„Jazz je spôsob spracovania hudby, kde máte neobmedzené možnosti.”   08.04.2019

Mladá estónska jazzová klaviristka Kirke Karja patrí k rastúcim hviezdam Pobaltskej oblasti. V roku 2014 len ako 25-ročná získala ocenenie pre mladé jazzové talenty - Young Jazz Talent od významného festivalu Jazzkaar a Estónskej jazzovej únie. Kirke študovala klasický klavír, jazz a aj kompozíciu. Preto sa vo viacerých formáciách prezentuje výhradne autorskou tvorbou. V jej kompozíciách môžeme počuť množstvo inšpirácii, polyštýlovosť a unikátny sound, ktorý je výsledkom netradičnej práce s harmóniou a kombináciou modality s atonalitou a voľnou improvizáciou s dôrazom na pestrú zvukomaľbu. Jej hudobný jazyk je naozaj jedinečný, o čom svedčí aj jej veľký úspech s Kirke Karja Quartet v Európe. Okrem menších obsadení skladala a tvorila aranžmány aj pre komorné a symfonické orchestre. V exkluzívnom rozhovore nám poskytla náhľad do jej kompozičného myslenia a hudobného jazyka a ako sa vypracovala do pozície, v ktorej sa nachádza dnes.

* Ako ste sa dostali k jazzu, k hudbe a ku klavíru?
Kirke Karja: "V rodine mám niekoľko hudobníkov, ktorí sa venovali klasickej hudbe. Doma sme mali samozrejme klavír a iné nástroje. Bolo to pre mňa prirodzené to vyskúšať. Dlhý čas som sa však venovala len klasickej hudbe. Dokonca som si v klasickej interpretácii urobila aj bakalársky titul. K jazzu som sa dostala počas strednej školy vďaka môjmu kamarátovi Karl-Juhan Laanesaarovi, s ktorým sa poznám od detstva. On hrá na bicie aj v mojom kvartete. V tom čase hľadal klaviristku do svojho jazz bandu, tak som to išla vyskúšať. Veľmi rýchlo sa stal jazz pre mňa závislosťou a celé ma to pohltilo."
 
* Ktorí umelci vás vtedy inšpirovali a ovplyvnili váš sound?
KK: "V tomto čase, keď som začínala, ešte nebol taký rozmach internetu a youtube. Najviac som teda čerpala inšpirácie z koncertov. V akademickom mestečku Tartu v Estónsku sa hrával jazz a bol veľmi moderný. Gitarista Jak Sooäär tam mal často zaujímavé free jazzové, bláznivé, experimentálne koncerty. Jeho vystúpenia boli moje prvé jazzové zážitky a taktiež prvá predstava ako jazz vlastne znie. Potom som začala viac vyhľadávať jazzových umelcov, s ktorými hral alebo v minulosti spolupracoval. Skôr som sa dostávala k menej známym osobnostiam. Mojimi vzormi neboli také mega hviezdy ako Keith Jarrett a podobne. Čiže ja som začala pomerne s veľmi moderným a súčasným jazzom."

 
* To je aj počuť na vašej tvorbe, že sa tam korene jazzu veľmi nenachádzajú.
KK: "Áno, no ja som sa aj pokúšala viac študovať jazzovú tradíciu, ale vždy moja pozornosť je viac upriamená na moderný sound a moderný jazz a iné štýly. Takže preto to nie je v mojom hraní ani počuť."

* Vo svete jazzu je aj tak veľa hudobníkov, čo sa zameriavajú na tradíciu a musia sa vysporiadať s velikánmi minulosti, ktorých v ich vlastnej disciplíne nikdy neporazia. Môžu len hľadať vlastný originálny prístup.
KK: "Presne, s tým súhlasím. Máme nahrávky toľkých legiend tradičného jazzu, tak to nemá zmysel robiť rovnako. Každý si musí nájsť svoju cestu."

* S jazzom ste sa teda oboznámili už počas strednej školy, prečo ste sa teda rozhodli študovať najprv klasickú hudbu, keď vás fascinoval jazz?
KK: "Ja som sa mu vždy venovala aj popri klasickej hudbe. Absolvovala som niekoľko jazzových kurzov. Som však rada, že som sa venovala a študovala aj klasickú hudbu, pretože je to od jazzu tak odlišné a nútilo ma to rozmýšľať iným spôsobom."

