skJazz.sk: Tvoje jazzovinky, jazzový magazín, recenzie CD, koncerty a festivaly

"Najlepšie sa mi komponuje v noci, keď deti spia."   01.10.2026

Lorenzo De Finti (* 1975) je švajčiarsky klavirista, skladateľ a producent žijúci v Miláne, ktorý patrí k výrazným osobnostiam súčasného európskeho jazzu! K hudbe sa dostal už v detstve pod vplyvom svojho otca, milovníka jazzu a amatérskeho klaviristu. Po klasickom štúdiu na milánskom Conservatorio Giuseppe Verdi pokračoval v jazzovom vzdelávaní a študoval aj na prestížnej Berklee College of Music v Bostone. Práve tam si ešte výraznejšie uvedomil význam hľadania vlastného zvuku a osobitého hudobného jazyka. Po návrate do Európy rozvíjal svoju kariéru v rôznych hudobných projektoch. Spolupracoval napríklad s bubeníkom Alex Acuñom - známym zo skupiny Weather Report, venoval sa tvorbe hudby pre divadlo a postupne sa sústredil najmä na vlastnú tvorbu a akustický klavír. Dnes je jeho hlavnou platformou Lorenzo De Finti Quartet, s ktorým koncertuje po Európe a vydáva nahrávky v nórskom vydavateľstvom Losen Records. Na svojich skladbách spolupracuje predovšetkým s kontrabasistom Stefano Dall’Ora, pričom ich tvorivý vzťah prirovnáva k legendárnej dvojici John Lennon a Paul McCartney. Ich skladby často vznikajú z jednoduchého hudobného nápadu, ktorý následne spoločne rozvíjajú až do finálnej podoby. S Lorenzo De Fintim sme sa stretli v auguste 2026 v Diersbachu v Rakúsku, krátko pred jeho koncertom na INNtöne Jazz Festivale, kde so svojím kvartetom vystúpil a treba dodať. že s veľkým úspechom! Rozprávali sme sa o jeho hudobných začiatkoch, štúdiu v Miláne a Bostone, hľadaní vlastného zvuku, spolupráci, komponovaní aj o tom, prečo najradšej tvorí v noci.

 

 

* Čo vás priviedlo k hudbe, aké bolo vaše prvé stretnutie s hudbou? Priviedli vás k nej rodičia alebo ste sa k hudbe dostali iným spôsobom sám?
Lorenzo De Finti: "Vlastne oboje. Môj otec bol amatérsky klavirista, ale veľmi dobrý. Dokázal hrať v štýle Oscara Petersona. Bol veľkým milovníkom jazzu, najmä takéhoto typu jazzu. Mal veľa platní a stále ich má. A tak som sa rozhodol hrať na klavíri, tak trochu napodobňujúc svojho otca. Pamätám si, že v kostole som si našiel lavicu a predstieral som, že na nej hrám na klavíri. Takže som začal chodiť na hodiny klavíra veľmi skoro, asi v druhom alebo treťom ročníku základnej školy. Potom som sa začal čoraz viac venovať hudbe, najmä aj iným hudobným žánrom, než aké počúval môj otec. V piatom ročníku som sa zamiloval do Beatles a vlastne sa všetko začalo odvíjať od toho. V hudbe som našiel sám seba, svoj vlastný svet – pocit, emócie a rôzne možnosti objavovania ľudského srdca prostredníctvom hudby. Takže som postupne objavoval prakticky všetky druhy hudby. Začal som s Beatles, potom som prešiel k rocku a neskôr som sa vrátil k jazzu, keď som stretol bubeníka, ktorý bol veľmi dobrý a chcel som s ním hrať v kapele. Nikdy predtým som nehral v kapele. Mal som asi trinásť rokov. Povedal mi, že môžme hrať spolu, ale musíme hrať jazz."

* Čo?! Čakal som, že to bude skôr Beatles!
LDF: "Áno, presne. Môj prvý koncert bol vlastne Kiss v Miláne. Kiss, pamätáte si Kiss? Predkapelu im robili Iron Maiden. Bol to môj úplne prvý koncert, ktorý som videl."

