“Bola som presvedčená, že sa z New Yorku vrátim domov.“   02.02.2026

Je jednou z najvýraznejších súčasných jazzových hudobníčok svojej generácie – kontrabasistka, skladateľka a líderka skupiny, ktorá získala medzinárodné uznanie na scénach vo Fínsku aj v New Yorku. Pôvodom zo severofínskeho mesta Hämeenlinna objavila jazz ešte ako dieťa, keď ju mama brávala na koncerty a púšťala jej klasické jazzové nahrávky. Od mladosti sa venovala hudbe a vo veku štrnástich rokov ju oslovil kontrabas, ktorý sa stal jej životnou cestou. Kaisa Mäensivu (* 1990) študovala jazzovú hru na prestížnej Sibeliusovej akadémii vo Fínsku a neskôr získala magisterský titul na Manhattan School of Music v New Yorku. Tu si výrazne rozšírila svoj hudobný obzor a zakúsila kreativitu tamojšej hudobnej scény. Počas svojej kariéry si vybudovala pozíciu žiadaného kontrabasistu, skladateľa a spolupracovníka v rôznych projektoch – od líderských rolí až po účasť v iných renomovaných zostavách. Je zakladateľkou vlastnej skupiny Kaisa’s Machine, ktorej hudba osciluje medzi energickým grooveom a emocionálne hlbokými kompozíciami. Spolu s ňou sa objavila na prestížnych festivaloch a klubových pódiách po celej Európe aj v USA. Skupina vydala niekoľko oceňovaných albumov, vrátane In the Key of K (2017), Taking Shape (Greenleaf Music, 2023) a najnovšie Trinity (ACT Music, 2025) či Moving Parts (Greenleaf Music, 2025), ktorý reflektuje jej hudobnú cestu medzi dvoma mestami – Helsinkami a New Yorkom. Okrem vlastnej tvorby Kaisa získala viacero ocenení vrátane prvého miesta na medzinárodnej súťaži Riga Jazz Stage pre kontrabasistov a cenu Rising Star na festivale Pori Jazz, a pôsobila aj ako umelecká riaditeľka významného Savoy JAZZFest vo Fínsku. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelila o osobné postrehy ako New York formoval jej kariéru, hudbu a sound. Spomenula aj proces vzniku najnovšieho albumu, nahrávanom v New Yorku – Moving Parts. Diskutovala s nami o význame tradície v jazze a hľadaní vlastného štýlu a podelila sa aj o tom ako vyzerá jej všedný deň a život medzi Fínskom a New Yorkom.

 

* Môžeme začať zľahka – najprv by som vám chcel zagratulovať k prírastku do rodiny. Ako to ovplyvnilo váš život? Ako to zvládate? Je to také ako ste si to predstavovali?
Kaisa Mäensivu: "Mám pocit, že som vôbec nevedela, čo mám čakať. Je to o učení sa úplne nových vecí a o veľkom prispôsobovaní môjho životného štýlu. Veľmi, veľmi dlho som bola zvyknutá fungovať úplne samostatne – veľa som cestovala, presúvala sa medzi dvomi krajinami, koncertovala, robila turné a podobne. A v hlave som mala predstavu, že do toho všetkého chcem zahrnúť aj dieťa. A vlastne už som s bábätkom cestovala do USA, takže to prebehlo v poriadku. Vyzerá to teda sľubne. Samozrejme, je to však aj veľmi náročné – skĺbiť cestovanie, kariéru a dieťa. Myslím si, že je dôležité, aby som sa niektorých vecí vzdala a prijala, že už to jednoducho nebude rovnaké. Zároveň mi však prináša úplne nový pohľad na život a množstvo krásnych, úžasných vecí."

* Ovplyvnilo to už nejako vašu hudbu? Odrazilo sa to nejako aj vo vašej tvorbe?
KM: "Nemala som teraz veľa času ani na skladanie, ani na hranie. Trochu som jej však hrávala a to mám veľmi rada. Je to krásne – hrať pre ňu."​

* Ako na to reaguje?
KM: "Myslím, že veľmi dobre už som jej hrala veľmi veľa aj počas tehotenstva. Hrala som takmer počas celého tehotenstva. Teda, ku koncu mi už brucho začalo trochu zavadzať."

