25. - 27.10.2019, Incheba, BA   28.10.2019

Koniec októbra je sviatkom jazzových fanúšikov a priaznivcov príbuzných žánrov. Bratislavská Incheba hostila už 45. ročník Bratislavských jazzových dní. Úctyhodný vek podujatia ho zaraďuje na druhé miesto v pravidelných hudobných podujatiach v hlavnom meste. Rokmi sa tento festival premieňal a formoval ako najdôležitejšie podujatie v oblasti jazzu v našich končinách a dnes už má legendárny status. Premeny sprevádzali aj 45. ročník, ktorý vsadil na menej známe mená, bez starších legiend, čím sa chcel v rámci dramaturgie priblížiť k mladšiemu publiku, pričom kapely sa nepohybovali len v jazzovom spektre.

 

Piatok:
Tibor Feledi Kairos Quintet (Tibor Feledi - klavír, syntezátory, Lenka Molčányiová - alt saxofón, Michal Cálik – trúbka, Michal Šelep – basgitara a basový moog a Juraj Dávid Raši – bicie nástroje) ako víťaz súťaže mladých talentov otvoril celý 45. ročník festivalu! Musím povedať, že som bol z tohto koncertu nadšený! Ak minuloročný koncert Ľudových mladistiev vzbudil nádej pre budúcnosť mladej jazzovej generácie na Slovensku, Tibor Feledi Kairos Quintet tieto očakávania absolútne naplnil i dokonca prevýšil. Mladé zoskupenie sa od svojho vystúpenia na B pódiu výrazne posunulo, čo bolo badateľné na vzájomnej súhre. Od minulého roka stihli vydať debutový album Common Playgrounds, z ktorého sme mali možnosť počuť väčšinu kompozícii ako It Rains, White Geese, The Sun Awakens, Dínom Dánom, Spinus Spinus či Cuckoo. Skladby sú založené na slovenských ľudovkách a detských nápevov. Kompozície s jednoduchou štruktúrou a výraznou melodikou sú opornou konštrukciou pre umelcov, kde môžu realizovať svoj vklad, čo sa im podarilo v podobe skvelých improvizácií. Transparentnosť a simplicizmus však nie je ich jedinou divíziou, čo demonštrovali aj napríklad zaujímavým kontrapunktom dychov v skladbe Cuckoo. Od začiatku až po koniec dokázali zaujať poslucháča zaujímavými kontrastmi, prechodmi, zvratmi, či originálnymi frázami. Zoskupenie si vykryštalizovalo vlastný sound, ktorý je inšpirovaný modernými zoskupeniami a vo svojej eklektickej povahe je fúziou jazzových tradícií a modernej hudby s prvkami elektroniky. Nebol to koncert osobností, ani jedného lídra, ale vyváženej kapely, ktorej členovia sa vzájomne počúvajú a skvele pracuje s priestorom. Umelci preniesli do svojej tvorby vášeň, radosť z hudby a to bolo počuť na samotnom výsledku. Vynikajúci koncert sa bez pochýb zaradil k vrcholným vystúpeniam jazzákov!

Paul Jarret feat Jim Black (Paul Jarret – gitara, Jim Black – bicie nástroje, Jozef Dumoulin – klávesy a Julien Pontvianne – saxofón a, klarinet) priniesli úplne odlišný typ hudby, čo ma osobne prekvapilo. Ich experimentálna improvizovaná hudba sa pohybuje v súčasných trendoch, aké môžeme počuť aj na Saalfelden Jazzfestivale, kde je Jim Black už známou firmou. Ich hudobný koncept pracoval s minimalizmom, happeningom a rozvíjaním repetitívnych fráz. Ojedinele sa objavili aj prvky noise music. Malé fragmenty a nápady, ktoré kapela ďalej rozvíja, sa objavia na svojom pripravovanom albume Ghost songs. Zoskupenie hralo prevažne jemne, lyricky s ambientnou gitarou v štýle gitaristu Jakob Bro s dôrazom na zvukomaľbu, do čoho vstupoval Jim Black so svojim dynamickým a ráznym rockovým sprievodom, čo vytváralo veľmi zaujímavé kontrasty. Jim Black ukázal, prečo je jeden z najvyhľadávanejších bubeníkov v oblasti experimentálneho jazzu, jeho rozšírené techniky, práca so soundom dali zoskupeniu špecifickú esenciu, bez ktorej by to nebolo rovnaké.