* Keď ste to spomenul, som si najprv myslel, že ste tam hrali ako predkapela!
LDF: "Nie, nie, žiaľ, nie. (smiech) Potom sme začali spolu s bubeníkom hrávať pravidelne. Začal som sa venovať jazzu a neskôr som získal veľmi dobrého talianskeho klaviristu ako učiteľa. Povedal mi: 'Ak chceš hrať na klavíri naozaj vážne, musíš pokračovať aj v klasickom štúdiu'. Takže som sa vrátil aj ku klasickej hudbe. Bola súčasťou môjho štúdia od úplného začiatku a neskôr som začal študovať na Milánskom konzervatóriu. A potom sa všetko začalo."

* Koľko ste mali rokov, keď ste imitovali hru na klavíri, na tej kostolnej lavici?
LDF: "Neviem, asi päť alebo šesť."

* A po dvoch rokoch ste začali chodiť na hodiny?
LDF: "Áno, presne.."

* A predtým vás otec nič neučil doma?
LDF: "Nie. V podstate sme doma ani nemali klavír."

* Myslel som si, že otec mal doma klavír, keď hrával.
LDF: "Nie, nemali sme doma nič, vtedy ešte neexistovali, ani malé klávesy alebo podobné veci."

* Ako si spomínate na obdobie štúdia na Milánskom Conservatorio Giuseppe Verdi? Spolupracovali ste tam aj s niektorými spolužiakmi?
LDF: "Študoval som na Milánskom konzervatóriu v odbore, ktorý sa vtedy volal Pianoforte Principale. Bol to starý systém konzervatoriálneho štúdia. Dnes je už všetko úplne inak. Bolo to veľmi náročné. Človek musel naozaj veľa cvičiť. Štúdium trvalo desať rokov a boli počas neho iba tri skúšky. A známka bola napríklad 5,8 z 10. Takže si viete predstaviť, aké desivé to bolo! Mal som však šťastie na veľmi dobrého učiteľa - maestra Alberta Colomba. Bol jedným z najlepších talianskych klaviristov. Bol slepý, takže nemohol využívať vizuálne pomôcky. Nemám rád učiteľov, ktorí hovoria: 'Musíš si predstaviť západ slnka, aby si vyjadril smútok. Predstav si krásnu bolesť …'On to robiť nemohol. Musel povedať: 'Ak chceš zahrať pianissimo, musíš preniesť váhu do prstov a nastaviť rameno.' Presne. Fyzicky. Nie že by som neuznával metafyzickú stránku hudby - samozrejme, že ju uznávam. Ale táto stránka hudby sa prejavuje prostredníctvom tela. Myslím si, že je to priamy prejav. 'Predstav si, že cez teba prúdi vietor,' alebo niečo podobné. Toto bolo pre mňa veľmi dôležité, pretože keď sa človek dostane do posledného ročníka klasického konzervatória, musí mať techniku hry na klavíri dokonale zvládnutú – alebo aspoň viac-menej dokonale. Musíte byť schopní zahrať niečo veľmi komplikované. Ale myslím si, že to, čo robí najväčší rozdiel, je zvuk. Pretože nie je pravda, že na klavíri jednoducho stlačíte kláves a zvuk je hotový. To platí na začiatku, podobne ako pri huslistovi alebo trubkárovi. Pre nich je začiatok nočná mora, pretože nástroj jednoducho neznie. Možno je to podobné aj pri gitare."

* Pamätám si ako som pri štúdiu gitary na konzervatóriu absolvoval štyri roky povinný klavír. Mali sme skúšky z hry na klavíri, každý polrok a bol som úplný začiatočník, predtým som na klavíri nehral.
LDF: "Presne. Klavír je na začiatku z hľadiska zvuku vlastne jednoduchý. Stlačíte kláves a on zaznie. Nemusíte správne fúkať, pracovať s náustkom, nič podobné! Jednoducho stlačíte kláves a hrá. Ale v posledných rokoch štúdia sa stáva náročným, pretože musíte vedieť modulovať rôzne dynamické úrovne a zároveň vytvoriť vlastný zvuk a najmä musíte nájsť ten svoj! Každý klavirista má svoj vlastný zvuk. Nie je to iba spôsob, akým hrá. V klasickej hudbe môžete počuť rovnakú skladbu, napríklad Chopinovu sonátu h mol, v podaní rôznych klaviristov – Maškenaziho, Polliniho, Pogoreliča alebo kohokoľvek iného – a znie úplne inak. Noty sú rovnaké. Dynamické označenia sú rovnaké. A napriek tomu to znie inak. Je to možné aj v jazze? Áno. Samozrejme. V jazze existujú veľmi odlišné štýly. Chick Corea, Keith Jarrett, Herbie Hancock, Brad Mehldau, Esbjörn Svensson, ktorého mám veľmi rád – všetci hrajú odlišne. Ich štýl je rozpoznateľný, pretože hrajú vlastnú hudbu. Ale aj samotný zvuk musí byť rozpoznateľný. Som preto rád, že som prešiel touto cestou, pretože som mal možnosť naučiť sa používať svoj zvuk, respektíve vytvoriť si vlastný zvuk. Aspoň som sa o to pokúsil. A myslím si, že v každom druhu umenia je veľmi dôležité mať vlastný podpis."