 

* Presne na to hranie v tehotenstve som sa chcel opýtať, nakoľko som videl nejaké videá ako už hráte v pokročilom štádiu tehotenstva. Bolo to fyzicky náročné?
KM: "Áno, bolo naozaj ťažké. Najmä ten posledný mesiac. Nemohla som už dobre držať kontrabas a oprieť si ho lebo mi zavadzalo bruško. Som však rada, že počúvala moju hru, a že to je pre ňu teraz známy zvuk."

* Je hranie na kontrabase fyzicky náročné aj bez tehotenstva?
KM: "Ani veľmi nie. Myslím, že jedine ak máte veľmi dlhý koncert a stojíte, to je asi jediná výzva. Ja však robím veľa športu, cvičím a to pomáha."

* Chcel by som sa trošku vrátiť k vašim začiatkom. Čítal som, že ste sa rozhodla pre kontrabas, pretože ste ho videla v televízii.
KM: "Áno. Bol to hudobný videoklip."

* Spomínate si aká to bola hudba?
KM: "Úprimne, ani si nemyslím, že to bolo až tak o hudbe. Bola to folková kapela, volali sa The Corrs. Neviem, či si to pamätáte. Bola to írska folková kapela, súrodenci, ktorí hrali na rôzne akustické nástroje. A jedna z nich hrala na kontrabase. A niečo na tom, ako to vyzeralo, sa mi veľmi páčilo – vyzeralo to jednoducho zábavne."

 

* A vaši rodičia boli ochotní kúpiť kontrabas? Ako ste sa vlastne rozhodla – videla ste ho a okamžite ste si povedala, že ho musíte mať?
KM: "Rodičia ma veľmi podporovali. Najprv sme si požičali kontrabas z hudobnej školy a aj moja škola ho mala. Bola som schopná naň hrať a dokonca som mala v škole kapelu. Celkom skoro mi potom kúpili vlastný kontrabas. Ach áno, rodičia ho nosili a vozili všade so mnou (smiech)."

* To musí byť naozaj náročné, keď vidím ľudí, ktorí sa pohybujú s kontrabasom – je to obrovský nástroj.
KM: "Áno, je to nočná mora. Je to dosť objemné, ale na druhej strane ho môžete nechať niekde stáť. Napríklad nedávno som mala koncert, museli sme niesť všetky nástroje von, a ja som musela kontrabas nechať chvíľu vo vstupnej hale, kým som išla po auto. Uvedomila som si, že nikto by kontrabas neukradol, môžete ho nechať kdekoľvek (smiech)."​

* Spomínali ste školskú kapelu – akú hudbu ste vtedy hrali?
KM: "Myslím, že sme hrali niečo ako fínsky pop a potom sme si písali aj vlastné jednoduchšie skladby."

* Takže ste sa o skladanie pokúšali už v takom mladom veku?
KM: "Áno, áno, určite. Mali sme doma klavír a ja som mala taký zošit, do ktorého som si zapisovala a skladala veci, ktoré mi zneli pekne." 

 

* Mali ste už od začiatku jasnú predstavu, že hudba bude vaša cesta, alebo to bolo skôr tak, že vás to bavilo ako hobby a postupne sa to vyvinulo?
KM: "Hudba bola pre mňa vždy veľmi dôležitá, len v rôznych podobách – hranie na rôzne nástroje, počúvanie hudby, hranie v kapelách, chodenie na koncerty. Bola obrovskou súčasťou môjho života. Ale pamätám si jeden moment, asi niekedy v siedmom ročníku, keď som si uvedomila, že vlastne neexistuje žiadna práca na svete, ktorú by som chcela robiť. Mala som pocit, že jednoducho musím byť hudobníčka. Nemala som inú možnosť. Nevedela som si predstaviť, že by som robila niečo iné každý deň po zvyšok života. Pamätám si ten silný pocit, že je to moja jediná cesta."

