„Samotná hudba by mala aj zvukovo odrážať, aká je spoločnosť.“   24.05.2021

Skúsená nórska trúbkárka, hráčka na bukkehorn (kozia trúbka) a skladateľka Hildegunn Øiseth má za sebou sľubnú kariéru. Jej hudba je poznačená neustálym hľadaním nových, prekvapivých zvukových možnosti. So svojou hudbou precestovala kus sveta a to sa odrazilo aj na kreovaní jej kompozícií, ktoré obsahujú prvky africkej a ázijskej hudby. Hildegunn nikdy nejako nevyhľadávala prvky world music a dokonca k vlastným nórskym tradíciám a aj ostatným z rôznych kútov sa dostala, takpovediac náhodou. Napriek tomu sa však stali neoddeliteľnou súčasťou jej špecifického tónu, s ktorým neustále pracuje. V jadre jej zvuku môžeme nájsť rôzne imitácie a reflexie prírody, či priestranný nordický sound. O tom ako sa dostala k takémuto zvuku a rôznych hudobných skúsenostiach z pobytov po celom svete nám porozprávala v exkluzívnom rozhovore!

 

* Stretli ste sa s jazzom a hudbou doma?
Hildegunn Øiseth: "Rodičia boli farmári. Mama len veľmi trochu hrávala na klavíri, ale inak sme doma nemali ani prehrávač. Takže doma som sa s hudbou veľmi nestretla, okrem občasného počúvania rádia. Mám 4 súrodencov a všetci sme hrávali v pochodových bandoch, v tom čase to bolo veľmi bežné, aby každá škola mala svoju pochodovú kapelu. Dnes už to nie je tak bežné, ale stále to miestami existuje. K jazzu som sa dostala počas štúdia klasickej hudby, pretože som sa veľa stretávala s jazzovými hudobníkmi z našej školy. Oni boli cool, tak som s nimi chcela tráviť čas. Spievala som s nimi jazzové štandardy, pretože som si myslela, že jazz na trúbke ani nezvládnem zahrať. V tom čase som tej hudbe ani veľmi nerozumela. Viacej som aj počúvala jazzových spevákov a to si myslím, že do značnej miery ovplyvnilo aj moje frázovanie a spôsob hrania na trúbke. Do dnešnej doby som stále vo veľkej miere ovplyvnená spevom, čo sa týka zvuku."

* Aký repertoár mala táto školská kapela?
HØ: "Jazz sa tam veľmi nehrával. Skôr také pochodové a populárne piesne od autorov ako Stevie Wonder, Elvis Presley. Samozrejme v období Vianoc sa hrávali vianočné koledy a spievali rôzne hymny."

* Ktorí umelci vás inšpirovali v začiatkoch a v súčasnosti?
HØ: "Terje Rypdal bol jedným z mojich najväčších vzorov hneď po Miles Davisovi. Ja som študovala vo Švédsku, pretože to bolo pre mňa bližšie ako Oslo alebo akákoľvek iné nórske mesto s hudobnou školou. V hudobných obchodoch sa veľa nórskej hudby nenachádzalo a toto bolo jedno z mála nórskych CD, tak som si ho kúpila, pritom som ani nevedela veľmi vtedy kto bol Terje Rypdal. Jeho zvuk, práca s priestorom a reverbom ma úplne pohltili. Výrazne to inšpirovalo môj sound a tento album som počúvala v aute dookola. Nórski novinári mi v začiatkoch vždy pripisovali inšpirácie od rôznych nórskych jazzových trubkárov, ale ja som väčšinu z nich nepoznala a ani nepočula. Bol to práve gitarista Terje Rypdal, ktorý ma tak silno ovplyvnil. Ďalej si spomínam z mladých období na jedného autora Jan Johanssona, ktorý vydal album - Jazz på svenska, kde miešal švédsky folklór s jazzom. Je to album zo 60-tych rokov a vtedy takéto spájanie ešte nebolo tak bežné, ako to dnes robia mnohí autori a viacerí sa inšpirovali touto nahrávkou. V Nórsku táto vlna jazzu a tradície prišla neskôr lebo dlho prevládali také názory, že tradičnej hudby sa netreba dotýkať. Okrem toho ma ovplyvnilo aj mnoho nórskych umelcov - samozrejme ako Jan Garbarek. Dôležitý bol pre mňa v začiatkoch aj Chat Baker, ale prekvapivo najprv ako spevák a potom ako trubkár. Neskôr to bol samozrejme Miles Davis. Čaro jeho hudby som objavila až po jeho úmrtí a zaujal ma najmä tvorbou po 1969. Táto hudba je stále so mnou v mojej hlave stále ma to formuje. Taktiež aj moje cesty po svete ma ovplyvnili vo veľkej miere."

