobách mysle a zaznamenali sme veľký posun. Po opätovnom stretnutí naša spolupráca zažila kvantový skok; akoby sme sa všetci vyvíjali spolu s projektom, aj keď sme nehrali. Prežili sme naozaj extrémne silný zážitok a „wow“ efekt, keď sa tá netradičná inštrumentácia — nyckelharpa, duduk, husle, violoncello, mandola — spojila dokopy. Nikto už ani nemal pôvodné noty na skúške - proste sme stavali len na spomienke toho soundu, čo sme mali. Čo sa týka hudby, máme aj nový repertoár, ale ostal aj pôvodný materiál s malými obmenami v aranžmánoch. Pre mňa bolo zaujímavé sledovať, ako nás táto spolupráca z roku 2012 ovplyvnila v našich kariérach. Riešili sme techniky a spôsoby hry, ako sa každý posunúť, a vlastne to, čo sme postavili v roku 2012, sme mnohí preniesli do svojich ďalších projektov. Otvorilo nám to nové možnosti a myslenie.“

* Bola netradičná inštrumentácia vedomým cieľom?
BM: “Skôr sme sa zameriavali na ľudí, s ktorými sme chceli hrať. Napríklad Reza Asgarzadeh bol vôbec prvý hudobník, ktorého som stretol v Iráne a už dlho som túžil niečo s ním vytvoriť. Bolo to hlavne o ľuďoch a o tom, ako môžeme spolu vytvoriť niečo zaujímavé tak, aby to fungovalo.“

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti a aké máte teraz rozbehnuté projekty?
BM: “Mám teraz neuveriteľnú správu, ktorú som dostal len dnes (01.12.2025). Napísali mi mail z ECM Records, že môj druhý sólový album vyjde 23. 1. 2026. Je to vzrušujúca správa, veľmi sa na to teším. Pôvodne som si myslel, že vyjde až okolo leta 2026. Musím to samozrejme spracovať, mám z toho strach aj radosť. Nový album sa bude volať Convergence a nahrávali sme ho ešte v roku 2024 v úžasnom veľkom štúdiu v Mníchove, kde sme akusticky išli ešte ďalej než to, čo priniesol prvý album. Okrem toho mám teraz trio Amiira - s Klaus Gesingom a Samuel Rohrerom. Čaká nás niekoľko koncertov a nedávno sme absolvovali turné po Švajčiarsku. Je to úžasné trio, s ktorým veľmi rád vystupujem. Bazar Blå bude mať budúci rok 30-ročné výročie, takže pracujeme na novom repertoári. Aktuálne sa však najviac sústredím na sólový repertoár. Mám popritom aj niekoľko koncertov so svojimi stálymi kapelami a aj niekoľko nových projektov. Tu v Berne je jeden organizátor, ktorý dáva mladým umelcom príležitosť urobiť štyri koncerty so štyrmi rôznymi projektami; môžu si vybrať​ kohokoľvek, s kým chcú spolupracovať a tvoriť. Musím povedať, že bas klarinetistka Charlotte Lang a violoncellistka Kristina Brunner napísali pre mňa fantastický materiál, no je to veľa práce na jeden koncert (smiech). Teším sa však na to; bude to zaujímavé. Taktiež ma čaká viacero koncertov s Garden of Silence budúci rok.“

* Ďakujeme za rozhovor!