* Súhlasím. Rovnako ako aj v hudbe, aj vo všetkých druhoh umenia, maliari alebo hráči na akýkoľvek nástroj, potrebujú byť rozpoznateľní a autentický.
LDF: "Presne.”

* Chcem sa ešte spýtať na vašich učiteľov. Mohli by sme sa trochu porozprávať aj o Removi Gellinim a Albertovi Colombovi?
LDF: "Áno. Alberto Gellini bol môj prvý učiteľ. Druhý bol Alberto Colombo. Potom som stretol jedného veľmi srdečného hudobníka, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitý z jazzového hľadiska – Gil Goldsteina. Je to úžasný klavirista! Je Američan a hrával s tými najlepšími hudobníkmi. Bol tiež blízkym spolupracovníkom Gil Evansa. Pomáhal mu s aranžmánmi a písaním jeho partov. Bol to práve on, kto aranžoval orchester pre posledný veľký koncert Miles Davisa v Montreale v roku 1981. Je to úžasný klavirista a približne pred dvadsiatimi rokmi žil tri alebo štyri roky neďaleko Milána. Mal som teda možnosť sa s ním stretnúť a veľa ma naučil, najmä čo sa týka práce s voicingmi. Bol veľmi blízko Bill Evansovi. Boli priatelia. Mal dokonca nahrávky, na ktorých si Bill precvičoval a komponoval skladby. Gil bol pri tom a tieto momenty si nahrával. Pomohlo mi to pochopiť a do určitej miery napodobniť spôsob, akým Bill rozmýšlal a používal akordy. Rovnako aj spôsob, akým uvažovali Debussy alebo Ravel – najmä títo dvaja veľkí skladatelia – používali v klavíri množstvo klastrov. To bolo pre mňa veľmi dôležité pri hľadaní vlastného zvuku."

* A ako vyzeralo štúdium na Berklee v tom období, keď ste tam študovali? Ako by ste to opísali?
LDF: "Trochu nudné!"

* Trochu nudné? Môžete nám o tom povedať viac?
LDF: "Myslím tým … situácia bola taká, že ste museli študovať a cvičiť, podobne ako som to robil v Miláne, možno osem hodín denne. Ale myslím si, že je to skvelá škola. Naozaj skvelá škola. Myslím však, že vytvára určitý druh klonovania. Každý hudobník je tam neuveriteľne dobrý, ale musíte vedieť hrať bebop a všetko, čo vytvorilo históriu jazzu - čiže aj John Coltranea, ... Ale jazz sa odvtedy posunul ďalej! A myslím si, že v Spojených štátoch sa jazz vyvíja iným smerom ako napríklad v Taliansku alebo v Európe. Smeruje aj k hip-hopu. Existujú fantastickí umelci, ktorí pracujú s úplne iným jazykom. Ja by som sa však radšej ponoril hlbšie práve do tohto nového smeru. Keď vychádzam z Berklee, vidím veľa ľudí, ktorí hrajú rovnakým spôsobom. Je preto veľmi ťažké nájsť vlastný jazyk a vlastnú cestu. Napríklad Trondheimské konzervatórium v Nórsku sa špeciálne zameriava na človeka samotného – na jeho osobnosť a spôsob, akým sa vyjadruje. Možno je to až príliš extrémne, ale myslím si, že Berklee je tiež extrémne na druhej strane – dáva vám kompletný súbor zručností potrebných na hranie Charlie Parkera alebo John Coltranea. Keď som skončil Berklee a získal diplom, myslím si, že mi to pomohlo ešte viac oceniť iný smer, ktorým sa vtedy začínal uberať európsky jazz."

