„Pri hraní sa nespolieham na záchrannú sieť.“   04.01.2021

Meno poľského klaviristu Dominika Waniu (* 1981) sa začalo vo svete výraznejšie skloňovať pred niekoľkými mesiacmi, keď sa pod krídlami vydavateľstva ECM Records objavil jeho sólový recitál Lonely Shadows. (Pokiaľ dobre rátam, podobnú výsadu dostalo na tejto prestížnej značke len niekoľko osobností ako Chick Corea, Keith Jarrett, Abdullah Ibrahim, Paul Bley, Jon Balke či Stefano Bollani.) Dominik Wania sa pod kuratelou Manfreda Eichera, šéfa ECM, objavoval ešte ako člen poľsko-nórskeho Maciej Obara Quartet, ktoré získalo reputáciu na medzinárodných pódiách. Dominik predtým spolupracoval napríklad s Tomaszom Stańkom, Piotrom Baronom, Jacekom Kochanom či Piotrom Wojtasikom. Dominik Wania sa na Slovensku objavil koncom augusta 2020 na Letnom hudobnom festivale Hevhetia v Košiciach v duete s klarinetistom Szymonom Klimom. Nesmierne energický tandem vtedy predstavil novinku - album Fantastico, ktorý vyšiel v Hevhetii len niekoľko hodín pred ich košickým recitálom.

* Aktuálnu štúdiovú nahrávku Fantastico som zatiaľ nemal šancu počuť, zato som videl tento fantastický projekt naživo. V rámci katalógu Hevhetie sa objavuješ na dvojici odlišných albumov: prvým je projekt ELMA, ktorý fascinuje spôsobom komunikácie, hraním sa so zvukovosťou i samotnou atmosférou. Ako pristupuješ k podobne otvoreným projektom?
Dominik Wania: "Myslím si, že najviac mi v tejto otvorenosti a slobode pomáha to, že som klaviristom s klasickým školením a počas štúdií som bol nútený pasovať sa s rôznorodými štýlmi, spôsobmi písania či faktúrami mnohých, často diametrálne odlišných skladateľov. Zrejme aj vďaka tejto dobrej príprave ma komplikovanejšie faktúry nezaskočia. Netvrdím, že som prehral všetko možné – blízka mi je najmä poetika prelomu 19. a 20. storočia, čo sa zrejme odráža aj v mojom prístupe k hudbe ako takej."

* Takže na Hudobnej akadémii v Krakove si za zaoberal výlučne klasickou hudbou a k jazzu si „pričuchol“ len popri nej?
DW: "V podstate áno. V Krakove som sa naplno venoval klasike, hoci som popri nej príležitostne zabočil aj do jazzu. Po skončení akadémie som sa potom mohol vďaka štipendiu dva roky zaoberať jazzovou interpretáciou na New England Conservatory v Bostone. Toto bolo moje jediné inštitucionalizované jazzové vzdelávanie, kde som sa mohol konfrontovať s ľuďmi ako Danillo Perez či Jerry Bergonzi. Samozrejme, navštevoval som aj rozličné jazzové workshopy a „ťahal rozumy“ od hudobníkov, s ktorými som hrával."

* Nehnevali sa na teba krakovskí profesori, keď si hral synkopy v Chopinových mazúrkach?
DW: "(Smiech.) Nie, tam som ich nikdy necítil a Chopina som hral spôsobom, akým sa hrať má. Mojím profesorom bol vynikajúci Andrzej Pikula, ktorý bol žiakom Christiana Zimmermanna. Spomínam si však, ako som raz hral nejaké Chopinovo nokturno a spontánne mi napadlo doňho improvizovať. Jednoducho som sa snažil zúžitkovať materiál, ktorý tam bol prítomný a dal sa ešte využiť. Odrazu som nekopíroval to, čo hrala ľavá ruka, ale pravá začala spontánne vymýšľať novú melódiu. Necítil som blok hrať len to, čo vidím v notách, ale začal som vnímať priestor, ktorý mi daná kompozícia poskytovala. Spomínam si na melodický problém, ktorý som tam objavil a snažil sa ho riešiť. Určite som ale nebol fanúšikom hrania Chopina či Beethovena na jazzový spôsob. Niekomu to vyhovovalo, mne však nie."

