skJazz.sk: Tvoje jazzovinky, jazzový magazín, recenzie CD, koncerty a festivaly

„Na biciu súpravu sa nepozerám ako na rytmický nástroj, ale ako na zdroj farby a zvuku.“   01.07.2026

Dejan Terzić (*1970) patrí k najvýraznejším bubeníkom, skladateľom a pedagógom súčasnej európskej jazzovej scény! Narodil sa v Banja Luke, no už ako trojročný sa s rodinou presťahoval do Nemecka, kde sa začala jeho hudobná cesta. Po prvých klavírnych lekciách sa ako dvanásťročný rozhodol pre bicie nástroje. Skúsenosti získaval najprv v rockových a funkových kapelách, no rozhodujúcim impulzom sa preňho stalo vypočutie koncertného albumu Stinga - Bring On the Night, ktorý v ňom prebudil celoživotný záujem o jazz. Následne študoval u legendárneho gitaristu Attilu Zollera vo Vermont Jazz Center, absolvoval štúdium na newyorskom Drummers Collective a pokračoval na konzervatóriu vo Würzburgu, kde ho výrazne ovplyvnil bubeník Bill Elgart. Počas viac než troch desaťročí na medzinárodnej scéne spolupracoval s poprednými osobnosťami svetového jazzu ako: Joe Lovano, Lee Konitz, Roy Hargrove, Enrico Rava, Chris Speed, Wolfgang Muthspiel, Paolo Fresu, Nils Wogram či Antonio Faraò. Ako sideman sa podieľal na viac než 150 albumoch, no postupne sa čoraz výraznejšie profiloval aj ako skladateľ a líder vlastných projektov. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení vrátane ECHO Jazz Award za Najlepšieho nemeckého jazzového bubeníka za rok 2014. Významnou kapitolou jeho tvorby je medzinárodné kvarteto AXIOM, ktoré založil v roku 2016 spolu s Chris Speedom, Bojan Zulfikarpasićom a Matt Penmanom. Po albumoch Prometheus a Silent Dancer vydala skupina na jar 2026 svoj tretí album Grow, ktorý opäť potvrdzuje Terzićov cit pre kompozíciu, kolektívnu improvizáciu a originálnu zvukovú estetiku. V exkluzívnom rozhovore pre SkJazz.sk sme sa s Dejanom Terzićom rozprávali o viac než desaťročnej ceste skupiny AXIOM, komponovaní pre konkrétnych hudobníkov, úlohe bicích nástrojov v jeho hudbe, balkánskych koreňoch, súčasnej európskej jazzovej scéne a aj o plánoch do budúcnosti.

 

 

* Skupina AXIOM pôsobí už viac než desať rokov a za ten čas si vybudovala osobitú umeleckú identitu. Keď sa obzriete späť na jej doterajšiu cestu, aké míľniky považujete za najdôležitejšie a kam sa podľa vás kapela za ten čas posunula?
Dejan Terzić: „Keď sme v roku 2015 zakladali AXIOM, vôbec som netušil, čo od tohto projektu očakávať. V skutočnosti vznikol na podnet môjho vtedajšieho vydavateľstva CAM Jazz. Producent Ermanno Basso prišiel s myšlienkou vytvoriť medzinárodné kvarteto. Po jednom koncerte v Ríme som ho navštívil a práve tam sme sa o tomto projekte začali rozprávať. Chrisa Speeda som mal v hlave od začiatku, pretože sme spolu už predtým nahrali niekoľko albumov s mojou bývalou skupinou Underground. Matta Penmana som poznal z iného projektu, kde sme obaja pôsobili ako sidemani, a jeho hra ma vždy fascinovala. Bojana Zulfikarpasića poznám prakticky od detstva. Naše rodiny sa roky poznajú a po dlhšom období sme sa opäť začali stretávať na festivaloch. V istom momente som si uvedomil, že práve on je ideálnym klaviristom pre túto kapelu. Od začiatku som písal hudbu priamo pre týchto hudobníkov. Nikdy som nemal pocit, že by existovali hranice toho, čo im môžem poslať. Pamätám si, že Matt mi pri našom prvom spoločnom stretnutí povedal vetu, na ktorú dodnes nezabudnem: „Sme tu preto, aby sme teba urobili šťastným.“ Bola v nej obrovská dôvera a rešpekt. Od tej chvíle som mal pocit, že môžem komponovať úplne slobodne. Veľmi skoro som ostatným povedal, že nechcem, aby bol AXIOM len jednorazovým projektom. Mojou ambíciou bolo vytvoriť skutočne fungujúcu kapelu, ktorá sa bude pravidelne stretávať na koncertoch a turné. Hoci sú všetci mimoriadne vyťažení vlastnými projektmi, už viac než desať rokov sa nám darí absolvovať aspoň jedno či dve turné ročne. To považujem za veľký úspech.“

