"Viedenská experimentálna jazzová scéna ma veľmi ovplyvnila."   03.11.2025

Pamätám si to ako by to bolo včera, čo ma uchvátil bizarný, experimentálny projekt – Harry Pepl na INNtöne Jazzfestival 2016. Inovatívny projekt dostal na pódium zosnulú legendu Harry Pepla a pracoval s jeho nahrávkami a ideami, akoby tam bol s kapelou. Ja a Clemens Salesny (* 1980) sme sa stretli znovu po takmer 10 rokoch, kedy nám prezradil genézu aj tohto projektu, ktorý vtedy len začínal. Dnes vďaka novším technológiám a inému spôsobu je tento projekt ešte hodnovernejší a zvukovo skutočne presúva Harryho Pepla so svojou aparatúrou na pódium. Detaily ako to funguje nám prezradil v exkluzívnom rozhovore. Clemens Salesny patrí k neodmysliteľnej súčasti rakúskej súčasnej a free jazzovej scény. Okrem koncertovania zohral dôležitú úlohu pri formovaní rakúskej experimentálnej jazzovej scény – ako spoluzakladateľ JazzWerkstatt Wien pomohol vytvoriť platformu pre nové talenty a experimentálne projekty. Clemens Salesny sa už od útleho veku venoval hudbe a neskôr sa presťahoval do Viedne, kde dnes žije a pôsobí. Ešte počas štúdii bol veľmi aktívnym a priebojným hudobníkom. V rokoch 1998 – 2005 študoval saxofón na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien pod vedením Klausa Dickbauera a Wolfganga Puschniga. Už počas štúdií spolupracoval s významnými osobnosťami svetového jazzu, ako Joe Zawinul, Eddie Henderson či Sunny Murray. Salesného hra sa vyznačuje bohatou všestrannosťou, pričom kombinuje altový, sopránový saxofón a bas klarinet. Jeho štýl sa pohybuje od modálneho jazzu, súčasnej hudby, tradície až po úplne slobodnú improvizáciu. Ako skladateľ a líder vydal významné albumy ako Always Blue, Jekyll & Hyde, či Die Liebe wird siegen, ktoré ukazujú jeho cit pre hudobný príbeh a atmosféru. Vďaka svojej hudobnej zvedavosti a oddanosti improvizácii patrí Clemens Salesny medzi najzaujímavejšie a najodvážnejšie hlasy súčasného rakúskeho jazzu. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o tom na čom aktuálne pracuje, spomenul aktívne projekty a aj svoj náhľad na edukáciu jazzu, tradíciu, experimentálny jazz a viedenskú jazzovú scénu a mnoho ďalšieho.

 

 

 

* Pred skoro desiatimi rokmi som vás počul práve tu na INNtöne Jazzfestivale so zaujímavým projektom Harry Pepl.
Clemens Salesny: "Áno, bol to zaujímavý projekt, s ktorým sme potom asi o 3 roky neskôr pokračovali v novej zostave. Aktuálne znovu ožíva a budeme vydávať nový live album."

* Kto prišiel s tým nápadom použiť nahrávky Harryho Pepla ako ďalšieho člena kapely a tvoriť s jeho nápadmi?
CS: "Bol to v skutočnosti sám Harry Pepl. Asi rok pred jeho smrťou sme s ním pracovali na jednom projekte a on nahrával nejaké gitary. Viackrát sme sa s ním stretli a skúšali rôzne možnosti spravil nám takú skúšobnú miestnosť, kde sme hrali v zostave dva saxofóny a trúbka spolu s ním. Na pódiu sme vlastne potom prehrávali jeho nahrávky a hrali s ním. Keď sme to tu na festivale hrali prvýkrát, celé som to riadil ja s laptopom z pódia a nebolo to veľmi dobré a ani zvuk nebol taký vyvážený - jednoducho to bolo náročné na realizáciu. Potom, keď sa projekt po tých troch rokoch obnovil, sme prišli s novým nápadom ako to urobiť lepšie. Vlastne nám pomohol pódiový zvukár Marcus z INNtöne Jazzfestivalu. On je teraz súčasťou kapely a prišli sme s nápadom, že aby ten zvuk bol čo najreálnejší musí byť Harry Pepl "skutočne" na pódiu. Takže jeho nahrávky sú pomocou technológie reampu priamo na pódiu v gitarovom a basovom zosilňovači, ktoré sú následne snímané mikrofónom. Je akoby skutočne prítomným členom na pódiu so svojou aparatúrou. Podobne je editovaný aj jeho spev, aby to šlo všetko z jedného zdroja a bolo to zvukovo vyvážené. V pôvodnej verzii, ako sme to mali prvýkrát, to šlo len priamo do reproduktorov a odposluchov a celé to bolo zložité reálne namixovať, tak aby sme sa dobre počuli. Teraz je to ako skutočná kapela."