* Tvoj debutový album z roku 2013 napriek tomu niesol titul Ravel a obsahoval (re)kompozície tohto významného predstaviteľa hudobného impresionizmu.
DW: "V istom zmysle to boli rekompozície vychádzajúce z pôvodného cyklu Miroirs a vznikali úplne spontánne. Ravela som však prepracoval natoľko, že výsledok som sa nebál nazvať vlastnými skladbami. Klasika ma skôr „nakopla“ a inšpirovala, neboli to prerábky klasickej hudby na jazzový spôsob. Moje verzie dosť kontrastovali s pôvodinami. Bola to vlastne časť môjho doktorátu na krakovskej akadémii a pôvodne som ani neplánoval vydanie na CD. V tom čase ale vzniklo vydavateľstvo ForTune, ktoré o projekt prejavilo záujem."

* Pokiaľ si spomínam, reakcie na Ravela boli v Poľsku viac než povzbudivé ...
DW: "Samotného ma prekvapilo množstvo pozitívnych recenzií. Časopis Jazz Forum nominoval Ravela medzi albumy roka, získal tiež cenu televíznej stanice TVP Kultura, nehovoriac o dvoch oceneniach Fryderyk v kategóriách Album roka a Debut roka, ďalšieho Fryderyka získal producent albumu. Ešte tak o Debute roka som premýšľal, ale Fryderyk za Album roka prekvapil nielen mňa, keďže šance dávali predovšetkým Wisławe Tomasza Stańka – na odovzdávaní cien vo Varšave bol vtedy prítomný aj Manfred Eicher. Bol som veľmi potešený, hoci vtedy som si prvýkrát uvedomil, že je to obrovský záväzok, že na každý môj ďalší projekt sa bude nahliadať touto optikou a že sa bude odo mňa veľa očakávať. Jednoducho sa musím udržiavať v prednej línii. Po boku Macieja Obaru však na to dostávam mnoho príležitostí a som mu za to nesmierne vďačný."

* Práve Ravelova hudba má k jazzu pomerne blízko: napríklad slávny Klavírny koncert G dur prekypuje odvážnymi jazzovými rytmami a synkopami …
DW: "Samozrejme, možno aj preto som siahol po Ravelovi. Mal som jeho hudbu doslovne v prstoch a tým pádom som sa tak nemusel upriamovať na technickú stránku, ktorá je, mimochodom, celkom zapeklitá."

* Pred chvíľou som narážal na skutočnosť, s ktorou sa mi pred rokmi zveril Piotr Wyleżoł: v čase jeho štúdií na konzervatóriu v Katoviciach pedagógovia striktne dohliadali, aby si študenti „nekazili“ techniku hraním jazzu a iných žánrov. Podobne mi Leszek Możdżer spomínal okolnosti pri nahrávaní prvého zo svojich albumov s jazzovými adaptáciami Chopina: keďže to bola produkcia francúzskeho vydavateľstva, tajne dúfal, že sa nahrávka nedostane k jeho profesorom ...
DW: "To som netušil a pritom Możdżerova nahrávka bola jednou z najdôležitejších na poľskej scéne. Vlastne spustila lavínu, ktorá sa potom nabaľovala. S Chopinom v tých časoch ešte experimentoval Andrzej Jagodziński, ktorý nahral niekoľko albumov, podobne sa ním zaoberal aj Krzysztof Herdzin a ďalší. Priznávam, že ja som sa v čase mojich štúdií týmto nezaoberal a ani ma to nelákalo: plánoval som ostať pri klasickej hudbe. Aj som si predsavzal, že pokiaľ budem na akadémii, nebudem zanedbávať klasickú hudbu a jazzu sa budem venovať len čiastočne. Aj ja som v škole zatajoval, že po večeroch hrávam príležitostne v jazzových kluboch, no keďže to hranie nekolidovalo s klasikou, nebol to problém. Až raz som musel vyjsť s pravdou von, keďže sme mali so Zbigniewom Namysłowským dlhšie turné a nedalo sa inak, len priznať. Ale prešlo mi to, všetko som si poctivo odkrútil a zakončil štúdiá diplomovým koncertom."