* Ako vás ovplyvnilo štúdium klasickej hudby?
HØ: "To čo som sa naučila počas štúdia klasickej hudby ma ovplyvňuje doteraz. Jedným z rôznych vplyvov bolo aj to, že v školskej kapele som hrávala na kornete, ktorý má jemnejší a temnejší tón. Túto kvalitu tónu som sa vždy snažila nejakým spôsobom aj neskôr aplikovať na trúbke."

* Bolo ťažké pre vás vytvoriť si vlastný sound?
HØ: "Je to niečo, čo ma zaujíma viac ako technika a stále na ňom pracujem."

* Dlhé roky ste hrávali v orchestroch a big bandoch - ako vás to ovplyvnilo?
HØ: "V tom ako som na sebe chcela pracovať. Každý deň sedávate v bigbande s úžasnými jazzovými hudobníkmi. Vtedy sa na vás toho veľa nalepí a chcete na sebe pracovať a nezaostávať za nimi."

* Počas kariéry ste sa stretli niekedy s diskrimináciou?
HØ: "Nepamätám sa na žiaden prípad, kedy by mi nebolo umožnené niekedy hrať s niekým, alebo hrať konkrétnu hudbu. Možno boli situácie, kedy som nebola niekde pozvaná, ale o tom samozrejme ja nemôžem vedieť. Mnoho žien sa mohlo stretnúť s rôznou diskrimináciou v jazze. Rovnako je však dôležité povedať, že spoločnosť takto fungovala veľmi dlho. Niektorí nechcú diskriminovať, ale zdalo sa im to tak prirodzené. Vyrástli tak, nepoznali nič iné a neboli otvorení zmenám. Pre spoločnosť je vždy jednoduchšie ostať pritom ako to bolo, než hľadať nové cesty. Nie vždy musí ísť o cielenú diskrimináciu. Napríklad, keď chlapci vyrastajú a založia si kapelu spolu, to neznamená, že musia diskriminovať dievčatá, ale možno chceli len hrať spolu, pretože boli kamarátmi, alebo nepoznali žiadne dievčatá hudobníčky. Samozrejme, že existuje menej hudobníčok, keď spoločnosť dlhé roky fungovala takýmto spôsobom a na mnohých miestach nájdeme napísané, čo žena môže a nemôže robiť, či už z pohľadu náboženstva alebo nejakého spoločenského zvyku. V 90-tych rokoch som hrávala v jednom bigbande ako jediná žena a vtedy som dostávala veľa otázok, ako sa mi tam hrá s mužmi a podobne. Ja som to v tom čase ešte nechápala a prišlo mi to urážlivé, prečo ich nezaujíma hudba a pýtajú sa takéto otázky. Môj pobyt v iných východných kultúrach, kde ženy ani len nemôžu vystupovať a musia sa skrývať, mi otvoril oči a pomohol pochopiť mnohé veci. Vtedy som si uvedomila, že chcem v tejto oblasti podniknúť viac a byť akýmsi vzorom."

