„Ľudia v Rusku sa o jazze často rozprávali, ale nemali si ho kde vypočuť.“   15.10.2018

Alex Sipiagin je vynikajúci, virtuózny ruský trubkár, ktorý sa dokázal napriek podmienkam v Sovietskom zväze vypracovať na elitného jazzového umelca. Ešte počas pobytu v Rusku sa niekoľkokrát prepracoval do USA, kde získal množstvo cenných skúseností. Napokon tam aj ostal a v súčasnosti sa tam radí medzi najetablovanejších jazzmenov. Dlhé roky pôsobil v jazzovej Mekke v New Yorku a spolupracoval s veľkými menami svetového jazzu ako Dave Holland, Mingus Big Band, Michael Brecker, Mulgrew Miller a mnoho iných. S Dave Holandom a Michaelom Breckerom získal aj Grammy ocenenie. Napokon založil vynikajúci kolektív Opus 5, s ktorým sa zviditeľnil ako líder a skladateľ. V súčasnosti má na svojom konte už viac ako 15 sólových albumov pre prestížny Criss Cross Jazz Label a patrí k veľmi vyťaženým umelcom. Preto je viac než pozoruhodné, že sa objavil aj v našich končinách v spolupráci s Radovanom Tariškom. V exkluzívnom rozhovore nám porozprával o náročných začiatkoch v Rusku, ako ho náhodné situácie priniesli až do USA a napokon o svojej súčasnej tvorbe a plánoch.

* Chcel by som sa vás opýtať na vaše hudobné pozadie a v akých podmienkach ste sa rozvíjali ako umelec v mladosti v Rusku.
Alex Sipiagin: "O hudbu som sa začal zaujímať v 12-tich rokoch. V Rusku bol zaužívaný zvyk, že po vyučovaní fungoval mládežnícky pochodový orchester. Môj kamarát ma tam zobral, aby sme si to išli pozrieť a vyskúšať. Orchester viedol starší pán, ktorý predtým patril k elitným symfonickým hudobníkom, no v dôchodkovom veku preňho nebolo nikde miesto. Aj to bola krutá realita. K trúbke som sa dostal veľmi jednoducho. Prišiel som na jeho hodinu a on začal vyberať. Vy desiati budete hrať trúbku a všetci ostatní bicie! Vtedy ma to hnevalo aj ja som chcel hrať bicie, ale on mi povedal nie, ty hráš trúbku. Avšak dosť rýchlo ma to chytilo a začal som to brať veľmi vážne." 

* Zaujímalo by ma ako ste sa dostali k jazzu a aké podmienky ste mali v tejto oblasti? Predpokladám, že už len dostať sa k samotným nahrávkam bolo veľmi komplikované, keďže išlo o hudbu z nenávideného západu.
AS: "Nahrávky neboli takmer žiadne. Bolo to veľké tajomstvo, ľudia sa často o tejto hudbe rozprávali, ale častokrát ani nemali možnosť nikde jazz počuť. K jazzu som sa dostal až ako 14-ročný. Išiel som na letný hudobný kemp s orchestrom, kde som sa stretol s vynikajúcim učiteľom Vladimírom Sizovom. On bol taktiež ako ja z mesta Jaroslavľ a vlastnil obrovskú zbierku jazzových nahrávok. Samozrejme, všetko to mal veľmi utajené a na čierno. Zháňal to na nejakom čiernom trhu a vždy, keď niekto vycestoval na západ, tak priniesol so sebou nejaké nahrávky a on ich odkupoval. Mal som toľké šťastie, že skrze neho som mal možnosť vypočuť si pár nahrávok. Jedna z prvých vecí, čo som počul bol trúbkár Lee Morgen a to mi absolútne zmenilo život a prístup k môjmu nástroju. Počúval som zvuk tej jeho trúbky a cítil som ako skrze ňu rozpráva. Vyvolalo to vo mne veľa otázok a túžbu hľadať viac a viac. V tom čase som študoval klasickú trúbku v Jaroslavli, ale bol som úplne pohltený jazzom. Rozhodol som sa vycestovať do Moskvy, to bolo jediné miesto, kde bolo jazzové hudobné oddelenie, ktoré nebolo reálne jazzové oddelenie, ale oddelenie populárnej hudby. V tomto momente som vedel, že sa chcem venovať jazzu a v Moskve boli k tomu najlepšie prostriedky." 

* Takže oficiálne jazzové štúdium vôbec nexistovalo?
AS: "V tom čase nie. Jazz sa trochu učil, ale vždy to bolo pod hlavičkou nejakej ruskej populárnej hudby alebo estrády." 