Jonah Nilsson (Jonah Nillson – klávesy a spev, Kefa Figaro – bicie nástroje, Tobias Grenholm – basgitara a Kristian Kraftling - druhé klávesy) je dôležitou osobou známeho zoskupenia Dirty Loops. Priniesol na hlavné pódium kvalitnú pop music, soul a funk. Jednoduchšia hudba mala piesňový charakter a objavili sa aj covery umelcov ako Steve Wonder či Michael Jackson. Orientácia na pop music nie je u Nilssona nič nové, nakoľko podobný koncept rozvíja aj v skupine Dirty Loops. Vystúpenie sprevádzali aj vokály a sláčiky zo sampléru, čo len viac prehĺbilo dojem, že ide o pop show. Hudobné prevedenie bolo na vysokej úrovni, pričom spevák má vynikajúci hlas ponášajúci sa na štýl Michaela Jacksona a Bruno Marsa. Tento koncert len potvrdil rozvíjajúci sa koncept festivalu, kde na hlavnom pódiu už nemusíme počuť jazz ani improvizáciu, ktorej bolo v tomto vystúpení ozaj veľmi málo.

Ghost-Note feat MonoNeon (Robert Sput Searight – bicie hnástroje, Nate Werth – perkusie, MonoNeon – basgitara, Sylvester Onyejiaka – tenor saxofón, Jonathan Mones – alt saxofón a Peter Knudsen – gitara) je deriváciou od zoskupenia Snarky Puppy, ktorá sa uberala podobným smerom k modernému funku. Groovy, tanečnosť a energia boli hlavným prvkom tohto koncertu. Bohužiaľ dojem z koncertu veľmi pokazilo nazvučenie, ktoré bolo príliš nahlas a spodné frekvencie spolu s basgitarou pohlcovali takmer celý sound kapely, čo vyústilo do veľkej nekonkrétnej masy zvuku. Na pódiu sa ukázala aj najmladšia hviezda slovenského jazzu – 8-ročný Aron Hodek, ktorý si mohol zajamovať so skupinou a ukázal svoj talent pre feeling a groove vo veľmi mladom veku.

 

Sobota:
Barbora Botošová and Friends (Barbora Botošová - husle, Marek Konček - druhé husle, Vladimír Homola – cimbal a kontrabas, Michal Šelep – basgitara a kontrabas, Juraj David Raši – bicie nástroje, Emanuel Görči – klavír, Marko Marušić – gitara a sólisti: Marko Kukobat – akordeón, Zhivko Vasilev – kaval, Agata Siemaszko, Peter Adamov a Michaela Kaločai – spev) je zoskupenie, ktoré v druhý festivalový deň na pódium prinieslo multižánrový world music projekt, ktorý poslucháčov zaviedol do rôznych kútov sveta. Repertoár tvorili originálne úpravy ľudoviek či autorská tvorba. Nechýbali zaujímavosti ako „slovenská salsa“ Zamiloval som si dievča, či prvky gypsy jazzu alebo flamenca. Veľkú časť koncertu tvorili inšpirácie z prostredia Podpoľania a oblasti Balkánu. V zoskupení sa objavil aj vynikajúci hráč na balkanskú ľudovú píšťalu kaval - Zhivko Vasilev, ktorý svojím tónom a frázovaním pripomínal virtuózneho flautistu Néstor Torresa. Obdiv si určite zaslúži aj speváčka Agata Siemaszko, ktorej nerobil problém slovenčina a ani srbčina, pričom dokázala zachytiť esenciu špecifík ľudovej hudby daného regiónu. Ako je to u Barbory Botošovej zvykom jej skladby sú eklektické a búrajú žánrové bariéry, pričom dôležitým prvkom je temperament, emócia, ktorú sprevádza veľká virtuozita a improvizácia. Inak tomu nebolo ani na tomto vystúpení!