* Ako sa obmenila zostava projektu?
CS: "Martin Bayer zostal na pozícii gitary, no Peter Primus Frosch sa odsťahoval do Švajčiarska a nahradil ho Valentin Duit. V úlohe spevu nahradil Agnes Heginger Andi Schreiber, ktorý okrem spevu priniesol aj nový zvukový element – husle."

* Vašu hru častokrát sprevádza prechod medzi absolútne voľnou improvizáciou a štruktúrovanou kompozíciou. Ako sa orientujete v týchto svetoch, kedy jeden končí a druhý začína a ako v nich hľadáte rovnováhu?
CS: "To, že neviete, kedy jeden končí a druhý začína, je práve ta podstata. Pre mňa je to vždy zaujímavé, ak sa nedá ľahko rozlíšiť kompozícia a improvizácia od seba. Je to niečo o čo sa cielene snažím. Ono aj v súčasnej modernej komponovanej klasickej hudbe dostáva improvizácia čoraz väčší priestor!"

* Keď komponujete premýšľate nad konkrétnymi hudobníkmi alebo rozmýšľate viac abstraktne vo farbách?
CS: “Väčšinu času komponujem pre konkrétnu kapelu a konkrétnych hudobníkov."

* Ako sa vyvíjal váš prístup k saxofónu a tón naprieč rokmi?
CS: "Osobne som cielene a vedome nič nemenil. Avšak samozrejme ako starneme meníme sa a spolu s tým aj ako veci robíme. V čo dúfam, že môj tón má teraz možno akúsi väčšiu hĺbku. Nikdy som však nepremýšľal, že musím na svojom hraní niečo zmeniť. S odstupom času mám teraz určite viacej farby vo svojom sounde, čo sa mi páči."

* Premýšľate odlišne, keď hráte na bas klarinete a saxofóne?
CS: "Ani veľmi nie. Pre mňa je to len odlišný zvuk a farba. Teraz mám už niekoľko rokov také improvizované trio a tam je podstatou, že všetci neustále striedame nástroje a meníme farbu zoskupenia. Myslím si, že je to dobré mať vo svojom hudobnom arzenáli množstvo farieb a zvukov. Mám ich všetky rovnako rád."

* Do veľkej miery používate aj rozšírené techniky. Ako nad nimi uvažujete? Je to ďalší hudobný jazyk, nástroj alebo len farba?
CS: "Rozšírené techniky sú zaujímavou témou a v súčasnosti už aj dosť prenikajú do klasickej hudby. Sám ich občasne cvičím. Ono cielene ich nepoužívam pri kompozícii, ale je dobre to mať nacvičené neskôr pre spontánnu improvizáciu, aby človek mohol rozšíriť zvukovú paletu o nejaké šúchanie a ťukanie klapiek. Rozhodne sú to zaujímavé techniky hudobného jazyka a obohacujú vyjadrovaciu paletu hudobníka."

* Hrali ste v mnohých rôznych medzinárodných projektoch. Adaptujete svoju hru vzhľadom na projekt?
CS: “V ideálnom stave by som na svojej hre nemenil nič, ale niekedy sa stane, že niečo sa vám dostane do hlavy a ovplyvní to spôsob akým hráte. Ja si vyberám projekty úplne opačným spôsobom alebo lepšie povedané oni si vyberajú mňa na základe niečoho, čo ich na mojom zvuku osloví a to potom pridávam do toho projektu. Samozrejme, sú aj príležitosti, kde hudobník môže znieť cielene úplne inak, ale to je odlišná situácia."