* Čo si hral na diplomovom recitáli?
DW: "Boli to v podstate dva koncerty: prvý bol tematický s Ravelovými Miroirs a Musorgského Kartinkami – skupinky obrazov postavených oproti sebe. Ten druhý bol pestrejší: zahral som najskôr sonáty – neskorého Beethovena z op. 111, nejakého Mozarta a Prvú sonátu Alberta Ginasteru a v druhej polovici mi dovolili predviesť vlastné improvizácie na Ravelove témy. Poznáš Ginasteru?"

* Viem, že to bol významný argentínsky skladateľ, po ktorého tvorbe u nás siahajú najmä klasický gitaristi.
DW: "Jeho hudba ma dosť posunula a veľmi mi vyhovuje jej temperament. Je tam množstvo netradičných rytmov a výsledok je skutočne vitálny. Pomerne dobre sa mu podarilo, napríklad využívaním arpeggií, preniesť a imitovať špecifikum gitarovej zvukovosti a techník do klavírnych registrov."

* Aj tvoj aktuálny album Lonely Shadows osciluje medzi otvorenosťou a slobodou improvizovanej hudby, ale nezatajuje inklináciu k tradícii a klasickej hudbe. Nepociťuješ to ako určitý rozpor?
DW: "V poslednej dobe sa venujem prevažnej takej hudbe, v ktorej nemám žiadne záchytné body. Myslím si, že tento proces u mňa spustil Maciej Obara, s ktorým dlhšiu dobu hrávam. A vlastne ešte pred ním bola v tomto podobná spolupráca s Tomaszom Stańkom. Vtedy som si začal uvedomovať, že pokiaľ nie som limitovaný žiadnymi témami, cítim sa omnoho slobodnejšie. A nemusím sa obávať, že dnešný koncert zahrám rovnako ako včera, pretože určité momenty sa zakaždým rozvíjajú úplne inak. Práve u Macieja som objavil cestu, po ktorej ma baví kráčať najviac."

* Nezabudnem na Maciej Obara Quartet v rámci galakoncertu Jazzahead! v Brémach, na ktorom ste energickosťou takmer zdemolovali pódium.
DW: "(Smiech.) Spomínam si na to, bol to jeden z najlepších koncertov kvarteta. Úplne natrieskaná koncertná sála nás akoby primäla vrhať sa do toho bezhlavo a nemyslieť na záchrannú sieť."

* Ako vznikla myšlienka poľsko-nórskeho kvarteta?
DW: "Maciej spoznal nórskych hudobníkov v rámci medzinárodného projektu v Anglicku a keď ich pozval do Poľska, kde sme v máji 2012 zahrali prvý spoločný koncert, vedeli sme, že je to ono! Máme za sebou trojicu živých a dva štúdiové albumy, ktoré sme nahrali pre ECM Records. Práve nórska rytmika zatiahla kvarteto do ešte slobodnejších a otvorenejších vôd. Často ideme až na hranicu rizika. Po toľkých rokoch spoločného hrania sa nepotrebujeme dohovárať, nechávame tomu prirodzený priebeh. Som vďačný za to, že môžeme spolu hrať a dúfam, že sa vrátime späť k normálu, keďže tento rok 2020 sme sa prakticky nestretávali. Posledné koncerty sme mali tuším v januári vo varšavskom rozhlase a ešte kdesi v zahraničí. Rozbehli sme preto aj nové poľské kvarteto."