* Vy ste vyrastali v prostredí, kde sa počúval jazz.
KM: "Áno moja mama ho počúvala. Mali sme niektoré klasické nahrávky."

* Napríklad, čo u vás doma znelo?
KM: "Mali sme Miles Davisa – Kind of Blue, niektoré klasické Coltranove albumy, také úplne základné jazzové nahrávky."

* Dá sa povedať, že to boli prvé nahrávky, ktoré formovali váš záujem o jazz?
KM: "Asi áno. A chodili sme aj na veľa koncertov, väčšinou to však boli fínski jazzoví hudobníci."

* Fínsky jazz má vysokú kvalitu. Síce staršiu generáciu až tak nepoznám, ale tá mladá generácia na fínskej jazzovej scéne je podľa mňa veľmi živá.
KM: "Áno, je tam veľa skvelej hudby."​

 

* Potom ste sa teda rozhodli študovať hudbu a v istom bode ste odišli na Manhattan School of Music. Tak ste sa vlastne dostali do New Yorku. Čo vás k tomu viedlo? Mali ste vždy pocit, že musíte ísť do USA alebo to bolo skôr o náhode?
KM: "Bolo to niečo medzi. Chcela som ísť na výmenný pobyt do zahraničia a prihlásila som sa na viaceré školy – myslím, že Berlín, niečo v Barcelone a potom New York. Ak si dobre pamätám, tak ma prijali na všetky. Musela som sa teda rozhodnúť. A keď ma prijali na Manhattan School, mala som pocit, že je to príležitosť, ktorú sa nedá odmietnuť. Samozrejme, ide o históriu a miesto, odkiaľ tá hudba pochádza, ale aj o súčasnú scénu. Mala som pocit, že chcem byť tam, kde sa to všetko naozaj deje."

* Keď ste tam študovali, mali ste už vtedy pocit, že toto je miesto, kde chcete zostať?
KM: "Vôbec nie! Bola som presvedčená, že sa po roku vrátim domov. Myslela som si, že tam pôjdem na jeden rok, nasajem všetko, budem chodiť von, hrať, skúsiť si zahrať s ľuďmi a možno niečo nahrať – len ako takú spomienku. Dokonca mi niektorí učitelia hneď na začiatku hovorili, že by som si mala zapísať nejaké dôležité predmety, lebo vedia, že po roku budem chcieť zostať. Ja som si však hovorila: nie, idem domov, milujem Fínsko."

* Čo sa teda zmenilo?
KM: "Myslím, že prvé bolo to, že ma začali volať hrať na koncerty oveľa skôr a viac, než som si vedela predstaviť. Hrala som už počas prvého mesiaca. To som vôbec nečakala. A myslím si, že mi v tom paradoxne pomohlo aj to, že som nebola v takom tom móde maximálneho pracovného vypätia, v akom tam väčšina ľudí je."

 

* To je zaujímavé, lebo mám pocit, že v New Yorku musíte byť neustále v tom nastavení.
KM: "Áno, do istej miery áno. Ale spätne si myslím, že bolo príjemné stretnúť niekoho, kto taký nebol. Trochu vás to odlíši. Neskôr sa to zmenilo, naučila som sa byť viac priebojná, ale na začiatku to tak nebolo. A myslím si, že aj to mi pomohlo dostať sa k práci. Bolo to veľmi povzbudzujúce. Ten rok ubehol strašne rýchlo, mala som sa skvelo a na konci som mala pocit, že by bola škoda odísť a nezistiť, kam by sa to mohlo posunúť, keby som zostala dlhšie."

* Keď už sme pri New Yorku a tej pracovnej mentalite – ako sa tam z vášho pohľadu vlastne žije? Je to naozaj také stresujúce a hektické mesto ako sa hovorí?
KM: "Pre mňa to bolo najmä o učení sa vystúpiť zo svojej fínskosti. Naučiť sa ísť viac medzi ľudí, byť hlasnejšia v tom, čo chcem, s kým chcem hrať, a aktívne ísť za vecami, namiesto toho, aby som len čakala a dúfala, že sa niečo stane."