* Cítite vo svojej hre nejaký vplyv rakúskej kultúry a strednej Európy?
CS: “Som si istý, že podvedome sa nejaké prvky v mojej hudbe určite objavujú. Mal som samozrejme nejaké projekty, kde sme cielene pracovali aj s prvkami rakúskej hudby. Počuť je to napríklad v tvorbe Die Strottern und JazzWerkstatt Wien. Pripravujeme aj nový labum, kde texty sú vo viedenskom dialekte. Takže nájdu sa aj cielené projekty, kde sú počuť moje korene. V niektorých projektoch a skladbách je to viac v popredí a inokedy je to len podvedome niekde v pozadí môjho myslenia a spôsobu hry."

* Ako vás ovplyvnila viedenská experimentálna jazzová scéna?
CS: "Do veľkej miery! Je to jedná z najpodstatnejších vecí. Ak niekde študujete hudbu nie je nič dôležitejšie ako ľudia, ktorých stretáte a s ktorými hráte. Viedenská jazzová scéna mala na mňa veľký vplyv. Zvykol som chodievať na všetky jam sessions vo Viedni (smiech)."

* Viedeň má aj bohatú históriu klasickej hudby. Ovplyvnilo vás toto mesto aj po tejto stránke?
CS: “No samozrejme, klasická hudba je tu všade."

* Sú aj nejaké mimo hudobné oblasti, ktoré ovplyvnili vaše hranie a kreatívny proces ako napríklad literatúra, maľba?
CS: “Myslím si, že všetko na mňa vplýva z môjho okolia, nech už ide o akékoľvek umenie. No nevedel by som špecifikovať jednu oblasť, ktorá má na mňa väčší vplyv."

* Je nejaký umelec - to je jedno, či žijúci alebo už po smrti, s ktorým by ste túžili improvizovať?
CS: “Vynechal by som asi zosnulých, pretože to by bola ľahká voľba (smiech). Scott Robinson, ten tu aj hral teraz na festivale. Ja som jeho vystúpenie nestihol, ale počul som ho už hrať vo všemožných projektoch a rád by som si s ním zahral. Jack DeJohnette bol (1942 - 2025) stále jedným z mojich najobľúbenejších hudobníkov, takže asi on."

* Už predtým sme spomínali nejaké technické ťažkosti na pódiu, obzvlášť, keď tvoríte technicky náročné projekty ako Harry Pepl. Ako zvládate popri hraní zastrešovať aj túto oblasť?
CS: “Je to veľmi náročné a našťastie už to robiť nemusím. Vtedy keď sme tu vystupovali v roku 2016, bolo to vôbec prvýkrát, čo som si zobral na pódium počítač."

* Sú nejaké projekty, kde ešte pracujete s počítačom, elektronikou a efektami?
CS: “Efekty som často používal v rokoch 2007 až 2010. V súčasnosti sa už viacej zameriavam na akustický sound. Nevylučujem, že ich niekedy ešte budem používať v budúcnosti, no ak vám to mám povedať na rovinu, ako hráč na dychový nástroj si nemyslím, že sú až tak potrebné. Samozrejme, tým nechcem zhadzovať niekoho, kto ich používa a chce používať, ale pre mňa osobne je to skôr využitiu efektov pre gitaru a klávesové nástroje. Väčšinu času ak počujem dobrého saxofonistu alebo trubkára s efektami, tak chcem aby si ich vypol. V hlave mi idú myšlienky, prečo to robíš veď tie nástroje majú tak krásny zvuk (smiech). Samozrejme, niekedy je to super používať a to trochu preháňam."