* V tom období bol napríklad Jan Garbarek na Slovensku veľkým hrdinom, pretože nebol takmer žiadny prístup k americkému jazzu. Nebolo jednoduché dostať sa k LP platniam alebo k nahrávkam. Hudba sa v tom období zprístupňovala ľudom skôr z východu a zo západnej Európy.
LDF: "Ale tá hudba bola úžasná. ECM Records v tom období odviedlo fantastickú prácu. Manfred Eicher a ECM Records objavovali nové spôsoby vyjadrenia v jazze. Toto je scéna, za ktorú treba pánovi Eicherovi priznať veľké uznanie."

* Ako ste sa stali súčasťou Yamaha bandu a aká bola táto skúsenosť?
LDF: "Bola to veľká zábava. Naozaj veľká! Mal som turné s jedným známym americkým bubeníkom, ktorý sa volal Alex Acuña a ktorý hrával s Weather Report. Vtedy sme hrali pôvodné skladby, ale bolo to niečo medzi jazzom a rockom – ja to nerád nazývam fusion, skôr jazz-rock. Alex bol a stále je oficiálnym hráčom firmy Yamaha. Po koncerte za mnou prišiel japonský šéf Yamahy a povedal: 'Chceli by ste byť endorserom?'A ja že: 'Prečo nie?' - dobré na tom bolo to, že dali dokopy kapelu s výbornými talianskymi hudobníkmi, ktorí sú súčasťou veľmi významnej talianskej kapely Elio e le Storie Tese. Je to určitým spôsobom progresívna rocková kapela, ale najdôležitejšie sú ich texty – sú veľmi vtipné, sarkastické a ironické. Mali sme spolu veľa koncertov, niektoré veľmi významné. Niekedy sa k nám pridali aj známi americkí hudobníci, ktorí sú tiež Yamaha endorsers, napríklad saxofonista Eric Marienthal alebo bubeník Dave Weckl. Bola to zábava, najmä preto, že tí ľudia boli veľmi zábavní. Hrali sme na pekných miestach, veľa sme sa spolu smiali. Nebola to však pôvodná hudba, takže ma to vlastne až tak nezaujímalo. Niekedy som navrhoval, aby sme hrali vlastné skladby, ale potom tam bol spevák a hrali sme napríklad veci od Stevie Wondera. Nechcel som hrať svoju vlastnú skladbu, keď zároveň hráme Stevieho Wondera. Nechcete, aby sa to porovnávalo. Vtedy som si povedal, že už vlastne nemám záujem o klávesové nástroje. Chcel som hrať na klavíri. Klávesové nástroje sa mi začali zdať príliš obmedzujúce. Chcel som hrať na klavíri."

* Čo myslíte tým „obmedzujúce“ - po toľkom hraní jazzroku, sa žiadal viac akustický zvuk klavíra, ako elektronické klávesy?
LDF: "Áno. Potreboval som klavír, aby som sa mohol správne vyjadriť, a nie klávesové nástroje."

* Takže nemáte radi experimentovanie so zvukom, rôzne efekty, krabičky a moderné vymoženosti?
LDF: "Mám, ale s akustickým klavírom. V tejto zostave, akú budeme hrať teraz na festivale mám aj malý keyboard, pretože veľa melódií hráme sláčikom na kontrabase. Keď Stefano hrá sláčikom, všimli sme si, že nám niečo chýba v nízkych frekvenciách. Takže mám malý keyboard a keď Stefano hrá sláčikom na kontrabase, ja hrám basovú linku. Niekedy používam elektronické efekty aj pri svojich sólových klavírnych koncertoch – ale stále na klavíri."

* Na iných typoch klávesových nástrojov nie?
LDF: "Zatiaľ nie."

* A čo spolupráca s divadlom, o ktorej sa píše na vašej stránke Twelfth Night od Shakespeara?
LDF: "Bola to veľká produkcia s veľmi známymi a skvelými talianskymi hercami. Skladali sme k tomu hudbu. Shakespeare v komédii ponechal niekoľko básní, ktoré mali byť spievané, ale pôvodná hudba sa k nám nedostala. Takže keď pripravovali predstavenie, napísali k týmto piesňam novú originálnu hudbu, pretože pôvodná sa stratila. Jeden môj skladateľský kolega napísal piesne a my sme zostavili kapelu. Boli sme priamo na javisku s hercami, ale za závesom, za ktorým bolo svetlo, takže diváci videli iba naše tiene. Bol to veľmi pekný efekt. Hudba bola dobrá, herci boli skvelí, hrali sme v krásnom open-air divadle v Taliansku a bola to veľká zábava."