* Keď ste kapelu zakladali, spomenuli ste, že ste nemali jasnú predstavu, kam sa bude uberať. Dnes už však máte za sebou tri albumy. Vyprofilovala sa časom aj vaša umelecká vízia?
DT: „Určite áno. Po období s Underground som cítil, že sa nechcem viazať na jeden konkrétny koncept. Tá kapela bola postavená na inšpiráciách východoeurópskeho folklóru a po troch albumoch som mal pocit, že potrebujem ísť ďalej. Pri AXIOM som si zámerne nechal oveľa väčšiu slobodu. Jedinou myšlienkou, ktorej sa držím, je, aby album pôsobil, akoby na ňom hralo niekoľko rôznych kapiel. Baví ma pestrosť – kompozičná, zvuková aj nástrojová. Chris strieda tenor saxofón s klarinetom, Bojan hrá na klavíri aj Fender Rhodes a každá skladba otvára iný hudobný priestor. Neznamená to však, že sa snažím o úplný eklekticizmus. Napríklad Bill Frisell nahral niekoľko albumov, na ktorých prirodzene prechádza od folku cez free jazz a rock až ku klasickej hudbe. To nie je cesta, ktorou chcem ísť. Skôr sa usilujem obsiahnuť široké spektrum improvizovanej hudby a vytvoriť z neho vlastný hudobný jazyk.

* Po viac než desiatich rokoch spoločného hrania už svojich spoluhráčov poznáte do najmenších detailov. Ovplyvňuje to aj spôsob, akým komponujete?
DT: „Veľmi. Nikdy nepíšem hudbu pre anonymné kvarteto, ale vždy pre konkrétnych ľudí. Viem, čo Chrisa baví hrať, viem, ako znie jeho klarinet, poznám Bojanovu lásku k Fender Rhodesu a presne s týmito farbami pri komponovaní počítam. Zároveň som sa za tie roky naučil byť realistickejší. Niekedy napíšem skladbu, ktorá potrebuje oveľa viac času, než si spočiatku uvedomujem. Napríklad skladbu Present, Past, Future sme mali rozpísanú viac než rok, kým sme ju boli schopní zaradiť do koncertného programu. Nestačí skladbu zahrať správne – musíte ju najprv skutočne pochopiť a nájsť jej vlastný život.“

* Keď hudobníkom pošlete nové skladby a demonahrávky, zostáva ešte priestor na ich vlastný tvorivý vklad?
DT: „Samozrejme. Ten skutočný dialóg sa začína až počas skúšok. Chris môže navrhnúť, aby bola niektorá časť kratšia alebo dlhšia, inokedy spoločne hľadáme lepší spôsob, ako skladbu vystavať. Kompozície sa počas skúšania prirodzene vyvíjajú. Tak to bolo aj pri našom novom albume. Väčšinu repertoáru sme najprv niekoľko mesiacov hrávali na koncertoch a samotnú nahrávku sme urobili až po jedenásťdňovom turné. Dovtedy už skladby prešli množstvom drobných zmien, pretože sme ich každým koncertom lepšie spoznávali. Práve počas spoločného hrania vznikajú tie najdôležitejšie nápady, ktoré sa nedajú zapísať do nôt. Ja síce prinesiem veľa hudby a veľa návrhov, ale výsledná podoba vzniká až spoločným hraním. Dodnes si spomínam na prvý album, keď mal Bojan klavírny part na dvadsiatich šiestich stranách. Vtedy som si povedal, že toto by som už asi nemal robiť (smiech). Pri písaní pre klavír som totiž veľmi konkrétny. Takmer nikdy nepíšem iba akordové značky. Zapisujem priamo akordy aj konkrétne voicingy. Jedna skladba sa nakoniec natiahla na dvadsaťšesť strán a Bojan navyše potrebuje väčší notový zápis, aby sa mu dobre čítal. Dnes sa už snažím byť v tomto úspornejší, ale stále vo mne zostal silný vplyv skladateľov súčasnej klasickej hudby, ktorí pristupujú ku kompozícii veľmi precízne.“