* V súčasnosti ste v kontakte s ruskou jazzovou scénou?
AS: "Snažím sa byť v kontakte, ale zároveň nechcem kývnuť na každú ponuku, ktorú dostanem. Častokrát ma oslovujú na rôzne projekty, chceli by sme urobiť toto a tamto, ale ja chcem, aby to bolo na úrovni. Skôr sa tam snažím prísť so svojim projektom. Bol by som rád, keby som sa tam so svojou kapelou objavil aspoň raz ročne a bolo by to niečo poriadne a na úrovni. Chcem ukázať svoju hudbu dobrým spôsobom, v tom najlepšom svetle. Tým nechcem povedať, že ruskí muzikanti sú zlí a nechcem s nimi spolupracovať, ale ja už niekoľko dekád spolupracujem s elitnými americkými jazzmenmi a máme svoj istý sound. Preto by som chcel prezentovať svoju tvorbu správnym spôsobom. Je to však pre mňa niekedy ťažké odmietať ich ponuky, preto sa snažím byť veľmi diplomatický, slušný a väčšinou poviem, aby sme počkali na lepšiu príležitosť. Minule som však dostal zaujímavú ponuku. Požiadali ma, aby som viedol jazzový festival v mojom rodnom meste – Jaroslavľ. Boli tam dobré skupiny a bol to pre mňa nový zážitok v takejto úlohe." 

* Ak by ste mali porovnať situáciu s jazzom vtedy a teraz. Kam sa Rusko posunulo?
AS: "Teraz je to už úplne iná hudba a podmienky. V súčasnosti má Rusko 20 až 25 veľkých jazzových festivalov. Môj kamarát Igor Butman venoval celý svoj život rozvoju jazzu v Rusku a robí preto všetko, čo môže. Je v kontakte s vládou a oni mu dôverujú. V rámci rôznych štátnych dotácii vybudoval množstvo vecí pre ruský jazz." 

* Do Ameriky ste sa dostali oficiálne ako 24-ročný v roku 1991. Ako sa vám toto podarilo?
AS: "Mal som veľké, ale naozaj veľké šťastie. Pretože v tom čase to bol stále Sovietsky zväz. Poviem vám to v krátkom príbehu. Bol to pre mňa jeden magický, nereálny rok. Pretože v rámci jedného roku som sa ocitol v Amerike až štyrikrát. Množstvo ľudí čakalo mesiace na víza a platili za to veľké peniaze. Ja som bol vtedy na vysokej škole a mali sme tam jazzový orchester, ktorý dostal pozvanie na Texas Jazz Festival v rámci nejakého programu kultúrnej výmeny a obohatenia. Bolo to veľmi náhle a vôbec prvýkrát som sa ocitol mimo Ruska. Trvalo to však len dva týždne, ale za tem čas sme spoznali množstvo ľudí a boli k nám veľmi milí, pretože samozrejme predtým nikdy nevideli, ani nepočuli hrať muzikantov z Ruska. Po návrate som dostal ďalšiu pozvánku do Ameriky, aby som sa zúčastnil prestížnej súťaže Thelonious Monk Competition vo Washingtone. Podarilo sa mi zohnať nejaké peniaze a americká ambasáda mi dokázala vybaviť víza za 2 hodiny. Dostal som sa do finále. V tom čase, keď sa niekto umiestnil okamžite dostal štipendium. Ja som bol však z Ruska a bolo im jasné, že asi nebude spôsob, akoby som mohol poberať štipendium. Porota sa rozhodla rozdeliť tretie miesto a ja som dostal trúbku od samotného Clark Terryho. Po všetkých týchto skúsenostiach a muzikantoch, ktorých som mal možnosť počuť, som sa začal sám seba pýtať, čo vlastne budem robiť v Moskve. Ja som sa chcel posunúť ďalej, ale tam už na to nebol priestor ani prostriedky. Znovu, keď som sa vrátil, tak som sa náhodou dostal k príležitosti vycestovať do Ameriky s jednou ruskou kvalitnou skupinou, ktorá nahrávala hudbu pre filmy a podobne. Išli sme hrať do jednej ruskej reštaurácie v New Yorku, ktorú len nedávno otvorili. Keď už som sa tam dostal tretíkrát, začal som to brať ako znamenie a tušil som, že sa asi niečo bude diať. Lebo v tom čase dostať sa trikrát po sebe do USA v jednom roku bolo takmer nemožné. Dostali sme víza na dva týždne, ale tak veľmi sme sa im v Amerike páčili, že sa im podarilo predĺžiť ich na pol roka. V tomto čase som prechodil veľa jazzových klubov a spoznal množstvo muzikantov. A prišiel som aj na to, že ako sa hovorilo v Rusku, že v USA vás môže hocikto len tak zastreliť je hlúposť, každý bol úplne v pohode. Keď som sa vrátil potom domov, neuveríte, ale dostal som ďalšiu pozvánku ísť opäť na festival do Texasu. Vtedy som si povedal - to už nie je možné! Toto je moja posledná možnosť, ak sa tam chcem dostať a ostať žiť. Tak som sa preto rozhodol a doma som sa rozlúčil s rodinou. Nepovedal som, že sa nevrátim, ale že pravdepodobne ostanem dlhšie, pretože musím nejako využiť tieto všetky príležitosti, ktoré sa mi naskytli. Po festivale som kontaktoval kamarátov a u jedného som ostal v Brooklyne. Chcel som ostať len pár mesiacov navyše, no mama mi zavolala, že sa nemám vracať domov, pretože v Rusku je revolúcia a nie je to bezpečné. Kvôli tomu som nikdy nedokončil školu, ale tak sa začal môj americký život. Mnoho hudobníkov, keď sem príde, majú problémy, ale ja som bol finalista Thelonious Monk Competition a to bolo niečo, čo mi dokázalo otvoriť množstvo dverí. Bez toho by som sa asi nedostal nikam!" 