* Privítali by ste aj ďalšie podobné spolupráce?
LDF: "Áno, určite. Bolo by to skvelé. Som však veľmi zaneprázdnený kvartetom. Preto sa chcem venovať najmä tomuto klavírnemu projektu. Mám sólový klavírny projekt, ale hlavne toto kvarteto je to, na čo sa momentálne najviac sústreďujem. Veľa koncertujeme. Tento rok sme vydali náš štvrtý album pre Losen Records, čo je opäť veľmi dobré nórske vydavateľstvo. Som do tohto projektu veľmi zaangažovaný, pretože mu naozaj verím. Mám rád atmosféru medzi nami, medzi hudobníkmi – medzi Marcom, Stefanom a Albertom – osobne aj hudobne. A to je veľmi dôležité! Ak veľa koncertujete, musíte si s ľuďmi, s ktorými cestujete, rozumieť. Inak sa z toho stane nočná mora. Ale nám to funguje. Ideme spolu ďalej a zdá sa, že publikum našu hudbu oceňuje, takže je to dobré."

* Ako by ste hodnotili publikum? Ak porovnáte napríklad Taliansko, Európu alebo iné časti sveta?
LDF: "Záleží od miesta a okolností. Napríklad sme raz hrali v Jazz Cellar vo Vilniuse. Nikdy predtým sme tam nehrali. Prišli sme a klub bol úplne plný. Hneď po prvej skladbe ľudia vybuchli nadšením. Všetci boli nadšení. Človek by možno očakával niečo také v Málage alebo Barcelone. Keď sme hrali na Bohemia JazzFeste v Prahe, hrali sme na Staromestskom námestí pred asi 5 000 ľuďmi. Boli sme trochu vystrašení – nie z počtu ľudí, ale z toho, že sme pred takým publikom hrali našu úpravu skladby od Beatles. Povedali sme si: 'Ak sa im to nebude páčiť, nie je to naša vina.' Hrať vlastné skladby a aranžmány známych skladieb, pred toľkými ľuďmi bolo veľmi náročné, ale bolo to úžasné. Všetci boli spokojní. Potom sme napríklad hrali v Taliansku, kde by človek očakával veľmi vrúcne publikum, ale väčšina ľudí počas koncertu pilo pivo, zdalo sa ako by im na hudbe až tak nezáležalo. Takže na každom mieste sa stretnete s rôznym typom publika. Napríklad keď sme hrali v klube Ronnie Scott’s v Londýne, bolo to úžasné. Boli sme predkapelou veľkého orchestra Maria Schneider počas troch večerov. Nikto vlastne nevedel, kto sme. Samozrejme, všetci prišli kvôli Márii Schneider. Ale nakoniec si nás obľúbili, predali sme veľa CD a dokonca o nás napísali recenziu v novinách. Takže sa nám zvyčajne podarí preniknúť k publiku aj v náročných podmienkach. Najlepšie je však, keď nás ľudia naozaj počúvajú a stanú sa súčasťou toho, čo robíme. Je to určitý druh hudobnej cesty. Viem, že je to veľmi otrepaný výraz, ale v našom prípade je to pravda. Musíte nás nasledovať a potom budete spokojní. Ak radšej pôjdete von a dáte si drink, je to v poriadku, žiadny problém. Ale ak nás budete počúvať, bude to pre vás lepšie. Budete šťastnejší. A pivo si môžete dať aj potom."

* Ako vzniklo prepojenie, že vás zastupuje Nórske vydavatelstvo, ako ste sa dostali k spolupráci s vydavatelstvom z opačného konca Európy?
LDF: "Náš prvý album A Flash of Uncertainty je hodinová suita. Rozhodli sme sa začať hodinovou suitou bez jediného prerušenia – v dobe, keď majú ľudia problém sústrediť sa dlhšie než dve minúty. Rozhodli sme sa im dať 60 minút hudby a povedať: 'Zostaňte s nami.' Keď sme tento album nahrávali v Lugane v budove rádia, prišiel Manfred Eicher. Nahrával tam s iným umelcom."