* Existuje taký stereotyp, že Fíni sú skôr uzavretí a málo sa medzi sebou rozprávajú. Je to pravda?
KM: "Myslím, že je to stereotyp, ale zároveň celkom presný. Mám pocit, že Fíni nie sú veľmi dobrí v tom, aby sa sami propagovali alebo sa nejak vychvaľovali. Nie je to niečo, čo by sme robili často. A je na tom aj niečo veľmi pekné – nemusíte zo seba robiť veľké číslo. A ja to mám určite radšej než neustále sa chváliť a vytrúbiť do sveta všetko, čo robíte. Zároveň si však myslím, že v USA som sa naučila aj to, že nie je najhoršia vec na svete vedieť povedať, čo chcete, a byť hrdý na to, čo dokážete." 

 

* Čo by ste povedali, že bol najväčší kultúrny alebo hudobný šok po príchode z Fínska do New Yorku?
KM: "Pre mňa to bol asi najmä počet ľudí – aspoň spočiatku v škole. Vo Fínsku som bola zvyknutá, že som v triede jediná kontrabasistka. Takže som fungovala v malých skupinách. V New Yorku nás bolo v jednom ročníku asi sedem kontrabasistov, čo bol obrovský rozdiel - až šok. Nakoniec to však bolo veľmi príjemné – mať okolo seba kolegov s rovnakým nástrojom, zdieľať pohľady a skúsenosti. Zároveň je to tam oveľa viac konkurenčné. A podobné je to aj na scéne – dodnes stretávam ľudí, o ktorých som nikdy predtým nepočula, nepoznám ich mená, a pritom sú úplne úžasní. Je šialené, že sa to stále deje, aj po tom, čo tam človek žije tak dlho. Na začiatku to bolo naozaj šokujúce – máte pocit, že tam existuje nekonečné množstvo skvelých hudobníkov."

* Je niečo, čo vám v New Yorku naozaj chýba? Z Európy? Alebo z domova?
KM: "Ťažko povedať. Možno je to tým, že som si tu doma vytvorila dlhodobé vzťahy s hudobníkmi. A to je niečo, čo mi tam trochu chýbalo – také tie dlhé, kontinuálne spolupráce. V New Yorku je všetko veľmi krátkodobé. Nemáte tam veľmi kapelovú kultúru v tom zmysle, že by ste mali jednu stálu skupinu. Na každý koncert hráte s inou zostavou."

* Na skupinách je práve zaujímavé sledovať ako sa vyvíja jej sound a súhra v priebehu rokov.
KM: "Presne. Vždy som to považovala za úplne normálne. Až spätne som si uvedomila, že na miestach ako New York, kde je toľko hudobníkov, sa zostavy neustále menia. No má to aj svoje svetlé stránky. Keď hráte rovnakú hudbu s novými ľuďmi, môže sa to posunúť úplne iným smerom, čo je tiež super. Ale ja mám rada skupiny."

 

* Momentálne ste opäť usadená vo Fínsku?
KM: "Teraz som tu, ale v máji sa vraciam do USA. Stále som tak trochu medzi dvomi miestami. Ale s bábätkom budeme musieť čoskoro urobiť nejaké rozhodnutia."​

* Ako by ste povedali, že New York formoval váš sound a prístup v jazze?
KM: "Ťažko sa mi na to odpovedá sama za seba, lebo to človek nevie úplne objektívne posúdiť. Ale určite ma ovplyvnila súčasná newyorská scéna – jej komplexnosť a úroveň, na akej tam ľudia hrajú na svoje nástroje. Tá latka je tam strašne vysoko, čo vás prirodzene povzbudzuje písať aj náročnejšiu hudbu. Som si istá, že keby som tam nebola, niektoré veci by sa nestali."

* Je naozaj také náročné presadiť sa tam ako hudobník?
KM: "Áno, je to náročné, pretože konkurencia je obrovská."