* Ako vnímate projekty, ktoré dávajú ženám v súčasnosti viacej príležitostí?
HØ: "Ja sama som súčasťou viacerých takýchto projektov ako napríklad Shawmania Marlyn Mazur a iné. Mazur robí v Dánsku dlhé roky osvetu jazzovým hudobníčkam a podporila mnoho talentov. Ja som si minulý rok spravila taký zoznam ženských zoskupení, v ktorých som pôsobila. Začala som vyučovať na Grieg Academy a mala som inšpiratívne hodiny pre jazzové hudobníčky. Bola som prekvapená, že na zozname bolo až 30 ženských zoskupení počas 30-tich rokov. Čiže ženské zoskupenia neboli až taká rarita ako sa môže zdať. Je pravda, že vtedy väčšina zoskupení vznikla spôsobom, že festival alebo vydavateľská spoločnosť chcela niečo robiť na tému ženy v jazze. Dnes je to už úplne iné, vnímam ako sa to mení. Je to oveľa jednoduchšie pre ženy. Kladiem si otázku, prečo sa to zmenilo teraz a nie pred 30-timi rokmi, ale nemám na to nejakú odpoveď. Dôležité však je, že tých možností je viacej a posúva sa to dopredu. V roku 2018 som zložila hudbu pre All Star Bigband JazzBaltica. Zastrešoval to vtedy Nils Landgren a on robí v tomto smere tiež veľa úctyhodnej práce. Je to aj vďaka tomu, že on sa na túto tému nikdy nepozeral, ako na problém a to je podľa mňa kľúčové. On k tomu nepristupoval spôsobom, že máme málo žien v jazze a to je problém, ale pozeral sa na to skôr z uhlu ako môžeme obohatiť náš festival. Na druhú stranu niekto v tom môže vidieť problém, ak nepozná veľa hudobníčok, ale pre mňa to problém nikdy nebol, keďže som s toľkými hrávala v kapelách a celkovo mnoho hudobníčok patrí k mojim najobľúbenejším umelcom vôbec."

* Keď ste pôsobili v toľkých čisto ženských kapelách vidíte v tom nejaký rozdiel?
HØ: "Samozrejme, muži a ženy sú od seba povahovo odlišní. Ja rada hrávam aj v zmiešaných kapelách. Spojenie muža a ženy ma niečo do seba aj v zmysle hudby. Ak by sme si odobrali faktor diskriminácie a riešili len hudbu, aj vtedy to má zmysel, pretože ta hudba je iná. Interakcia opačných pohlaví vytvára odlišnú hudbu a je tam iná chémia. Je to niečo, čo by sme mali chcieť automaticky, pretože je to dobré pre hudbu samotnú. Potrebujeme nové vplyvy, nové osobnosti a v tomto duchu majú ženy rovnaké právo v hudbe ako muži. Samotná hudba by mala aj zvukovo odrážať, aká je spoločnosť a z toho nemôžeme vyňať ženu. Musím však povedať, že v súčasnosti je to už zaujímavejšie a slobodnejšie. Dnes máme možnosť v hudbe počuť toľko rôznych tradícii a rovnako sa stáva dôležitá otázka akú má človek osobnosť, minulosť a odkiaľ pochádza."

* Okrem trúbky hrávate aj na nórsky nástroj bukkehorn. Vyžaduje si to odlišnú prácu s nátiskom?
HØ: "Čo sa týka techniky nátisku a dýchania je veľmi podobná trúbke, takže s tým som nemala vôbec problém. Čo sa týka ladenia, tak mám rôzne, najčastejšie používam ladenie F, G, As. Prstoklad je samozrejme trochu iný a nikdy som sa ho nejako profesionálne neučila, takže na veľa vecí prichádzam sama. Okrem na bukkehorn hrávam aj na rôznych iných tradičných nástrojoch ako na drevenom nórskom rohu alebo africkom rohu z antilopy."

* Ovplyvnil bukkehorn váš spôsob hry na trúbke?
HØ: "Určite, ale najprv to bolo naopak. Môj spôsob hry na trúbke ovplyvnil ako som hrala na bukkehorne, ale neskôr sa to uzavrelo do takého kruhu, kde jeden nástroj ovplyvňuje to ako hrám na ten druhý a vzájomne ma to inšpiruje hľadať vždy nové možnosti. Určite ma to inšpirovalo hľadať viacej zvuky prírody, ale to som robila už aj predtým. Vždy som trochu experimentovala s efektami, ale hlavne s delayom a reverbom, aby som sa snažila vytvárať zvuky inšpirované prírodou. Do dnes je to stále veľkou súčasťou môjho slovníka."