The Baylor Project (Jean Baylor – spev, Marcus Baylor – bicie, Terry Brewer – piano, Endrea Owens – kontrabas, Keith Loftis – saxofón) je vynikajúci projekt, ktorý priniesol na hlavné pódium rýdzi jazz s odkazom na mainstreamovú tradíciu tohto žánru s moderným soundom. Bolo to jedno z najlepších vystúpení 45. Bratislavských jazzových dní za posledné roky a publikum naňho bude určite dlho spomínať. Kapela bola vynikajúco zohratá a každá ich fráza bola dotiahnutá do dokonalosti a každý protagonista dal zo seba maximum. Nešlo o vynikajúcich sólistov a veľké osobnosti, ale ucelený organizmus, ktorý vystupoval a dýchal ako jeden celok - čo sa ukázalo v dôraze na detaily v samotnom prevedení. Zoskupenie malo veľmi dobre zostavený repertoár a pracovali s baladickými polohami, lyrickosťou, citom pre gradáciu a dramatickou výstavbou. Repertoár čerpal z ich úspešného debutu, ktorý obdržal dve nominácie na Grammy – The Journey a tak ako napovedá názov, samotný koncert bol pútavou a inšpiratívnou cestou do ich umeleckej tvorby.

Connie Han (Connie Han – klavír, Ryan Berg – kontrabas a Bill Wysaske – bicie nástroje) nadviazala na predošlé vystúpenie a tiež priniesla kompozície, ktoré sa pohybovali v oblasti moderného mainstreamu. Komplexné skladby a aranžmány líderky a bubeníka Bill Wysaskeho stavali na modernom sounde a modalite inšpirovanej velikánmi ako Herbie Hancock, Chick Corea či McCoy Tyner. Badateľné to bolo najmä na skladbe Grüvy, ktorá bola odkazom na Hancockov Cantaloupe Island. Vystúpenie prinieslo búrlivú energiu, ktorá čerpala zo vzájomnej súhry a veľmi virtuóznych, technických improvizáciách Connie Han. Jazzoví fanúšikovia si týmto vystúpením určite prišli na svoje.

Judi Jackson (Judi Jackson – spev a ostatná zostava, pri ktorej nesedeli mená z bulletinu s huodbníkmi na pódiu !!!) je mladá, len dvadsaťročná speváčka, ktorej patril záver druhého festivalového dňa. Jej pódiový prejav a vokálne schopnosti však mali povahu dozretej, excelentnej hudobníčky. Jej hudobné zázemie formoval gospel a americké tradície, čo sa odrazilo na spirituálnych shoutingoch a častej forme call and response, ktorá je pre gospel tak typická. Judi Jackson je skutočný vokálny chameleón a od mohutného hrdelného spevu dokázala prechádzať do tenkého skresleného fistulového spevu s úplnou ľahkosťou, čim výrazne menila farbu svojho hlasu. Publikum si však nezískala len pre svoje nevídané technické schopnosti, ale najmä pre úprimnosť, energickosť a emotívnosť jej prejavu, ktorý prenikal všetkými skladbami. Okrem gospelovej a jazzovej tradície speváčka prechádzala aj do R&B a soulu, čím potvrdzovala všestrannosť svojho vokálneho prejavu. Vynikajúci koncert bol vydarenou bodkou za dobre dramaturgicky zostaveným dňom.