* Váš najnovší album Moving Parts – ako by ste ho opísali? Aký ponúka odkaz?
KM: "Nejako prirodzene som napísala polovicu skladieb v New Yorku a polovicu vo Fínsku. Album tak dôveryhodne odráža moje fungovanie medzi dvomi miestami a rôzne vplyvy, ktoré z nich prichádzajú. Nahrávali sme ho v lete 2024 počas dvoch dní a bol to veľmi ‘newyorský’ proces. To znamená, že všetkých dáte dokopy, každý má obmedzený čas, takže sa musí všetko urobiť veľmi rýchlo (smiech). Dokonca aj Melissa Aldana, ktorá hrá v jednej skladbe, prišla rovno z letiska, nahrala dva pokusy a musela ísť. Bol to naozaj typický newyorský, hektický zážitok."

* Bol to váš prvý takýto newyorský nahrávací proces?
KM: "Nie, bol to už druhý. Aj predchádzajúci album som nahrávala v New Yorku."

* Keď som album počúval, veľmi sa mi páčil – pôsobí veľmi živo a sú tam mnohé nečakané rytmické zmeny. Je groove pre vás kľúčový prvok?
KM: "Áno, pre mňa je to prirodzené – takto vždy začínam komponovať. Najskôr vznikne nejaká basová linka alebo groove. Určite to súvisí s mojím nástrojom, ale aj s tým, čo považujem v hudbe za najdôležitejšie. A zároveň, môj manžel hrá v kapele na bicie, takže sme mali možnosť veľa spolu jamovať. Aj vďaka tomu sa tie veci postupne ďalej rozvíjali."

* Na albume cítiť veľa odkazov na tradíciu, no zároveň znie veľmi moderne. Je to niečo, čo vás prirodzene priťahuje – spájať tradíciu so súčasným zvukom?
KM: "Určite vychádzam z toho, že som sa učila hrať na kontrabase cez straight-ahead jazz. Dlho som mala pocit, že to je presne to, čomu sa budem v New Yorku venovať. V začiatkoch som bola viac súčasťou tradičnej jazzovej scény, ale časom sa to zmenilo. Postupne sa od tradičného straight-ahead jazzu vzďaľujem. Neviem presne, odkiaľ to prichádza, ale možno je to súčasť hľadania vlastného soundu."

* To ma privádza k ďalšej otázke. Pri hľadaní vlastného prístupu v jazze je nevyhnutné začať v tradícii?
KM: "Myslím si, že tradícia je veľmi dobrý základ pre všetko! Zároveň sa mi páči, že dnes môže pod označenie jazz patriť veľmi široké spektrum hudby – a vlastne to tak bolo aj na začiatku. Ak ide čisto o improvizovanú hudbu, je to už možno iný žáner a malo by sa to aj pomenovať. Ale keď hudobníci tradíciu naozaj poznajú a majú ju ako východisko, môžu sa od nej posunúť veľmi ďaleko. Ja to tam stále počujem, ten vplyv, a to sa mi na tom páči."

* Čo je podľa vás najdôležitejšie vo vašej hudbe a projektoch? Keď ich počúvam – a myslím to v dobrom – nemám pocit, že by bol kontrabas vyslovene v popredí. Skôr slúži hudbe ako celku.
KM: "Myslím si, že kontrabas je vo svojej podstate najlepší práve v tej pôvodnej úlohe – sprevádzať ostatných a spájať zvuk. Nie je to hlasný ani prenikavý nástroj, je skôr mäkký. Povedala by som, že funguje ako dobré lepidlo. Zároveň ho však rada trochu posúvam do popredia a skúšam jeho hranice. Ale pri piatich alebo šiestich nástrojoch je dosť ťažké, aby bol kontrabas vyslovene dominantným prvkom."

* Vedeli ste od začiatku, že chcete mať práve takúto zostavu a inštrumentáciu?
KM: "Nie, skôr to vyplynulo z ľudí, s ktorými som chcela hrať, než z nástrojov samotných. A prišlo mi zaujímavé pracovať s rytmickou sekciou ako jadrom."