* Pracujete aj dnes s efektami?
HØ: "Áno, ale oveľa jednoduchšie. Kedysi som cestovala s mnohými efektami, ale to je aj finančne náročné a komplikované na zvukové skúšky. Už som asi zostarla a zlenivela (smiech). V súčasnosti používam len veľmi jednoduchý baterkový, vreckový multiefekt. Samozrejme tie zvuky a možnosti tam nie sú ideálne, ale naučila som sa s tým pracovať."

* Vo vašej hudbe pracujete aj s nórskymi tradíciami?
HØ: "Áno, ale to prišlo veľmi náhodou. Pochádzam, ako som spomínala, z prostredia klasickej hudby. Neskôr som odišla žiť do Afriky, kde som pracovala na hudbe s miestnymi hudobníkmi a chcela som priniesť do hudby niečo svoje, ale vlastne som ani nevedela čo. Tak som začala premýšľať ako vlastne znie nórska hudba. Mojim odrazovým mostíkom bol Edvard Grieg. Postupne som začala viac prenikať do tradícii Nórska a kombinovala to s tradíciami Afriky. Postupne som začala hľadať aj prieniky medzi Laponcami a domorodým obyvateľstvom Afriky. Keď som sa vrátila domov do Nórska, začala som ešte hlbšie skúmať svoje tradície, ktoré ma predtým nikdy nezaujímali. Môj vzťah s tradíciami sa ešte viac prehĺbil ďalšou náhodou. Často som bola pozývaná na vystúpenia do východných krajín ako Pakistan, Palestina, Čina a iné. V Pakistane som počula tradičných hudobníkov počas rituálu sufistov ako hrajú na perkusívne nástroje a kozie trúbky a vtedy som sa rozhodla si kúpiť svoj bukkehorn. Tak som sa pod vplyvom úplne odlišnej kultúry opäť priblížila k tej svojej. V mojej hlave mi aj zneli myšlienky, že musím pre nich hrať viacej tradične, pretože tam na východe ich nebude zaujímať americký jazz."

* Vyhľadávate aj iné kultúry?
HØ: "Ani veľmi nie, tieto stretnutia s inými kultúrami sú väčšinou vždy náhodné. Snažím sa však vždy absorbovať všetko, čo sa deje v mojom okolí a s čím prídem do kontaktu. Vďaka tomu som aj začala viacej komponovať. Napríklad jeden album som nahrávala s umelcami z Jerevanu, pretože ma zaujal ich arménsky nástroj duduk. Tento nástroj potom následne výrazne ovplyvnil akým spôsobom hrám vibráto na trúbke a bukkehorne."

* Po toľkých rôznych hudobných tradíciách vo vašej hudobnej DNA, je stále pre vás dôležité byť prepojená s jazzovou tradíciou?
HØ: "Ja som veľmi spontánna hudobníčka a nikdy veľmi neuvažujem nad tým, čo je v mojej hudbe. Všetko skôr prichádza nejako samo. Veľa albumov sa vždy nejako finalizuje svojim spôsobom. Vždy hľadám nejaké nové spôsoby ako hrať na trúbke aj mimo tradície. Samozrejme, jazzová tradícia stále nejako ostáva vždy vo mne, aj keď ja som sa nikdy veľmi nepovažovala za jazzovú hudobníčku, ktorá by mala nahrávať trubkárske jazzové albumy. Pretože dobrých trubkárov je už veľa. V tomto ma posunul nebohý Jan Erik Kongshaug, keď som nahrávala v Rainbow Studio. Odporučil mi, aby som nahrala svoj album a založila si kapelu. Dnes hrávam s niektorými hudobníkmi, ktorých mi kedysi veľmi dávno odporučil. Preto má jeho pamiatka pre mňa ešte väčší význam."

* Minulý rok ste vydali nový album Manana. V čom je iný ako vaša predošlá tvorba?
HØ: "Je to vôbec prvý album, na ktorom kombinujem bukkehorn v spojení s efektami a trúbkou. Taktiež aj pomer bukkehorn a trúbky je na tomto albume vyrovnaný, čo som predtým nikdy nerobila. Myslím, že na tomto albume som konečne vložila viac seba do popredia. V tom albume je všetko, čo dotvára môj sound, všetko čo je teraz vo mne. Aj umelci v kvartete, ktorých som pozvala, som sa snažila, aby sa priblížili viac k môjmu hudobnému svetu, ako len snažiť sa byť jazzovými hudobníkmi pokope. Takže tento album bol možno už menej jazzový, ale ešte viacej eklektický, tak ako v začiatkoch, keď som nahrávala v začiatkoch Hildring (2009)."