* Pri vašich začiatkoch ste hrali aj v rockových a funkových kapelách. Myslíte si, že je pre dnešného hudobníka dôležité spoznávať rôzne žánre aj vtedy, keď sa napokon profiluje predovšetkým v jazze?
DT: „Myslím si, že je to nesmierne dôležité. Hudobník by mal mať otvorenú myseľ, pokiaľ len dokáže dovidieť. Dnes sa síce o prelínaní žánrov hovorí oveľa viac, no keď som vyrastal ja, jednotlivé hudobné svety boli od seba oveľa výraznejšie oddelené. Boli tu bebopoví hudobníci, mainstreamová scéna, free jazz, fusion, rock – každá komunita si žila vlastným životom. Keď som v roku 1991 študoval v New Yorku, popoludní som mohol ísť do klubu Bradley's počúvať Wyntona Marsalisa alebo Billyho Higginsa a večer sa presunúť do Knitting Factory na Joeyho Barona či Tima Berna. Už vtedy ma fascinovali oba svety rovnako. Veľký vplyv na mňa mal aj gitarista Attila Zoller. Spoznal ma ako devätnásťročného na jednom jam session a pozval ma na svoje letné kurzy vo Vermonte. Stal sa mojím mentorom a ukázal mi úplne nový pohľad na hudbu. Chodievali sme spolu na koncerty a často mi hovoril: „Viem, že máš rád bebop, ale to je len cvičenie. Raz si budeš musieť nájsť vlastný sound.“ Tá veta vo mne zostala dodnes. Odvtedy ma zaujímali všetky podoby jazzu – od tradičného bebopu až po najodvážnejšie experimenty. Neskôr sa k tomu pridala aj vášeň pre súčasnú klasickú hudbu. Bartók, Stravinskij, Schönberg či dvanásťtónová hudba sa prirodzene stali súčasťou môjho hudobného sveta. Keď si dnes pustím hudbu, môj playlist siaha od jednej estetiky k druhej. Práve táto pestrosť ma neustále inšpiruje. Prvé hudobné skúsenosti som pritom získal v rockovej kapele, ktorú sme založili s bratom, keď som mal trinásť rokov. Neskôr sme objavili Franka Zappu a jeho komplexný pohľad na rockovú hudbu. Do jazzu som sa však dostal najmä vďaka Stingovi. Jeho koncertný album Bring on the Night ma doslova ohromil, predovšetkým hrou Kennyho Kirklanda. Dovtedy som netušil, že klavirista môže uvažovať o rytme práve takýmto spôsobom. Bol to jeden z momentov, ktorý ma definitívne priviedol k jazzu. Myslím si, že dnes je poznanie rôznych hudobných štýlov prakticky nevyhnutnosťou.“

* Vo vašich skladbách bicie často neplnia len tradičnú úlohu nástroja, ktorý udržiava pulz. Mám pocit, že veľmi vedome pracujete s ich farbou, zvukom aj priestorom a niekedy pôsobia skôr ako ďalší melodický nástroj než ako rytmická sekcia. Ako sa pozeráte na úlohu bicích nástrojov?
DT: „To je veľmi presný postreh. Myslím si, že charakter aj úloha bicích nástrojov sa za tie roky výrazne zmenili. Keď som vyrastal – zniem teraz ako starý človek – v deväťdesiatych rokoch bolo samozrejmosťou, že sme sa učili bebop. A v bebopovej tradícii boli bicie predovšetkým nástrojom, ktorý udržiaval rytmus. Tak som vyrastal aj ja. Hudba sa však postupne vyvíjala a menilo sa aj postavenie bicích. Pravdou je, že už v deväťdesiatych rokoch existovalo množstvo hudby, ktorá išla inou cestou. Len nebola súčasťou hlavného prúdu. Človek ju musel aktívne vyhľadávať. Hudobníci ako Paul Motian sa týmto spôsobom vyjadrovali už dávno predtým. Túto hudbu hrali už v osemdesiatych rokoch. Dnes sa na biciu súpravu pozerám úplne inak. Nevnímam ju predovšetkým ako rytmický nástroj, ale ako zdroj farby zvuku. Premýšľam nad tým, akú atmosféru dokáže vytvoriť. V skladbe mám určitý priestor a bicie pre mňa predstavujú spôsob, akým tento priestor môžem vyfarbiť.“ 

