„Prepájam rozdielne svety.“   09.11.2020

Nórskeho trubkára a skladateľa Didrika Ingvaldsena (ročník 1960) zaregistrovala väčšina domácich poslucháčov ako člena nórsko-českého NOCZ Quartet-u, ktoré vedie spolu so saxofonistom Radimom Hanousekom. Košická Hevhetia vydala v roku 2013 ich debutový album Toys, Toys and Toys, nasledujúci rok sa dostala na svetlo ich spolupráca s huslistkou Ivou Bittovou (NOCZ & Iva Bittová) a titul Didrik Ingvaldsen Orchestra The Expanding Circle z roku 2016 prezentoval rozšírenejšiu verziu ansámblu s viacerými hosťami. V minulom roku zhudobnil Didrik Ingvaldsen poéziu surrealistického básnika Raffaela Albertiho, ktorú NOCZ Quartet spoločne so sedemčlenným vokálnym telesom predstavili na albume Sailor on Dry Land (Hevhetia 2019). Koncom augusta 2020 sa Didrik Ingvaldsen predstavil ako hosť českého ansámblu Dust in the Groove, balansujúceho na hranici súčasnej „vážnej“ hudby a voľnej improvizácie, na Letnom hudobnom festivale Hevhetia (19. – 23. augusta 2020) v Kasárňach/Kulturparku. K príjemnej konverzácii sme s nórskym hosťom zasadli hneď po koncerte. Hneď na úvod som sa Didrikovi pochválil ako čerstvý majiteľ jeho dvojalbumu Compact Transparency I & II, ktorý som niekoľko hodín predtým objavil vo vynikajúco zásobenej festivalovej predajni HevhetAntik. Potešený umelec sa o tomto projekte z roku 2006 hneď rozhovoril:

Didrik Ingvaldsen: „Bola to nesmierne podnetná spolupráca medzi anglickými a severskými hudobníkmi. Základ tvorilo moje kvinteto: Ståle Storløkken - klávesové nástroje, Ingebrigt Håker Flaten - basgitara a kontrabas, Øyvind Brække - trombón a Paal Nilssen-Love - bicie nástroje. K nemu sa postupne pripájali rozliční hostia a vznikali zaujímavé kombinácie, napríklad jazzové trio (trúbka, kontrabas, bicie nástroje) spolu s husľami a DJ-om v takmer trištvrte hodinovej Compact Suite. A röntgenové snímky na obálke CD patrili mojej priateľke, ktorá si zlomila nohu a snímok kostí s rozličnými skrutkami vyzeral skutočne zaujímavo. Som prekvapený, že ste album objavili, keďže vyšiel v mojom vydavateľstve Da-Da Records, ktorého nahrávky sú dostupné najmä v Škandinávii. Ale na Bandcampe nájdete desiatku mojich ďalších albumov – týmto spôsobom sú dostupné všade na svete.“

* Keďže sa na scéne pohybujete od 80. rokov minulého storočia, zaujímalo by ma všeobecnejšie porovnanie: ako veľmi sa za tie desaťročia zmenila jazzová scéna a umelecké prostredie?
DI: "(Smiech.) Zmenilo sa skoro všetko, ale i ja som sa dosť zmenil, takže je to prirodzené. (Smiech.) Na scéne sa pohybujem pomerne dlho a od polovice 80. rokov sa hudbe venujem profesionálne. Ešte ako študent som dostal v roku 1984 ponuku stráviť rok na Faerských ostrovoch a učiť miestnych hudobníkov. Bola to dosť izolovaná scéna, učil som tam hranie v rozličných dychových ansámbloch, a táto skúsenosť ma v mnohom poznamenala. Jazz sa tam tešil pomerne slušnej popularite a pôsobilo tam množstvo jazzových hudobníkov, s ktorými som hrával. Hneď po návrate do Nórska som sa zoznámil so saxofonistom Frodem Gjerstadom, ktorý sa tu ako jeden z prvých zaoberal free jazzom a voľne improvizovanou hudbou. V polovici 80. rokov bolo v Nórsku takéto slobodné vyjadrovanie úplne neznáme. Frode sa stal mojím mentorom, pozýval ma do svojich zoskupení a brával na rozličné workshopy, ktoré viedol. Taktiež ma voviedol na „veľkú scénu“, napríklad na festival Moldejazz a zoznámil ma s mnohými jazzovými osobnosťami. Ale už som asi odbočil od otázky. (Smiech.)"

* Zaoberali ste sa v tých časoch výlučne improvizovanou hudbou alebo ste hrávali aj mainstreamový repertoár?
DI: "Stále sa príležitostne vraciam k mainstreamu, ale sú to odlišné prístupy, nehovoriac o prostredí, spoluhráčoch, scéne … Skôr sa usilujem o určitý druh crossoveru a prepojenia rozdielnych svetov. O tomto je väčšina mojich projektov, v ktorých sa komponované pasáže prelínajú s voľnými. Ale rovnako milujem totálne slobodné improvizovanie. V Nórsku máme dvojicu vynikajúcich festivalov, na ktorých vôbec nepočujete komponovanú hudbu, len voľne improvizovanú. Konajú sa v Stavangeri a v Bergene a jeden z nich sa odohral práve pred dvomi týždňami."

* Spomínate si na chvíľu rozhodnutia sa pre takúto slobodnú hudbu?
DI: "Spomínam si na momenty, počas ktorých som ostal sám prekvapený, že sa v hudbe dokážem pohybovať úplne slobodne. Bolo to ešte počas obdobia s Frodem a vtedy som sa opakovane uistil, že toto bude moja cesta. Odrazu sa predo mnou začali otvárať nepreberné možnosti, kombinácie a spôsoby hrania."

