13.6.2018, NTC, BA   14.06.2018

Jarná časť One Day Jazz Festivalu priniesla so sebou malú oslavu – festival sa konal už po desiatykrát. Stalo sa tak včera, pričom jubilejný ročník priniesol hneď na začiatku nechcenú zmenu. Koncert sa totiž pre nepriaznivé podmienky presunul z tradičného festivalového prostredia bratislavského hradu do NTC. Dôležité však bolo, aby si poslucháči mohli vychutnať kvalitnú hudbu a to im bolo umožnené. One Day Jazz Festival počas desiatich rokov prináša vo svojej dramaturgii zaujímavé projekty na svetovej úrovni a vďaka tomuto festivalu majú slovenskí jazzoví fanúšikovia možnosť počuť prominentné mená.

Jubilejný ročník bol otvorený v grandióznom štýle v spolupráci so Slovenskou filharmóniou. V kombinácii s ňou sa predstavili dve odlišné jazzové kombá, ktorým dominovali dva úplne rozdielne vokálne prejavy. Bol to výnimočný zážitok pre slovenského poslucháča, pretože s takýmito veľkými jazzovými projektami s obsadením podobných rozmerov sa tu často nestretávame. V spojení so symfonickým orchestrom sme mali možnosť počuť vynikajúcu hudbu, ktorá prekračovala hranice jazzu a môžeme ju zaradiť do tak zvaného third streamového prúdu. Musím poznamenať, že v oboch prípadoch išlo o zaujímavý príspevok v tejto sfére s autorskými kompozíciami.

Úvod festivalu patril Danovi Bártovi a československému zoskupeniu Illustratosphere. Ich vystúpenie prinieslo moderné poňatie third streamového jazzu, ktoré prechádzalo viacerými žánrami. Základnými piliermi boli samozrejme vážna hudba a jazz. No prekvapili aj také spojenia ako jazzrockový drive a klasický orchester. Prejav Dána Bártu bol, ako sme uňho zvyknutí, na vysokej úrovni plný jeho lyricko-poetického prejavu so skvelým rytmickým cítením vo frázach a veľkou energiou. V piesňach dostávala priestor aj improvizácia, aj keď nebola hlavným ťažiskom. Aranžmány boli pekne spracované a farebné, v prvej polovici koncertu niektoré zhudobnenia pripomínali inštrumentácie z orchestrálneho albumu Pat Methenyho – Map Of The World. Oskar Rózsa ako autor aranžmánov veľmi dobre pracoval s vyčleňovaním nástrojových skupiniek a kontrastnými možnosťami farieb symfonického orchestra.

O druhý hudobný zážitok sa postarala Lizz Wright a slovensko-americký band. Vystúpenie v orchestrálnom šate Slovenskej filharmónie nám dalo zakúsiť prepojenie amerických tradícii so symfonickým orchestrom. Silný hlas Lizz Wright s veľkým rozsahom a kantilenovým spevom zahltil pódium, ale tým najdistingvovanejším prejavom. Z jej hudby išla jemnosť, ženskosť a silná emócia. Kontrastne, oproti Bártovi, sa držala skôr v pomalších tempách, bez vokálnej improvizácie a jej vystúpenie kládlo dôraz najmä na spirituálny charakter hudby a meditatívnosť. Vokálny prejav Lizz Wright vychádzal predovšetkým z gospelu, soulu a spirituálu, ktorý pôsobil ako katarzia. Hudba ostala v tónoch tolerancie, mieru a pokoja aj na záver, keď sa v prídavku spojil hlas Lizz Wright a Dana Bártu v piesni Fragile. Bratislava zažila veľkolepý deň orchestrálneho jazzu a snáď uvidíme takýchto projektov v budúcnosti viacej.