* Dnešní študenti majú vďaka streamovacím službám prístup k obrovskému množstvu hudby. Je to podľa vás výhoda, alebo v tom vidíte aj určité úskalia?
DT: „Je to úplne iný spôsob počúvania hudby, než aký poznala moja generácia. Keď som študoval ja, kupovali sme si platne a CD, hudbe sme venovali čas. Dnes väčšina mladých hudobníkov prejde z jednej skladby na druhú a málokedy si vypočuje celý album. Študentom som vždy hovorieval, že ak chcú naozaj pochopiť napríklad Briana Bladea alebo Billa Stewarta, nestačí si vypočuť jednu či dve skladby. Mali by poznať aspoň osem až desať albumov, na ktorých títo hudobníci účinkujú. Až vtedy začnú rozumieť ich spôsobu myslenia, vývoju aj tomu, čo robí ich hru jedinečnou. Na druhej strane nechcem mladú generáciu len kritizovať. Svet, v ktorom vyrastajú, je úplne iný. Dostali obrovské množstvo možností a prirodzene s nimi pracujú inak než my. Mnohé z nich sa zároveň oveľa viac zaujímajú o spoločenské a politické dianie, čo považujem za veľmi pozitívne. Je pravda, že osobne nemám rád streaming. Moja generácia podľa mňa nedokázala včas pochopiť, akým smerom sa hudobný priemysel vyberie. Dnes už je to realita, s ktorou musíme žiť. Nemyslím si však, že mladí hudobníci musia poznať každé sólo Phillyho Joea Jonesa. Každá generácia má svoje priority a svoj spôsob objavovania hudby.“

* Narodili ste sa v Bosne a Hercegovine, no väčšinu života ste prežili v Nemecku. Do akej miery sú dnes balkánske korene stále súčasťou vašej hudobnej identity? Je to niečo, s čím pracujete vedome, alebo sa to do vašej tvorby dostáva skôr prirodzene?
DT: „Narodil som sa v Banja Luke, ktorá bola v tom čase súčasťou Juhoslávie. Moji rodičia pochádzali zo srbskej časti krajiny, no keď som mal dva a pol roka, presťahovali sme sa do Nemecka. Doma sme hovorili po juhoslovansky, s bratom som už komunikoval po nemecky a moje detstvo bolo do veľkej miery nemecké. Je zaujímavé, že hoci som vyrastal v rodine z Balkánu, doma sme ľudovú hudbu vôbec nepočúvali. Rodičia mali oveľa bližšie ku klasickej hudbe. Klavír som začal hrať ako šesťročný a môj strýko z Belehradu, ktorý bol mimochodom prvým učiteľom Bojana Zulfikarpasića, mi pravidelne posielal kazety. Nebola na nich tradičná hudba, ale Ella Fitzgerald, veľké jazzové nahrávky a ďalší interpreti, ktorých považoval za dôležitých. Takto som vlastne vyrastal. S balkánskou hudbou som sa začal zoznamovať až koncom deväťdesiatych rokov. Ľudia mi často hovorili, že by som sa mal viac zaujímať o hudbu regiónu, odkiaľ pochádzam. Začal som preto kupovať nahrávky, študovať knihy a objavovať bulharské, macedónske, bosnianske či srbské piesne. Až vtedy som si uvedomil, aké bohatstvo sa v tejto tradícii ukrýva. Samozrejme, ovplyvnilo ma to. Keď sa dnes pozriem na svoje skladby, napríklad Growing, Reminiscence alebo na úpravu tradičnej piesne Ružica, je jasné, že sa tieto vplyvy do mojej hudby dostali. Nie vždy vedome, ale stali sa prirodzenou súčasťou môjho hudobného jazyka. Ružicu som nahral už pred približne dvadsiatimi rokmi s kapelou Underground a Chris Speed sa k nej neustále vracal. Vždy mi hovoril: „Poďme si opäť zahrať tú starú skladbu.“ Niektoré melódie jednoducho zostanú s vami.“

* Ste v kontakte s jazzovou scénou v Bosne a Hercegovine alebo v širšom regióne bývalej Juhoslávie?
DT: „Skôr príležitostne. Nie je to úplne jednoduché, pretože tamojšia scéna nie je veľmi rozsiahla a možností koncertovať nie je veľa. V Bosne pravidelne spolupracujem najmä s festivalom Jazz Fest Sarajevo, kde som už niekoľkokrát vystúpil. Hral som aj vo svojom rodnom meste Banja Luka a dokonca som tam viedol bubenícky workshop. Dodnes si pamätám, že z dvadsiatich prihlásených študentov sa polovica volala Dejan (smiech). Pred niekoľkými týždňami som bol v Belehrade, kde som odohral dva koncerty so saxofonistom Haydenom Chisholmom, ktorý tam dnes žije. Práve prostredníctvom podobných projektov zostávam s tamojšími hudobníkmi v kontakte. Pred rokmi som spolupracoval aj s rozhlasovými big bandmi v Belehrade, Záhrebe či Ľubľane. V regióne pôsobí množstvo výborných hudobníkov, no udržiavať pravidelný kontakt nie je jednoduché.“