* Čo nám poviete k menu Manfred Eicher, ako ste sa dali dokopy?
LDF: "Ten veľký muž. (smiech) Zrazu vošiel dnu a povedal: 'Táto hudba sa mi páči. Poďme urobiť album.' Tak sme sa snažili ešte viac zdôrazniť estetiku ECM – veľa priestoru a podobne. Manfred bol potom veľmi zaneprázdnený. Volal som mu a on hovoril: 'Dnes nemôžem. Zajtra …' Manfreda rešpektujem, je to génius, takže proti nemu nemám čo povedať. Ale jedného dňa mi povedal: 'Tento rok nahrávku nemôžem urobiť. Môžem ju urobiť až o tri roky.“ A to už bolo príliš. Chceli sme koncertovať. Jeden rok je ešte v poriadku, ale dva alebo tri roky čakať bolo priveľa. Hoci ma to veľmi mrzelo a bol som aj trochu nahnevaný, povedal som si: 'Dobre, skúsme niečo iné.' A potom sme objavili Losen Records a Hanne, ktorá odvádza úžasnú prácu. Je totiž pomerne ťažké hrať mimo vlastnej krajiny. Po vydaní albumu sme začali dostávať recenzie z celej Európy, vrátane pána Patricka Spanka, ktorý je tu s nami. Vďaka tomu bolo pre nás jednoduchšie – nie jednoduché, ale jednoduchšie – začať koncertovať mimo Talianska. Začali sme hrať v Nórsku, Švédsku a Dánsku. A tam sa to všetko začalo. Takže to spojenie vzniklo až neskôr, keď sme sa rozhodli ísť týmto smerom. Myslím, že náš spôsob hudby dobre zapadá do nórskej kultúry, takže to funguje.’"

* A čo plánujete na najbližšieho pol roka? Čo sa týka albumov, programu, hudby, kombinácie hudobníkov a podobne?
LDF: "Tento album - A Flash of Uncertainty, vyšiel len pred niekoľkými mesiacmi, takže s ním, samozrejme, stále koncertujeme. Ale tento rok je zároveň desiate výročie kapely. Chceli by sme preto pripraviť veľký európsky projekt. Začali by sme kvartetom s pôvodnými skladbami, ale pozvali by sme hudobníkov z celej Európy! Už som sa rozprával s niektorými veľmi dobrými hudobníkmi, ale z rešpektu k nim nechcem hovoriť ich mená, pretože možno v daný deň nebudú môcť prísť a spolupráca sa neuskutoční. Mali by tam byť dvaja alebo traja saxofonisti, pretože už máme trúbku, klavír, bicie a basu."

* 'Všetky skladby v kvartete vlastne komponujeme spolu – ja a kontrabasista Stefano. Zvyčajne niečo vymyslím, nahrám nekvalitné demo a pošlem to Stefanovi - postupne sa z toho stane hotová skladba pripravená na nahrávanie. Je to trochu ako Lennon a McCartney.' Môžte nám priblížiť tento proces, ako to funguje?
LDF: "Radi pracujeme spolu, za ten čas vieme odhadnúť hranice toho druhého. Poznáme sa veľmi dobre - už roky, takže vieme, ako do hudby zasiahnuť, aby takýto zásah neprekážal tomu druhému. Napríklad: Poviem: 'Zmeňme túto notu.' A on povie: 'Ja by som to urobil takto.' Spolu sme v tomto procese postupne našli rovnováhu."

* A keď ste spomínali, že na začiatku máte tú nekvalitnú nahrávku – máte pri komponovaní nejaké rituály? Napríklad, že sa ráno zobudíte, napadne vám melódia a potom sa ju snažíte zahrať?
LDF: "Zvyčajne začínam harmóniou. Keď nájdem nejaké dobré harmónie, potom z nich začnem niečo vytvárať. Nie som ako Mozart, ktorý si jednoducho sadol a všetko okamžite napísal - dielo Don Giovanni za dve hodiny … Nie som taký. Som skôr ako Beethoven. Beethoven bol veľmi pomalý, veľa premýšľal a skúšal rôzne možnosti."

* Takže komponujeze skôr ráno alebo v určitú časť dňa či na tom nezáleží?
LDF: "Máme s manželkou tri deti, takže som niekedy počas dňa časovo naozaj veľmi vyťažený."

* ... takže komponujete poväčšine v noci!
LDF: "Áno, najlepšie sa mi komponuje v noci, keď deti spia."

* Ďakujeme vám za rozhovor!