 
* Ako je to so samotným štúdiom jazzu v Estónsku? Aké máte možnosti? Je to predsa len veľmi vzdialená krajina od americkej jazzovej tradície.
KK: "Jazz sa dá študovať na dvoch stredných školách a na dvoch univerzitách. Ja som jedna z prvých, ktorá si robí PhD v jazzových štúdiách, čo je pomerne nová vec. Takže v súčasnosti nie sú žiadne obmedzenia, čo sa týka rôznych úrovní jazzového vzdelania. Je to super, že máme takéto možnosti. Dokonca si myslím, že štúdium mimo nejakého hlavného centra jazzu môže byť niekedy viac zaujímavejšie, pretože je tam iný prístup. My sme sa zaoberali aj menšími jazzovými scénami a porovnávali sme to s New Yorkom. Každý vzdelávací systém má svoje špecifiká a samotná história krajiny má na to vplyv. Niektoré východp-európske krajiny majú kvôli tomu zaujímavé školy."

* Bolo pre vás ťažké nájsť si vlastný štýl a smerovanie?
KK: "Ani nie. Veľmi som nad tým ani nepremýšľala a preto to išlo ľahko. Proste som len skladala, veľa hrala a počúvala a prišlo to samo. To je to najdôležitejšie, ak sa budete o niečo snažiť a tlačiť na to, nepríde to prirodzene a nebude to úprimné."

 
* Viackrát ste spomenuli kompozíciu ako dôležitú súčasť vášho vývoja. Ako pristupujete k procesu tvorby? Premýšľate nad harmóniu a formami?
KK: "K harmónii pristupujem veľmi odlišne. Väčšinou nerozmýšľam nad konkrétnymi akordami, pretože mám veľmi rada bizarne znejúce súzvuky a atonalitu. Sú to zvláštne kombinácie, ktoré vytvárajú bitonalitu a rôzne polytonálne štruktúry. Moje myslenie funguje skôr cez intervaly ako nejaké konkrétne harmonické postupy."
 
* Vo vašej tvorbe sa orientujete najmä svojím sluchom?
KK: "Áno, je to moja práva ruka a vždy sedím za klavírom alebo klávesami. Skúšala som komponovať bez nástroja - len za písacím stolom, ale nefungovalo to. Nemám tak silne vybudovanú zvukovú predstavu."
 
* Čo sa snažíte vždy preniesť do svojej tvorby?
KK: "To je ťažká otázka. Hodnotiť vlastnú tvorbu nie je jednoduché. O čo sa vždy snažím, neviem, či sa mi to darí je vyhnúť sa skladaniu hudby, ktorá so mnou nie je spojená. Všetko čo prežívam sa snažím vnášať do hudby. Taktiež sa snažím vyhýbať pekným melódiám. Nerobím to vedome, ale už samotná myšlienka, keď je veľmi taká pekná, tak to podvedome vyhodím z hlavy."

 
* Nemáte rada peknú hudbu?
KK: (smiech) "Tie melódie môžu byť pekné, ale iným spôsobom. Proste ma viac priťahujú také temnejšie, melancholické nápady. Snažím sa aby to malo nejaký odkaz a emóciu, ktorá zasiahne poslucháča. Aby si nepovedali, že to bol len pekný koncert, ale aby to bol pre nich zážitok, ktorý ešte nezažili a aby nad tým rozmýšľali. To je mojím cieľom."

* Čo pre vás znamená jazz?
KK: "Jazz sa veľmi zmenil. Ja nemám rada ten prístup, kedy sa niečo vyčleňuje toto je jazz a toto nie je. Tento princíp značkovania, čo niekam patrí a nepatrí mi príde ako smiešna školská šikana a ja som proti tomu. Čiže ak tvoríte novú modernú hudbu a cítite to ako jazz, tak vám do toho nemá kto rozprávať, ale medzi umelcami sa to občas stáva. Pre mňa jazz je spôsob spracovania hudby. Sú to akoby nástroje na rozvíjanie určitých myšlienok, kde máte takmer neobmedzené možnosti."