* Majú dnes mladí hudobníci možností študovať jazz v Bosne a Hercegovine?
DT: „Možnosti sa postupne zlepšujú, ale stále sú pomerne obmedzené. Mnohí mladí hudobníci odchádzajú študovať najmä do Rakúska alebo Nemecka. Len nedávno som v Belehrade viedol workshop a rozprával sa so študentmi. Hovorili mi, že systém bakalárskeho a magisterského štúdia sa tam ešte len postupne buduje a školy sú zatiaľ pomerne malé. To však neznamená, že tam nevyrastajú výborní hudobníci. Talent tam rozhodne nechýba. Skôr ide o to, že možnosti štúdia a medzinárodného kontaktu sú stále užšie než v krajinách západnej Európy.“

* Myslíte si, že dnes ešte môžeme hovoriť o špecifickej európskej jazzovej scéne, alebo globalizácia postupne stiera rozdiely medzi jednotlivými krajinami a vytvára jeden spoločný hudobný priestor?
DT: „Nemyslím si, že je to až také jednoznačné. Lokálne scény podľa mňa nezanikli, práve naopak. Ak sa pozriem na Berlín, kde dnes žijem, nájdete tu nesmierne pestrú scénu – od minimal music, cez improvizovanú hudbu až po jazz najrôznejších podôb. A práve táto rozmanitosť vytvára identitu mesta. Dnes už pritom vôbec nezáleží na tom, odkiaľ hudobník pochádza. Môže byť zo Švédska, Srbska, Anglicka alebo odkiaľkoľvek inde. Ak žije v Berlíne, koncertuje a je súčasťou tamojšieho hudobného života, stáva sa prirodzenou súčasťou berlínskej scény. Samozrejme, v minulosti boli lokálne scény výraznejšie oddelené. Zároveň však boli silno ovplyvňované americkými hudobníkmi, ktorí v Európe žili. V Kolíne nad Rýnom pôsobil Lee Konitz, v Kodani Dexter Gordon, Paríž bol desaťročia miestom, kde žilo množstvo zahraničných hudobníkov. Aj Keith Jarrett, keď v Paríži začínal spolupracovať s Aldom Romanom a Jean-François Jenny-Clarkom, ovplyvnil tamojšiu scénu. Vždy išlo o prirodzenú výmenu, nie o uzavreté národné prostredia. Práve preto som nikdy veľmi nerozmýšľal nad tým, či je niečo 'európsky jazz' alebo 'americký jazz'. Mám pocit, že tieto nálepky často vytvárajú skôr kultúrne inštitúcie než samotní hudobníci.. Úprimne povedané, nikdy som celkom nepochopil, prečo by dnes mala byť národnosť rozhodujúcim kritériom..Keď si spomeniem napríklad na legendárne trio Alberta Mangelsdorffa, Elvina Jonesa a švédskeho kontrabasistu Palleho Danielssona, nikoho nezaujímalo, odkiaľ jednotliví hudobníci pochádzajú. Dôležité bolo, že spolu vytvorili výnimočnú hudbu. Na druhej strane existujú aj praktické rozdiely. Francúzsky trh je napríklad dodnes pomerne uzavretý a pre zahraničné kapely nie je jednoduché presadiť sa tam. Berlín funguje úplne inak. Krásnym príkladom je Berlin Jazz Week. Nie je to festival v tradičnom zmysle slova. Nikto centrálne nevyberá program. Organizátori jednoducho počas jedného týždňa predstavia všetko, čo sa už aj tak deje v kluboch po celom meste. Vďaka tomu získate skvelý obraz o tom, aký pestrý hudobný život Berlín skutočne má. Dnes je celý hudobný trh oveľa komplexnejší. Kapely cestujú po svete vďaka grantom a podpore kultúrnych inštitúcií. Do Berlína prídu austrálski hudobníci, pretože ich podporí domáca kultúrna organizácia. My sme zasa absolvovali turné v Indonézii s podporou Goethe-Institutu. Pamätám si koncert v Jakarte, na ktorý prišlo asi päťdesiat ľudí, pretože v rovnakom čase hral v meste Stevie Wonder. Samozrejme, väčšina publika si vybrala jeho koncert. Aj to je súčasť dnešnej reality. Preto si myslím, že hovoriť o jasne oddelenom európskom alebo americkom jazze je dnes čoraz ťažšie. Hudobníci sa navzájom ovplyvňujú bez ohľadu na hranice a práve to robí súčasnú scénu takou zaujímavou.“