* Akým spôsobom komponujete novú tvorbu?
HØ: "Väčšinou pri cvičení nechcene. Keď sa snažím trénovať na trúbke a pracovať na technike, tak nejako skĺznem namiesto cvičenia do komponovania (smiech). Často pracujem tak, že si skladám melódie a potom ich vrstvím na seba a upravujem."

* Premýšľate aj nad harmóniou a formami?
HØ: "Ja to robím naopak - až na konci sa snažím analyzovať, aby som rozumela tomu, čo robím. Každopádne moje kompozície sú väčšinou veľmi jednoduché."

* Pracujete tak aj pri improvizácii?
HØ: "Väčšinou improvizujem podľa ucha. Teraz už viacej aj premýšľam nad harmóniou. V začiatkoch som tomu nerozumela, len základom. Vyhýbala som sa dôslednejšiemu štúdiu a vždy som utiekla od toho, ale teraz už na tom viacej pracujem."

* Čo sú pre vás najdôležitejšie v hudbe?
HØ: "Teda aspoň sa o to snažím. Niekedy sa snažím aj prekvapiť a to je dôležité, nie v zmysle prekvapiť ľudí, ale seba. Snažím sa písať hudbu, ktorá je pre mňa výzvou a musím ju viac cvičiť."

* Čo pre vás znamená jazz dnes?
HØ: "Pre mňa je to stále to isté, ako keď som počula jazz prvýkrát. Jazz bolo pre mňa niečo hravé, zaujímavé. Taktiež taká nejaká esencia medzi melanchóliou a radosťou. Toto stále je pre mňa jazz aj dnes. Jazz pre mňa bol vždy hravý, hudba nesmie byť až príliš komplikovaná, inak sa v tom strácam."

* Aké to bolo na INNtöne Festival 2020, keďže väčšinou sa hrať nemohlo a bolo to jediné podujatie medzi obmedzeniami?
HØ: "Za túto možnosť som bola neskutočne vďačná. Vlani som mala len dva koncerty. Začiatkom roku v Oslu, kde boli veľmi prísne opatrenia sme mali jeden koncert a potom v auguste bolo INNtöne. Náš bubeník nemohol ísť kvôli karanténe, takže sme mali lokálneho bubeníka a aj to bola zaujímavá skúsenosť. Takže musím skonštatovať, že som mala naozaj šťastie, pretože viem, že niektorí nemohli hrať celý rok ani jeden koncert a som z toho smutná."

* V súčasnosti je aká situácia v krajine, koncerty sú zrušené?
HØ: V novembri bol jediný festival v Trondheime a potom už nič. Ale teraz sa to pomaly otvára."

* Nórska vláda podporuje umelcov?
HØ: "Áno a musím povedať, že pre umelcov robia toho celkom dosť. Na druhú stranu vždy sa dá urobiť viac. Najviac hnevalo umelcov, že obchody, kde sa ľudia tlačili boli otvorené a koncerty za nejakých obmedzení byť nemohli. Avšak v porovnaní s inými krajinami sme na tom dobre a ako hovorím, mohli sme si požiadať o podporu a veľa umelcov tak aj urobilo. Ale nie je to to isté ako hranie, samozrejme."

* Ako využívate čas počas lockdownu a absencie kultúrneho života?
HØ: "Mám šťastie, že môžem aspoň trochu učiť na Grieg Academy. Kontakt so študentami bol pre mňa veľmi inšpirujúci. Táto rola pedagóga je pre mňa niečo úplne nové. Samozrejme, robím všetko na čo normálne nemám čas, maľujem v dome, chodím sa lyžovať. Mám však veľké šťastie, že vždy mám čo robiť. Pracovala som aj na menších streamingových projektoch a podobne."

* Ďakujem za rozhovor.