„Som jazzovým surrealistom.“   12.10.2020

Klavirista a skladateľ Ján Hajnal (ročník 1943) patrí na domácej scéne k posledným jazzovým pionierom svojej generácie (z jeho rovesníkov ešte aktívne pôsobia Peter Lipa, Vlado Vizár či Igor Čelko). V auguste sa vo vrcholnej forme predstavil na 9. ročníku Letného hudobného festivalu Hevhetia a jeho sólový recitál patril v Košiciach k tomu najlepšiemu. V pokoncertnom rozhovore sme sa vrátili do obdobia 60. rokov, v ktorom mladý klavirista „obkukával“ hru starších košických kolegov, keď sa pod vplyvom Billa Evansa pripravoval na viedenskú Medzinárodnú jazzovú súťaž, postupne začal adaptovať do svojej hry stredoeurópske elementy, až po nahrávanie aktuálneho albumu Dedication, ktorý nahral spolu s nemeckými kolegami - vibrafonistom Wolfgangom Lackerschmidom a saxofonistom Gerdom Dudekom.

 

* Ďakujem za dnešný koncert a musím sa priznať, že som bol okrem iného udivený špecifickým vedením basových línií, ich „odpichom“, svojbytnosťou. Zrejme to nadväzuje na vaše kontrabasové začiatky ...
Ján Hajnal: „Kontrabas som zanechal strašne dávno, no v osemnástich rokoch som začínal práve ako kontrabasista v orchestri PKO v Košiciach. Potom som paralelne hrával na oboch nástrojoch, na klavíri i na kontrabase. V Košiciach totiž nebol v tom období žiaden schopný jazzový kontrabasista a keď som napríklad v 60. rokoch nahrával v rozhlase, sám som si playbackom nahral basu aj klavír.“

* Hoci ste od roku 1963 viedli klavírne trio s kontrabasistom Viktorom Hidvéghym a bubeníkom Jozefom „Dodom“ Šošokom a neskôr od roku 1977 Slovenské jazzové kvinteto, v posledných dekádach koncertujete prevažne sólovo. V čom spočíva špecifickosť sólového hrania?
JH: „Sólový klavír vlastne nahrádza celý orchester: v ľavej ruke hráte basovú linku, v pravej melódiu a stredné prsty vypomáhajú harmonicky – kontrapunkticky „vypĺňajú medzery“. Výsledok je nesmierne bohatý a komplexný a keď k tomu ešte pridáte blokové akordy, znie to skutočne plno ako orchester. Ja som prakticky väčšinu svojho života hral sólovo. Priznávam, že som často ani nemal ambíciu hrávať v triu, keďže vlastne ani nebolo s kým …"

* Osobitosťou vašej hudby je popri dokonalom osvojení si mainstreamového prístupu aj špecifickosť slovanských ingrediencií v rámci využívania modality. Snažíte sa do svojho prejavu vnášať čosi slovanské, stredoeurópske?
JH: „Pravdaže, toto bolo v mojej hudbe stále prítomné. Každý hudobník by mal mať vlastný rukopis, nemal by len kopírovať svoje vzory. Samozrejme, musí sa učiť, to áno, ale potom, keď je vyzretý, potrebuje si vybudovať vlastný štýl. A to je nesmierne ťažké.“

* Niektoré osobnosti však poslucháč dokáže rozpoznať po dvoch-troch taktoch …
JH: „Dovolil by som si poopraviť, že to platilo kedysi. Starých legendárnych hudobníkov dokážem identifikovať aj po dvoch taktoch – a to nielen klaviristov, ale aj kontrabasistov či saxofonistov. Dnes to však už neplatí.“

* Prečo sa podľa vás vytratila osobitosť?
JH: „Odpoveď je jednoduchá: dnešní hudobníci absolvujú všetky dostupné školy, kde je rovnaký študijný materiál a pokiaľ sa ten „language“ naučia všetci rovnako, ťažko potom rozlišovať. Väčšina klaviristov by chcela hrať ako McCoy Tyner, Chick Corea alebo Herbie Hancock, ale rozvinúť vlastný štýl do dokonalosti, aby bol rozpoznateľný – to je skutočne umenie. A dnes je to takmer nemožné! Ja som sa všetko učil „na kolene“: nemal som žiadne noty, takmer nijaké nahrávky, len tie rušené z rádia Washington, D.C. a sem-tam nejaké ošarpané americké platne, ktoré sa sem podarilo prepašovať. Nič viac!“