* Čo vás čaká v najbližšom období? Nový album je práve vonku, no zdá sa, že sa čoraz viac sústreďujete na vlastnú tvorbu a autorské projekty. Kam by ste sa chceli posunúť ďalej?
DT: „V prvom rade budeme pokračovať s AXIOM. Na jeseň nás čaká ďalšie turné a v januári plánujeme nahrať nový album. Už teraz pripravujem hudbu na ďalšiu nahrávku. Zároveň pracujem na projekte pre AXIOM rozšírený o big band. Oslovila ma jedna nemecká rozhlasová stanica a záujem prejavil aj jeden švajčiarsky big band. Nepôjde o úplne nové skladby, skôr o nové aranžmány existujúceho repertoáru. Veľmi ma láka objavovať, ako bude táto hudba znieť v oveľa väčšom obsadení. V hlave však už nosím ďalšie tri albumy pre AXIOM. Okrem toho by som rád vytvoril projekt so sláčikovým kvartetom – minimálne s dvoma husľami, violončelom a možno aj vibrafónom. Chcel by som preskúmať ďalšie zvukové možnosti a posunúť svoju hudbu opäť o krok ďalej.“

* Veľký ansámbel prináša úplne iné možnosti práce so zvukom. Je práve to jeden z dôvodov, prečo vás tento formát láka?
DT: „Určite áno. Viem, že veľa ľudí big bandy veľmi nepočúva, ale ja som pri nich vyrastal, takže k nim mám prirodzený vzťah. Nie sú tým, čo si ráno pustím ako prvé, no z pohľadu skladateľa predstavujú obrovské množstvo nových možností. Najviac sa teším na prácu so saxofónovou sekciou, kde máte k dispozícii aj klarinety či flauty. Práve kombinácia týchto nástrojov vytvára nádherné zvukové farby. Viem, že napísať takúto hudbu bude veľa práce, ale práve tento proces ma veľmi baví. Počas rokov sme dostali viacero ponúk uviesť hudbu AXIOM s big bandom. Nedávno ma oslovili aj v Belehrade. Viem si to predstaviť, ale je to náročná hudba a najväčším problémom bude vždy dostatok času na skúšky. Čím väčší ansámbel, tým zložitejšia je organizácia. Napriek tomu sa na tento projekt veľmi teším.“

* Okrem AXIOM-u pripravujete aj ďalšie projekty?
DT: „Áno. Nedávno sme dokončili nahrávku tria s gitaristom Ronnym Graupem a speváčkou. Album by mal vyjsť v novembri a zároveň nás čaká turné. Popritom stále hrávam aj s trombonistom Nilsom Wogramom a venujem sa ďalším projektom. Práce je viac než dosť a úprimne povedané, som za to veľmi vďačný.“

* Popri komponovaní a koncertovaní si stále nachádzate čas aj na každodenné cvičenie. Zmenil sa za tie roky váš prístup k samotnému štúdiu nástroja?
DT: „Mení sa neustále. Vždy potrebujem objavovať niečo nové. Práve teraz som napríklad našiel bubenícku metodiku od autora, ktorého som dovtedy vôbec nepoznal. Nie je veľmi známa, ale našiel som v nej množstvo zaujímavých cvičení na koordináciu a nezávislosť končatín. To bude moja letná práca. Po lete si na chvíľu oddýchnem od komponovania a od septembra sa pustím do písania hudby pre ďalší album AXIOM. Mojím cieľom je mať všetky skladby hotové približne do novembra, aby ich ostatní hudobníci dostali aspoň šesť týždňov pred nahrávaním. Takto pracujem vždy. Potrebujem mať jasný termín, pretože práve termíny ma nútia dokončovať veci. Zároveň nechcem komponovať celý rok bez prestávky. Potrebujem obdobia, keď sa môžem naplno venovať cvičeniu, koncertovaniu alebo jednoducho premýšľaniu o hudbe. Tento rytmus mi vyhovuje najviac.“

* Ďakujeme za rozhovor!