 

Nedeľa:
Anomalie (Nicolas Dupuís – klávesy, Alexis Alina - druhé klávesy, Anthony Pageot – bicie nástroje a Gabriel Lamarre-Charette – basgitara a klávesy) je netradičný projekt z Kanady. Netradičná na ňom bola zostava, pretože zo štyroch protagonistov až traja obsluhovali klávesové nástroje. Obsadenie predurčilo aj samotné hudobné smerovanie, ktoré sa pohybovalo v moderných štýloch živej, tanečnej elektronickej hudby s prvkami improvizácie a jazzu. Hudobný koncept bol postavený na minimalizme, repetitívnosti a silnej melodike. Zoskupenie však dokázalo maličkými detailmi a variáciami neustále zaujať. Predovšetkým sa zamerali na prácu so zvukom a neustále menili zvukové textúry syntezátorov, ktoré sa cez seba vrstvili a vzájomne komplementárne dopĺňali. Podobným smerom live electronics, tanečnej hudby a jazzu sa uberá aj Taylor McFerrin, ktorý však viac používa samplovanie a robí vystúpenie ako one man show. Anomalie priniesli svoje poňatie live electronic music, ktoré dokázalo osloviť publikum, aj napriek žánrovej vzdialenosti od jazzovej tradície.

Salvador Sobral (Salvador Sobral – spev, Júlio Resende – klavír, Bruno Pedroso – bicie a André Rosinha – kontrabas) je víťazom portugalskej Eurovision 2017 a priniesol so svojím kvartetom zaujímavú modernú podobu jazzového šansónu a vokálneho jazzu. Charizmatický spevák disponuje vynikajúcou technikou i rozsahom, ktoré už samé o sebe dokáže podmaniť publikum. On však svoje vystúpenie rozšíril aj o veľmi vrúcnu komunikáciu s publikom, ktorá dotvára jeho originálny osobný prejav. Okrem toho spieva vynikajúco v portugalčine, angličtine, francúzštine i taliančine. Na koncerte v Bratislave však svoj repertoár obohatil aj o slovenčinu, ktorú využil pri piesni Medulienka. Melódiu zvládol bravúrne a jeho snahu o správnu výslovnosť slovenčiny publikum dokázalo patrične oceniť. Tam sa však jeho schopnosti neskončili a Sobral predviedol aj svoje skryté raperské nadanie. Aj keď bol spevák jasným dynamickým lídrom a stredom pozornosti, kapela sa pri ňom vôbec nestratila. Protagonisti predviedli bravúrne sóla a dokázali reagovať na extravagantný Sobralov prednes. Najmä ma zaujalo modálne sólo klaviristu Júlio Resendeho a jeho bravúrna rytmizácia. Salvador Sobral nakoniec aj dostal príležitosť na prídavok, ktorý sa rozhodol stráviť spevom medzi publikom v hľadisku a bol to milý okamih na záver skvelého koncertu!

Corinne Bailey Rae (Corinne Bailey Rae – spev, Steve Brown – klávesy, John McCallum – gitara a Myke Wilson – bicie nástroje). Tento rok v dramaturgii prevažovali vokálne čísla a speváčka Corinne Bailey Rae sa postarala o bodku za 45. ročníkom festivalu. Jej vystúpenie prenieslo poslucháčov do sveta R&B, soulu a pop music. Jej jemný prednes a piesňový formát sa ľahko počúval a roztancoval publikum. Vokálnej kulisy sa zhostili gitarista John McCallum a klavirista Steve Brown, ktorí so speváčkou vytvárali pekný trojhlas. V skladbe Do You Ever Think Of Me McCallum ukázal, že má väčší potenciál ako iba rolu sprievodného speváka a jeho gradujúci spev postupne prerástol do rovnocenného duetu s líderkou. Bol to magický moment, ktorý v štúdiovej verzií na albume The Heart Speakes In Whispers nenájdete.