* Ako ste sa dostali do prestížneho Gil Evans Orchestra?
AS: "Práve presne vďaka tej súťaži. Jeden manažér hľadal nových hráčov a videl ma v tej súťaži a neskôr si ma všimol v jednom klube v New Yorku a na základe toho, že si ma pamätal ma aj oslovil. Predstavil ma Lew Soloffovi, s ktorým som si veľmi rozumel a hneď sme boli dobrí kamaráti. On ma pozval, aby som sa išiel pozrieť na skúšku Gil Evans Orchestra. Nakoniec som si mohol zahrať jedno sólo. Boli tam tak špičkoví muzikanti a veľké mená, úprimne - skoro som sa ako to mám povedať, no posral (smiech). No asi to nebolo najhoršie, pretože následne mi ponúkli, že každý pondelok môžem prísť a trochu si s nimi zahrať." 

* Je zaujímavé, že ste nemali žiadne jazzové vzdelanie, prístup k informáciám, ale dokázali ste sa presadiť medzi tak veľkými menami.
AS: "Počas môjho štúdia v Moskve som mal jedného učiteľa, ktorý prepisoval celé aranžmány Miles Davisa a podobne. On nám dával na úlohu transkribovať celé nahrávky a to bolo moje jazzové vzdelanie. Tých informácií nebolo veľa, ale boli to tie správne. Keď som prišiel do Ameriky bol som už oboznámený s frázovaním, tónom od umelcov ako Miles Davis, Clifford Brown, Lee Morgan. Samozrejme nebol som najlepší, ale umelci v New Yorku boli veľmi otvorení a stále mi dávali rady, aby som sa sústredil na rytmus cvičil trioly a podobne. Netrvalo mi to dlho, keďže som bol dobrý klasikár, mal som techniku, aby som sa do toho dostal. Istý čas som aj uvažoval, že možno pôjdem na New School of Music, ale potom som si povedal, že štúdia už bolo naozaj viac než dosť, klasika mi dala dobré základy a ja už viem čo teraz mám robiť." 

* Nakoniec ste už ani nepotrebovali vzdelanie, učili ste sa od tých najlepších.
AS: "Áno, učil som sa v praxi. Veľa mi odovzdal Randy Brecker a pôsobenie v Charles Mingus Big Bande, kde som v podstate až do súčasnosti už nejakých 24 rokov." 

* Ako ste sa dostali k spolupráci so slovenským saxofonistom Radovanom Tariškom?
AS: "Počul som veľa o ňom od ruských muzikantov. Radovan viackrát spolupracoval s vynikajúcim ruským klaviristom Alexejom Podymkinom. On ho priniesol do Ruska a raz sme hrali obidvaja na jednom festivale v Moskve. Tam som si všimol, že je skutočne veľmi dobrý a mali sme jam session - a tak sme sa vzájomne dali dokopy, že by sme mohli spraviť niečo spoločne. Viackrát sme sa spolu o tom rozprávali, až nastala dobra príležitosť, keď ma oslovil riaditeľ JazzFestBrno Vilém Spilka a zorganizovali sme s Radovanom zopár koncertov na Slovensku a v Čechách."

* Čo vás najviac zaujalo na hernom štýle Radovana Tarišku?
AS: "Jeho herný štýl je veľmi podobný môjmu. On využíva každú príležitosť a nebojí sa riskovať s harmóniou, rytmom. To ja rád robím tiež a proste nám to spolu veľmi dobre od začiatku funguje. Preto spolu plánujeme aj iné veci v budúcnosti. Ja som spomínal, že organizujem ten festival v Rusku a tam by som ho chcel zavolať." 

* Zachytili ste aj jeho folklórne prvky, ktoré dnes používal?
AS: "Áno, je to úžasné a z toho sa práve ja viem veľa naučiť." 

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?
AS: "Mám nový album, ktorý som nahral pre Criss Cross minulý rok a veľa manažérov a klubov sa zaujímalo o tento štýl hudby, takže teraz sa chystám urobiť niečo v podobnom duchu. Inak je to také, že nikdy neviete, čo presne sa naskytne."

Ďakujeme za rozhovor.