* Vy ste aj pedagógom. Aké sú mylné predstavy a časté chyby študentov v súvislosti s improvizáciou?
CS: "Áno, nejaký čas som učil na súkromnom konzervatóriu, ale teraz už toľko neučím. Ojedinele vediem nejaké workshopy. Je množstvo chýb, ale jedny z takých najväčších sú dva extrémy, že improvizácia je absolútne nepripravená alebo že je striktne riadená a musia zaznieť len správne tóny. V istých momentoch samozrejme môže prebiehať improvizácia bez prípravy, ale častokrát poznáme kontext a máme aj nejaké skúsenosti zažité. Druhý extrém vychádza z presvedčenia, že niektoré tóny sú falošné a improvizácia musí nejako ladiť, ale to samozrejme nie je pravda a nie je to také striktné delenie na správne a nesprávne tóny. Ešte jednou z takých nesprávnych teórii je, že ak budete niekoho imitovať nebudete mať svoj vlastný jazyk a sound. Žiaci sa potom imitácii hneď od začiatku vyhýbajú. Kopírovanie je vlastné mnohým umeleckým smerom a je to základ ako sa človek niečo učí. Ono to pramení už od dávnych čias ako sa predtým učilo - neboli žiadne osnovy, muzikanti len imitovali jeden od druhého čo počuli, prípadne počúvali nahrávky a kopírovali frázy. Dokonca aj neskôr ak už máte vykreovaný svoj štýl. Nerozumiem prečo by malo byť kopírovanie problematické ak vás niečo zaujme a chcete to preskúmať. V maľbe, v hudbe a iných umeniach to vždy fungovalo."

* Hrá jazzová tradícia dôležitú rolu vo vzdelávaní?
CS: “Ja osobne mám veľmi rád tradíciu a bol som akýsi zberateľ. Snažil som sa preniknúť do viacerých období. Čo sa týka výučby, no ťažko to povedať na isto, ale rozhodne do istej miery to má svoj zmysel zaoberať sa históriou a tradíciou. Je pravda, že niekedy sa na to kladie možno až príliš veľký dôraz. V konečnom dôsledku je to záležitosť záujmu jednotlivého hudobníka."

* Mnoho vašich projektov posúva hranice inštrumentácie, zvukovosti a formy. Je to vedomé rozhodnutie?
CS: “Veľmi často to prosto vznikne len ako súhrn zaujímavých osobností v projekte. Neplánujeme vždy nejakú extravagantnú hudbu s konkrétnym zámerom, ale samotný sound aj inštrumentácia sa vykryštalizujú z obsadenia. Napríklad aj nová tvár projektu Harry Pepl. Andiho Schreibera sme nezavolali, pretože sme chceli mať v projekte husle, ale nový zvuk a husle máme pretože do projektu prišiel Andi Schreiber a jeho charakter."

* Môžete nám povedať niečo o poslednom projekte Die Liebe wird siegen?
CS: “Áno, to je ten projekt, čo som spomínal, že tam často striedame nástroje. Karl Wilhelm Krbavac bude oslavovať onedlho 75 rokov! On ma prizval do tohto tria, kde sme naozaj slobodní vo vyjadrení a je to dobrodružstvo. V tomto triu sa deje mnoho vecí od komornej, klasickej hudby až po jazz rock. V obsadení sa objavuje aj viola da gamba, bubeník hrá na klavíri. Niekedy si prizveme hostí, je to také pestré."

* Ako hostí ste mali myslím Woodyho Shabatu, Saru Kowal a Raphaela Preuschla. Bola to vedomá voľba?
CS: “Sú to zaujímaví umelci a Sara Kowal je asi jedna z posledných harfistiek, ktorá improvizuje."

* Aká je kreatívna filozofia za týmto projektom?
CS: “Je to projekt, kde každý jeden z nás musí mať plnú dôveru v ostatných a zároveň každý môže robiť, čo chce a hocikedy! Čiže si môžete kedykoľvek vymeniť nástroj, zmeniť časti skladby. Je to skvelý projekt, ktorý je veľmi dynamický."

* Die Liebe wird siegen bol nahratý z časti live a z časti v štúdiu. Ovplyvnili tieto dve rôzne prostredia výslednú podobu albumu?
CS: “Samozrejme, asi to ovplyvnilo atmosféru. Nahrávať v štúdiu je niečo iné ako na pódiu. V štúdiu sme ešte boli pred koncertom a nakoniec sa nám koncert, tak páčil, že sme sa rozhodli tam zaradiť niektoré skladby.

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?
CS: “Aktuálne mám rozbehnuté zaujímavé duo s husľami. Taktiež som často v štúdiovej kapele. A síce to nie je úplne nový projekt, ale hrávam aj s Gregor Aufmesser’s "Charles Mingus 100". Pred dvomi rokmi sme hrali aj tu na INNtöne festivale."

* Ďakujeme za rozhovor!