* Dnes je ťažké pochopiť, ako ste sa mohli v polovici 60. rokov v Košiciach pripravovať na viedenskú Medzinárodnú jazzovú súťaž. Už v Prahe, ktorá bola kultúrnym centrom, muselo byť v tom období zložité dostať sa k nejakým materiálom …
JH: „Skutočne som bol hendikepovaný tým, že som sa nachádzal mimo diania. Pražskí kolegovia mali doma Medzinárodný jazzový festival a aspoň príležitostné možnosti jamovania so zahraničnými jazzmenmi. V Košiciach nič také nebolo. Nemal som sa od koho učiť a jediný človek, ktorý mi v tom čase pomohol, bol Viktor Zappner. Kamarátili sme sa a keď Viktor v 60. rokoch pôsobil v Košiciach, podarilo sa mu zohnať platne s koncertnými záznamami Billa Evansa z Village Vanguard. Vtedy sa predo mnou otvoril úplne nový svet a odtiaľ som sa učil. Nahral som si to na magnetofónové pásy a na viedenskú súťaž som išiel s Billom Evansom. On bol potom mojím celoživotným vzorom. Ale nielen Evansa mi Viktor predstavil: oboznámil ma napríklad s Lesom McCannom alebo Theloniusom Monkom, keďže Viktor je celoživotným „monkovcom“.“

* Viktor Zappner žije od konca 70. rokov v ďalekej Tasmánii, kde okrem iného organizuje jazzový festival v Devonporte. Raz mi spomínal, ako sa snažil tamojšiemu mainstreamovo orientovanému publiku predstaviť (a do dramaturgie festivalu „prepašovať“) disonantnejšieho Monka ...
JH: „Priznávam, že ako klavirista som Monka v tých časoch tiež odsudzoval, veď napríklad v porovnaní s Evansom disponuje Monk biednou technikou. Raz som sa dokonca nechal Viktorom nahovoriť a kúpil si Monkovo sólové 2-CD. Tam mu ale nič nehralo! (Smiech.) Ako skladateľ je však, bez debaty, geniálny! Neskôr som z neho čerpal, napríklad v skladbe Monkov tatranský sen. Pokiaľ by som ale mal charakterizovať vlastný štýl, tak som si uvedomil, že som vlastne jazzovým surrealistom. Tento výraz sa síce v jazze nepoužíva, ale napriek tomu sa k nemu hlásim, keďže v hudbe vyzdvihujem podvedomie nad vedomím. Skutočné umenie vychádza z podvedomia. Keď „odstavíme“ rozumovú zložku, z podvedomia sa na povrch predierajú úžasné a nečakané veci. Pokiaľ hrá človek „hlavou“, tá mu diktuje: „Teraz použi dórsku stupnicu, potom frygickú a k tomu tieto akordy.“ Na to všetko musí zabudnúť a otvoriť sa podvedomiu. Samozrejme, vplýva na to množstvo vecí: nálada, zážitky a podobne. Surrealisti ako André Breton si to osvojili a od nich to prebrali niektorí jazzoví či bluesoví umelci. Pri práci s podvedomím sa vyplavuje adrenalín a je zaujímavé, ako podvedomie vystupuje do popredia, keď je myseľ potlačená napríklad horúčkou. Stalo sa mi, že som musel hrať v horúčke a bol som prekvapený, aké nápady som dostával.“

* Osobité miesto medzi vašimi kompozíciami zaberajú bluesové adaptácie, miestami s folklórnym nádychom: Blues from Orava, Blues for Košice, Homemade Blues ...
JH: „Rovnako na najnovšom albume mám popri Homemade Blues aj Blues from Gemer, ktoré je veľmi špecifické. Tematicky to nie je typické blues – je moderné, ale cítiť v ňom folklór. V tejto súvislosti si spomínam na historku z pôsobenia v bratislavskom hoteli Fórum, kde som hrával samozrejme všeličo možné, nielen jazz. Na obedy tam pravidelne chodieval skladateľ Ján Cikker a raz sa pri mne zastavil s milým komplimentom: „Kolega, páčia sa mi vaše harmónie.“ Veľmi ma to potešilo a povzbudilo. Neskôr som sa rozhodol aranžovať jeho Slovenskú suitu op. 22 a v jazzovej úprave sme ju hrali so Slovenským komorným orchestrom Bohdana Warchala počas Cikkerovej storočnice v Primaciálnom paláci v roku 2011. Aj na svojom sólovom recitáli v Londýne v roku 2006 som hral jazzové úpravy klasických skladateľov. Hudobné centrum ma vtedy oslovilo, aby som adaptoval domáce diela a odznela tam časť Suchoňovej Krútňavy, samozrejme Cikker, Zeljenkova Musica slovaca a tiež moje kompozície. A to všetko som hral spamäti.“

