16.10.2017
Jeden z najslávnejších jazzmanov všetkých čias, inšpiroval množstvo generácií hudobníkov, zásadne zasiahol do vývoja jazzu a stal sa významným medzníkom a to najmä v spojitosti s be bopovou érou. Je to legendárny americký trubkár, skladateľ a spevák – Dizzy Gillespie. Azda neexistuje jazzový trubkár, ktorý by počas štúdia nebol oboznámený s hudbou Dizzy Gillespia. Spolu s Charlie Parkerom sa stali významnými reformátormi jazzu, pričom položili základy be bopu a vydláždili cestu pre moderný jazz. V spojitosti s jeho menom sa nevyhnete označeniu – jeden z najlepších trubkárov všetkých čias, ktoré si vyslúžil vďaka neuveriteľnej virtuozite a skvelému sofistikovanému improvizačnému umu. Dizzy Gillespie by aktuálne oslávil jubilejnú storočnicu!
Dizzy Gillespie rodným menom John Birks Gillespie sa narodil 21. októbra 1917 v mestečku Cheraw v Južnej Karolíne. Dizzy bol veľmi nadaným dieťaťom. Už od štyroch rokov hral na klavír a neskôr sa sám naučil hrať na trombóne a trúbke. K profesionálnej kariére jazzmana začal inklinovať po tom, čo počul v rádiu Roy Eldridgea. Podarilo sa mu vďaka svojej šikovnosti a priebojnosti získať štipendium na Laurinburg Institute, ale po dvoch rokoch musel kvôli sťahovaniu štúdium zanechať. Prvý profesionálny angažmán získal vo Frank Fairfax Orchestra v roku 1935. Následne sa mu podarilo dostať do rešpektovaného orchestra pod vedením Edgar Hayesa a Teddy Hilla, kde roku 1937 nahradil svoj vzor, trúbkara Roy Eldridgea. S týmto orchestrom realizoval aj svoju prvú nahrávku s názvom - King Porter Stomp.
Od roku 1939 pôsobil vo významnom orchestri Cab Callowaya, s ktorým v roku 1940 nahral jednu zo svojich skorších kompozícii - Pickin' the Cabbage. Calloway Dizzyho nemal veľmi v láske a ani nenašiel pochopenie pre jeho odvážne a dovtedy nevídané improvizačné schopnosti. Gillspieho sóla označoval ako čínsku hudbu. Ich spolupráca mala neblahú dohru, keď jeden z Gillspieho kolegov trafil Callowaya naslinenou papierovou guličkou, obvinil Dizzyho a šarvátka vyústila do bitky, kde Gillspie bodol Callowaya nožom. Po tomto incidente napriek jeho snahe ospravedlniť sa bol v roku 1941 z orchestra vyhodený. Potom ako muzikant na voľnej nohe spolupracoval s významnými orchestrami ako Ella Fitzgerald's orchestra a Earl Hines Band. V zoskupení Hinesa sa prvýkrát stretol s Birdom – Charlie Parkerom. Tejto zostave sa pripisujú prívlastky ako inkubátor be bopového jazzu. Neskôr sa jeho cesty znovu prekrížili s Parkerovými v zoskupení Billy Eckstinea. Spolu chodili často hrávať do Minton's Playhouse, ktorý je označovaný ako rodisko be bopu. Obaja sa stali najuznávanejšími predstaviteľmi a veľvyslancami be bopu. Toto Dizzyho tvorivé obdobie prinieslo legendárne štandardy ako Groovin' High, Woody 'n' You, Salt Peanuts, či A Night in Tunisia. Po spolupráci s Parkerom viedol niekoľko vlastných menších komb s muzikantmi ako Milt Jackson, John Coltrane, Lalo Schifrin, Ray Brown, Kenny Clarke, James Moody a J.J. Johnson. Koncom dekády úspešne založil svoj prvý big band, s ktorým sa snažil spopularizovať be bop. V roku 1948 mal nehodu na bicykli pri zrážke s automobilom. Po tomto incidente sa trochu zranil a zistil, že už nedokáže hrať b3. Vyhral súdny spor, ale kvôli jeho v tej dobe už vyšším zárobkom dostal odškodné len 1000 dolárov. Dizzy hrával na svojej špeciálnej patentovanej trúbke, ktorej koncept sa zrodil pri nehode na oslave v roku 1953, kde mu tanečník pri páde ohol koniec trúbky s ozvučnicou. Tá sa mu natoľko páčila, že si nechal potom zostrojiť trúbku, kde zakončenie s ozvučnicou bolo zdvihnuté o 45° uhol.
Dizzy vo svojej kariére netvoril len v duchu bopovej tradície, ale niekoľko jeho kompozícií vychádzalo z afro-kubánskej tradície, ktorú kombinoval s jazzom. V duchu tohto idiómu vznikli notoricky známe kompozície ako Manteca a Tin Tin Deo. Začiatkom 60-tych rokoch bol uvedený do jazzovej siene slávy magazínu Down Beat. Gillespie aktívne koncertoval až do konca svojho života. V posledných dvoch dekádach podporoval talenty ako koncertoval s menami ako Flora Purim, Arturo Sandoval, Jon Faddis. Komediálne vstupy a krátke vtipné rutiny sa stali charakteristické pre jeho neskoršie koncerty. S pribúdajúcim vekom však vôbec neustupovala produktivita - v roku 1989 vystupoval až na 300 koncertoch v 27 krajinách.
V roku 1992 sa mal objaviť po 33-krát v Carnige Hall, ale vtedy sa už nemohol zúčastniť kvôli zdravotným komplikáciám. V roku 1993 podľahol zákernej chorobe. Dizzy Gillespie bol veľkým vzorom a otcom jazzu pre mnohých. Za svoje celoživotné zásluhy dostal nespočetne veľa ocenení a až 14 čestných doktorátov. Jeho hudobný odkaz a všetky inovácie, o ktoré sa zaslúžil, či už v hernom štýle alebo v jazze všeobecne, budú navždy veľkým medzníkom jazzovej histórie presahujúcim do súčasnosti.