* Turbulence bol váš debutový projekt.
KK: "Áno, ja ho tak vnímam. Bola som predtým v takom väčšom projekte, ktorý sa rozpadol, ale toto bol môj prvý vlastný projekt. Onedlho budem však nahrávať ďalší a bude to sólový album."

* Ako vznikol album Turbulence?
KK: "Tento album sa začal formovať ako študentská absolventská práca. Musela som si založiť kapelu a napísať nejaké kompozície, ktoré som písala pod vedením klaviristu Kristjana Randalua. S odtupom času sú na tom albume nejaké skladby, ktoré si myslím, že by tam nemali byť. Niektoré skladby so sebou absolútne nesúvisia. Je tam jedna pekná balada a aj moji kolegovia z kapely mi radili, aby tam bolo niečo pekné, ale nejak sa to tam nehodí, ale vtedy som ešte nemala úplne vykryštalizovaný svoj sound a vkus ako teraz, tak som to tam nechala. Nie je to zlá skladba, ale koncepčne sa tam vôbec nesedí. Hlavná kompozícia Turbulence je založená na jednej note, na ktorej to začína a končí a objavuje sa aj počas diela na niektorých miestach. Myšlienka za tým je taká, že nech sa deje čokoľvek, tak sú tu veci, ktoré tu vždy ostanú."
 
* Ako sa zmenila vaša tvorba, keď si porovnáte prácu s kapelou a sólový album?
KK: "Snažila som sa posúvať hranice a prísť s jedinečnými nápadmi, ktoré by v kapele nefungovali. Mala som väčšiu slobodu meniť veci a byť experimentálnejšia. Má to však aj viacero nevýhod. Pracujete s menej farbami, nemáte takú energiu a drive ako v kapele. A kapela funguje na symbióze, niekedy, keď už neviete, čo s nápadom, niekto vás posunie a navzájom sa ťaháte. Pri sólovom albume to však všetko stojí len na vás a som trochu z toho aj vydesená - ak sa mám priznať."

* Ako by ste opísali estónsku jazzovú scénu?
KK: "Máme jazzmenov, ktorí sa zaujímajú o tradíciu a snažia sa ostať v nej, ale tí tvoria možno tak 10% podiel estónskej jazzovej scény. Ostatní sa snažia robiť vlastné veci, vlastné kompozície a robia veľmi originálnu produkciu."
 
* Je bežné aj u vás miešať jazzovú tradíciu s domácim folklórom? Pretože vo väčšine krajinách sa to zdá byť ako logická odpoveď na jazzovú tradíciu a vlastný prístup k tejto hudbe.
KK: "Áno, trochu sa to robí aj u nás, ale nie je to jednoduché aranžovať. Estónsky folklór je ak to tak môžem povedať nudný. Harmónie a rytmus sú veľmi jednoduché a melódie primitívne, aj keď pekné. No nie je jednoduché to zaranžovať, tak aby to bolo zaujímavé a zároveň to nezničilo tú esenciu toho folklóru."

 
* Aká je situácia v Estónsku, čo sa týka možností koncertovania?
KK: "Máme jeden klub, kde každý, kto napíše, tak dostane nejaký dátum na koncert, čo je fajn možnosť na prezentáciu. Okrem toho Estónska jazzová únia organizuje veľmi veľa koncertov a potom máme veľmi dobrý festival Jazzkaar, ktorý sa organizuje každú jar. A okrem toho vedenie festivalu robí aj menšie koncerty počas celého roka, takže si myslím, že tých možností je celkom dosť."
 
* Ako je to s finančnou podporou pre jazz?
KK: "Môžete získať podporu od rôznych organizácii ako Združenie skladateľov, Združenie interpretov a okrem toho samozrejme viaceré štátne kultúrne fondy. Keby nebolo tejto podpory, tak ani neviem, či by sme sa s mojou kapelou dostali na Jazzahead, takže som v tejto veci spokojná s tým ako to u nás funguje."
 
* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
KK: "Momentálne si robím doktorandské štúdium a som v druhom ročníku. Zaoberám sa jazzovou kompozíciou. Potom sa chcem nejaký čas zamerať na komponovanie pre väčšie zostavenia. Taktiež píšem pre EBU Big Band. Snažím sa teraz fungovať viac ako skladateľka a uvidím, čo mi prinesie toto smerovanie."