* Práve tieto prístupy ma prekvapili na vašich albumoch, ktoré som poznal prostredníctvom Hevhetie – či už to bolo kvarteto NOCZ alebo Didrik Ingvaldsen Orchestra, kde ešte väčšmi vystúpil do popredia kontrast medzi komponovanými ansámblovými štruktúrami a kolektívnou improvizáciou.
DI: "Roky sa usilujem o dosiahnutie čo najvyrovnanejšieho spôsobu – na jednej strane sa snažím oprostiť od vopred stanoveného a napísaného kompozičného zámeru, na strane druhej nechcem skĺznuť k bezmyšlienkovosti. V tomto mi pomohol môj newyorský pobyt na Juilliard School of Performing Arts, kde som sa primárne zaoberal kompozičnými technikami klasickej hudby. V tých časoch som už mal v Nórsku skončené bakalárske štúdium a v New Yorku som len navštevoval vybrané kurzy a semináre. Okrem toho som sa celkom zblížil s downtownovou scénou, ktorá bola v tých časoch nesmierne životodarná a s mnohými hudobníkmi som pravidelne hrával. To bolo podstatné pre mňa ako pre hudobníka. New York bol pre mňa, zrejme ako pre každého umelca, obrovskou inšpiráciou. Potom som však vyčerpal finančné možnosti štipendia a presunul sa späť do Nórska. (Smiech.)"

* Štúdium klasickej hudby v Spojených štátoch je zaujímavý aspekt, keďže väčšina skladateľov sa v podobných prípadoch uchýli skôr do Paríža, Londýna či Viedne ...
DI: "Áno, to je pravda, mňa však lákal New York ako umelecké prostredie, úžasná scéna Knitting Factory a množstvo ďalších vecí, ktoré som spomínal."

* Na vašej webovej stránke som natrafil na zaujímavú charakteristiku vášho štýlu: niečo medzi Donom Cherrym a Donom Ellisom.
DI: "Milujem prácu so štruktúrami a práve písané kompozície mi poskytujú istý rámec, v ktorom sa môžem pohybovať úplne slobodne."

* Podobnú slobodu a zároveň ukotvenosť v štruktúrach som spozoroval v prejave viacerých nórskych hudobníkov.
DI: "Máte pravdu, v tomto je nórska scéna skutočne špecifická, hoci v časoch, keď som začínal, nič podobné nejestvovalo. Postupne to začalo prenikať do celej Európy, čo som zaregistroval na rozličných scénach. Od roku 2008 viacmenej striedam Nórsko so životom v Berlíne, kde je tiež výborná otvorená scéna."

* Slovenský poslucháč vás zaregistroval vďaka vydavateľstvu Hevhetia a albumom NOCZ Quartet. Ako došlo k česko-slovenskej spolupráci?
DI: "S českými hudobníkmi som sa poznal dávno predtým, ako som sa zoznámil s Radimom Hanousekom. Žil som v Stavangeri a v tamojšom symfonickom orchestri pôsobilo niekoľko českých hudobníkov, s ktorými som sa priatelil. Jeden z nich, Vladimír Kramář, pozýval do Nórska opakovane hosťovať trombonistu Mojmíra Bárteka. On bol síce zameraný skôr na straightahead jazz, ale aj tak sme spolu často hrávali. Vďaka týmto priateľstvám som sa začal sporadicky objavovať v Čechách – spočiatku som sa kontaktoval so staršou generáciou, napríklad s hráčmi z Bromovho orchestra, keďže v tých dobách mohli mať Radim či Marian Friedl okolo desať rokov. Postupne sa to nabaľovalo a k srdcu mi neprirástli len ľudia, ale aj vynikajúce pivo či dobré jedlo. A počas jedného jamsession v Metro Music Bare sa objavil Radim a na prvé počutie ma zaujal, pretože hral úplne inak, ako ostatní. V jeho hre bolo čosi zvláštne, inklinoval k otvorenej hudbe a preto sme dali dokopy NOCZ Quartet. Za jedenásť rokov sme vydali štvoricu albumov a odohrali množstvo koncertov snáď v každom českom mestečku. Ale hrali sme aj v Londýne, v Budapešti, v Nórsku, v mnohých poľských mestách, na Slovensku. Zvyčajne sme každoročne absolvovali trojicu koncertných turné a NOCZ Quartet považujem za svoje domovské teleso. Radim nedávno rozbehol ansámbel Dust in the Groove, s ktorým tu dnes hosťujem a z týchto sľubných začiatkov mám radosť. Som veľmi rád, že nás Jano Sudzina vzal pod krídla Hevhetie a že nás pozval na tento festival napriek tomu, že naša hudba je dosť odlišná od toho, čo tu počas posledných dní zaznievalo."

* Ansámbel Dust in the Groove som počul aj minulý rok na open-air festivale v jednom z brnianskych parkov, ale dnešné vystúpenie bolo omnoho zomknutejšie.
DI: "Áno, jeho prejav sa vyvíja, nehovoriac o zvláštnom prepojení dychových nástrojov s ľudským hlasom, akordeónom či marimbou. Tiež sa tam objavujú dvaja trubkári – Radim sa ma na začiatku pýtal, či mi nebude prekážať, keď popri mne angažuje ďalšieho trubkára Jana Přibila. Povedal som mu, že práve naopak – aspoň sa budem viac venovať elektronike a rôznym mašinkám. Mali sme teraz síce jedinú skúšku v Brne, ale nazdávam sa, že ansámbel znie skutočne dobre a že sa idea podarila."

* Ďakujeme za rozhovor.