* Nakoľko sa jednoduchšie manažujú kapela a koncerty pod strechou renomovaného vydavateľstva ECM?
DW: "Je to určite veľká pomoc, keďže podobný servis dnes ponúka jazzmenom snáď len Blue Note. Päťdesiatročná tradícia vydavateľstva v istom zmysle zaväzuje. Keď k tomu pridáme osobnosť Manfreda Eichera, prostredie legendárnych štúdií či osobností, ktoré pre ECM nahrávali, tak sa vám z toho môže zakrútiť hlava. ECM nám určite dalo krídla a prispelo k medzinárodnej reputácii kvarteta. Bola to akoby voľná vstupenka na mnohé miesta, nehovoriac o marketingovom pokrytí čí množstve recenzií, ktoré sa objavili po celom svete."

* Poliakom pootvoril dvere do ECM Tomasz Stańko, čoho výsledkom je napríklad séria šiestich albumov Tria Marcina Wasilewského, dvojica albumov Obarovho kvarteta, ale aj tvoj sólový projekt Lonely Shadows.
DW: "Marcinovi veľmi pomohla spolupráca so Stańkom, pretože vďaka nemu bol už v tomto prostredí známy. Maciej musel venovať obrovské úsilie, aby sa dostal do povedomia a skontaktoval sa s Manfredom Eicherom. Ja som sa ocitol prakticky v podobnej situácii ako Marcin, keďže ma Manfred poznal prostredníctvom kvarteta a ponúkol mi možnosť sólového albumu. Keď hovorím o ECM, nemám na mysli len samotné albumy, ale prostredie okolo nich: špecifickú zvukovosť, filozofiu, dizajn a grafiku, obrovskú fanúšikovskú základňu po celom svete. Je to proste fenomén, ktorý nesmierne ovplyvnil európsku kultúru ako takú."

* Akým spôsobom prebehlo nahrávanie aktuálneho sólového albumu?
DW: "Zrejme sa budem opakovať, ale prebehlo to spontánne a prakticky bez prípravy. Výrazným parametrom, ktorý ovplyvnil nielen samotnú zvukovosť, ale celkovú atmosféru, bola geniálna akustika auditória Stelio Molo v Lugane. Veľmi som vďačný Maciejovi, že mi bolo prostredníctvom jeho kvarteta umožnené dostať sa tam, kam by mi za iných okolností nenapadlo ani len nahliadnuť. A samozrejme Manfredovi Eicherovi, ktorý ma po kvartetovej nahrávke Unloved oslovil s ponukou. Spočiatku som plánoval zostaviť vlastné trio, potom som zvažoval tandem s nejakým perkusionistom, prípadne ďalším klaviristom, no Manfredovi sa väčšmi pozdávala idea sólového improvizovaného albumu.

* Ešte by som sa vrátil k zoskupeniu Improvision Quartet, s ktorým si sa v roku 2017 objavil v katalógu Hevhetie. Zrejme aj aktuálne duo so Szymonom Klimom malo pôvod v tejto spolupráci. Váš album Free-Folk-Jazz bol podľa mňa reakciou na adaptácie Lutosławského Bukolík v podaní High Definition Quartet. Ako vznikali adaptácie folklórneho materiálu zo zbierok Oskara Kolberga?
DW: "Pokiaľ si spomínam, Szymon prišiel s viacerými melódiami a zdalo sa nám, že takýto slobodný improvizačný prístup im pristane. V istom zmysle korešponduje s naturálnym podaním autentického folklóru. Nechceli sme ľudové melódie nanovo harmonizovať alebo meniť ich štruktúru, skôr k ním pristúpiť slobodne a otvorene. Odvtedy pretrváva naša spolupráca so Szymonom, ktorá sa prirodzene vykryštalizovala do súčasného tandemu. Jednak sa v tejto dobe jednoduchšie organizuje koncertovanie v duu a tiež takto vieme o čosi väčšmi posunúť a uvoľniť hranice."

Ďakujem za rozhovor.