* Vráťme sa ešte ku Košiciam, kde v 60. rokoch pôsobilo viacero pozoruhodných klaviristov: od Ladislava Gerhardta, Juraja Szabadosa, Tomáša Seidmanna, Viliama Szirmaiho, Ivana Jurkoviča po Júliusa Bavolyára a Gejzu Toperczera. Prečo bola na Východe taká výrazná koncentrácia klaviristov?
JH: „Bolo tu množstvo kaviarní a v každej z nich sa hrávalo. Viacerí z týchto klaviristov boli skutočne dobrí, všeobecne bol najlepší Bavolyár a v rámci jazzu alebo koncertného pódia samozrejme Gerhardt. Ten bol jedinečný! Ešte tu bol Juraj „Čečo“ Novotný, výborný klavirista ale aj kontrabasista – neskôr v Bratislave hral Gerhardtovi na kontrabase. Ja som ako amatér chodieval za klaviristami, ktorí hrávali na študentských zábavách alebo na čajoch. Bežne sa hrali štandardy, swingový repertoár a preto keď niekto vypadol, nebol problém so záskokom. Stačilo povedať len Blue Moon v F dur a išlo sa. Postupne som prechádzal od týchto najjednoduchších klaviristov, od ktorých som dokázal čosi podchytiť, k sofistikovanejším. Samozrejme, nakoniec som zistil, že aj Bavolyár má medzery: v swingu bol výborný, keďže čerpal z Nata Kinga Colea, no v jazze už dával „kukurice“. Každý mal vtedy svoje vzory: Szirmai mal Errolla Garnera, Jurkovič zasa Georgea Shearinga.“

* Spomínali sme vaše trio zo 60. rokov s Viktorom Hidvéghym a Dodom Šošokom. Nezachovali sa nahrávky z tohto obdobia?
JH: „S triom sme nahrávali v Košickom rozhlase a záznamy by mohli byť niekde v rozhlasových archívoch. Hoci po tých rokoch neviem – môže to byť dávno zmazané.“

* V tomto máme, napríklad v porovnaní s Čechmi, zúfalú reputáciu, keďže tam sa v posledných rokoch objavili reedície albumov Karla Velebného, Laca Décziho, Luděka Hulana, Jazz Q, Traditional Jazz Studio ... Niekoľko záznamov Slovenského jazzového kvinteta, s ktorým ste sa na prelome 70. a 80. rokov každoročne objavovali na Bratislavských jazzových dňoch, nájdeme na LP sampleroch festivalu. Pri súčasnej dramaturgii BJD to dnes znie ako utópia …
JH: „Veľmi oceňujem, že ste napísali kritický príspevok k smerovaniu festivalu. Ani ja tam už posledné roky nechodievam a nerozumiem, prečo to Peter Lipa nedokázal udržať.“

* Ako vznikla koncepcia aktuálneho albumu Dedication, ktorý koncom augusta vydala Hevhetia?
JH: „Obsadenie som inicioval ja. Ján Sudzina spolu s Krzysztofom Kobylinským spočiatku navrhovali spoluprácu so saxofonistom Zbigniewom Namysłowským, čo by nebolo zlé, ale nakoniec k tomu z rozličných dôvodov nedošlo. Preto som sa chopil iniciatívy a zatelefonoval Wolfgangovi Lackerschmidovi a on nielen s radosťou súhlasil, ale dokonca kontaktoval Gerda Dudeka. Mali sme šťastie, pretože Lackerschmid má doma v Augsburgu štúdio, do ktorého práve vo februári kúpil nové klavírne krídlo Bösendorfer. Pôvodne sme mali nahrávať skôr, ale čakali sme na nový nástroj, ktorý bol on sám vyberať vo Viedni.“

* Plánujete album prezentovať v tomto triovom obsadení?
JH: „Gerd Dudek prejavil záujem prísť do Košíc na festival, ale nakoniec sme vzhľadom na aktuálnu situáciu zvolili sólový recitál. Wolfgang Lackerschmid by v tomto termíne ani nemohol, keďže vedie svoje pravidelné workshopy. Navrhoval však, aby sme projekt koncertne predstavili v Augsburgu, tak uvidíme, či sa nám to podarí.“

* Wolfganga Lackerschmida som prvýkrát zaregistroval prostredníctvom projektov Doda Šošoku.
JH: „Áno, cez Doda som ho spoznal aj ja. Dokonca existuje televízny záznam koncertu, na ktorom popri Dodovi, Wolfgangovi a mne tiež participujú saxofonista Hans Koller a kontrabasista Petr Kořínek. Nezabudnem, ako Hans Koller priniesol „partitúru“, na ktorej bolo napísané e mol a nasledovali už len akési čarbanice. A teraz hraj! (Smiech.) Dali sme teda free jazz a priznávam, že mi to zachutilo. Sám som bol prekvapený, ako mi to išlo. Nedávno som prosil kamaráta, ktorý pracuje v televízii, aby to skúsil vyhľadať v archíve, pretože by to pokojne mohli odvysielať na Trojke. Zatiaľ som ale nedostal odpoveď...“

* Ďakujem za rozhovor.