* Musím povedať, že ma potešila prítomnosť gitary v zaujímavej zvukomaľbe v kombinácii s vibrafónom.
KM: "Aj mne sa ten zvuk veľmi páči. Nie je to úplne bežné."

* Zaujímalo by ma ešte, či sa vedome alebo podvedome vraciate k severským koreňom – či už k fínskej folklórnej tradícii alebo popovej hudbe, ktorú ste spomínali. Cítite, že je niečo z toho prítomné vo vašej tvorbe?
KM: "Asi áno, pretože je to hudba, ktorú som počúvala celý život. Ale nemyslím si, že by som sa vedome snažila tieto vplyvy do hudby vnášať."

* Spolupracovali ste s mnohými jazzovými hudobníkmi, vrátane veľkých mien. Čo najdôležitejšie ste sa naučili z pôsobenia v cudzích kapelách ako sidewoman - čo vás posunulo ďalej?
KM: "To je dobrá otázka. Veľa som sa naučila o vysokej profesionálnej úrovni. Keď pracujete s hudobníkmi, ktorí fungujú na takejto úrovni, posúva vás to prirodzene aj ako hráča."

* Je nejaká spolupráca, ku ktorej sa v spomienkach rada vraciate?
KM: "Veľmi som si užila hranie s Peter Bernsteinom, s ktorým sme nahrávali minulú jar."

* Zároveň však asi môžu byť takéto spolupráce aj stresujúce.​"
KM: "Určite. Často ide o krátke stretnutia – jeden koncert alebo nahrávanie – a nemáte čas si vybudovať komfort. Čo som sa v týchto situáciách naučila, je zostať uvoľnená. Je ťažké zahrať si s niekým, koho obdivujete, bez nervozity. Ale všetci sme len ľudia a hudba funguje najlepšie vtedy, keď je atmosféra uvoľnená a nikto sa necíti nadradený. To je veľmi dôležité."

* Nedávno ste vydali aj album Trinity s Iiro Rantalom, Ako prebiehala táto spolupráca?
KM: "Nahrávali sme vo vinici vo Francúzsku, všetci v jednej miestnosti. Bol to veľmi výnimočný zážitok. Nikdy predtým sme spolu nehrali, jednoducho sme prišli a išli na to."

* Ako ste to vnímali spätne? Bola to výzva?
KM: "Určite! Ja osobne mám radšej klasické štúdio a profesionálne zázemie. Ale v tomto prípade to malo svoje čaro – hrali sme jednoduché veci, štandardy, stredné tempá, nič extrémne náročné. Bola to dobrá skúsenosť."

* Ako vyzerá ideálny hudobný deň vo vašom živote, keď práve nie ste na turné?
KM: "Milujem turné, ale keď nekoncertujem, hrávam každý deň. Momentálne neučím, takže mám čas na hranie a komponovanie. Písanie však funguje u mňa vo fázach – keď mám konkrétny projekt, zaberie mi celý deň. Som v tomto pomalá. Najviac ma však stále baví vystupovanie a hranie koncertov."

* Keď hovoríte o hraní – myslíte tým cvičenie alebo prácu na konkrétnych projektoch?
KM: "Je to kombinácia – technická údržba, práca na nových veciach či projektoch, ktoré práve riešim."

* Na záver – čo vás najviac teší pri pohľade do budúcnosti? Chystáte nové albumy, projekty, spolupráce?
KM: "Čaká nás turné v Nemecku, potom niekoľko európskych koncertov so ženským kvartetom, trio projekty, spolupráca s Emmou Rawicz a na jeseň turné v Japonsku s mojou kapelou. Nikdy som tam nebola, veľmi sa teším. Bude to naše prvé európske turné v tomto zložení, potom plánujem nahrávať ďalší album – tentoraz v triu - klavír, kontrabas a bicie."

* Budete nahrávať doma vo Fínsku?
KM: "Zatiaľ som len vo fáze komponovania, je to ešte v plánovaní."

* Máte už nejakú predstavu o albume?
KM: "Nápadov mám veľa, ale budete si musieť počkať."

* Ďakujeme za rozhovor!