22. - 25.8.2019, Saalfelden A   04.09.2019

Druhý deň zažil veľkolepé otvorenie. Mnoho festivalov už upúšťa od veľkých orchestrov a big bandov na pravidelnej báze, najmä z ekonomického hľadiska. Jazz festival Saalfelden v posledných rokoch nehostil príliš veľké obsadenia, ale 40-ty ročník je predsa pekné jubileum, ktoré treba patrične osláviť a vďaka tomu sme sa dočkali vynikajúceho domáceho zoskupenie, ktoré vzniklo špeciálne pre jubilejný ročník tohto festivalu a malo svoju premiéru!

Orjazztra Vienna (Lisa Hofmaninger, Gerald Preinfalk, Astrid Wiesinger, Ilse Riedler, Robert Unterköfler a Florian Bauer – saxofóny a klarinety, Gerhard Ornig, Lorenz Raab a Matthieu Michel – trúbky a krídlovky, Alois Eberl, Daniel Holzleitner – trombóny, Tobias Ennemoser - tuba, Philipp Nykrin - klavír, Judith Ferstl a Beate Wiesinger - kontrabasy, Judith Schwarz a Marton Juhasz - bicie nástroje a Christian Muthspiel – kompozície a dirigovanie). V radoch Orjazztra Vienna pôsobia elitní rakúski jazzmeni a o jeho zvukových kvalitách netreba pochybovať. Orchester vo svojich aranžmánoch a originálnych kompozíciách Christian Muthspiela priniesol premostenie viacerých jazzových tradícii so súčasnosťou. Nechýbali veľkolepé štylizácie pre rôzne sekcie s mohutným zvukom v štýle swingu. Občas jemne preklenuli hudobníci aj do oblasti tradicionálu. Ale predovšetkým hlavným protipólom boli veľmi moderné, modálne a atonálne energické pasáže, ktoré posúvali formáciu do súčasnej zvukovej estetiky a boli vhodným podkladom pre uvoľnenejšie, free jazzové improvizácie. Impozantná moderná inštrumentácia nezaostávala za modernými big bandami ako Ensamble Denada, Flat Earth Society či Ed Partyka Big Band. Moderný sound a súčasne trendy však nie sú to jediné, čo ansámbel ponúka. V popredí stojí skvelá práca s nástrojovými skupinkami a rôznymi farbami. Kompozície mali jednoducho vynikajúcu koncepciu a vedeli v správny moment vytiahnuť tú správnu farbu. Nebola to iba masa zvuku, ale hudobný príbeh, kde každý jednotlivec mal dôležitú úlohu, či už hral so sprievodom alebo sám v sólovom vstupe. Vynikajúca ukážka ako môže tradícia prejsť do modernejšieho znenia, ale pritom si zachovať svoj charakter.

Sarah Tandy (Sarah Tandy – klavír a klávesové nástroje, Binker Golding – tenor saxofón, Sheila Maurice - Grey - trúbka, Jay Darwish – kontrabas a Jordan Hadfield - bicie nástroje). Už od prvého okamihu bolo jasné, že Sarah Tandy vychádza z tradície a nadväzuje na jazzový mainstream so svojim súčasným poňatím. Výrazná swingová rytmická sekcia bola základným stavebným kameňom a len reflektovala, že herný štýl klaviristky Sarah Tandy je veľmi stavaný na práci s rytmikou. Pokračovatelia akustickej post-bopovej línie predviedli dobre technické zručnosti v náročných sólach na nie práve jednoduché akordické progresie, ktoré často rýchlo prechádzali viacerými tonálnymi priestormi. Po zvukovej stránke skupina spadala do typického jazzového mainstreamového obsadenia so štandardnou formáciou kvinteta. V niektorých pasážach protagonisti jasne nadväzovali na odkaz John Coltranea. Trochu však tomu chýbala originalita, niečo, čo by vystúpilo z davu. Na druhej strane veľmi ma oslovilo ako dokázali subtílne prechádzať zo straight ahead jazzu do viac soulovej, emotívnej a lyrickej polohy - takéto prechody a kontrasty boli základom hudobného konceptu kapely. Popritom kládli dôraz na výraznú melodickosť, jednoduchšie témy a jasnú štruktúru skladby. Samotné jadro hudby vychádzalo z improvizácií, témy boli len mantineli pre ďalšie rozvedenie a motivickú prácu. Repertoár zaujímavo obohatila aj skladba od The Beatles – Norwegian Wood v originálnom podaní. Popri nekonvenčných experimentoch Saalfeldenu bolo toto zoskupenie vzácnym obohatením dramaturgie.

T(r)opic - Julien Desprez/Rob Mazurek Ensemble (Julien Desprez - gitara, Rob Mazurek – kornet a elektronika, Susana Santos Silva - trúbka, Lotte Anker a Mette Rasmussen – saxofóny, Isabel Sörling - vokály a elektronika, Mauricio Takara – perkusie a elektronika, Ingebrigt Håker Flaten – kontrabas a Gerald Cleaver - bicie nástroje) je medzinárodné noneto zo všetkých možných kútov sveta, ktoré prinieslo na pódium naozaj tropickú exotiku. Nešlo však o nejaké inšpirácie z tropických krajín, ale ich hudobný noise koncept bol tak uletený, že to pre bežného poslucháča bola poriadna exotika. Melodickosť a pravidelnosť pulzu by ste tam hľadali len ťažko. Šialená zvuková masa v štýle ad libitum svojou nekonvenčnosťou búrala všetky všedné predstavy. Keď sa hudba zdala, že je úplne beznádejná a nikam nevedie, a budeme hodinu počúvať zhluky náhodných tónov, prišiel ten magický efekt exotického trópu. Jemný melancholický ambient, rozsiahle vokalizačné melizmi na hlásky u,e,a s množstvom echa, vytvorili dojem hlasu rozprestierajúceho sa v tropických pralesoch. Tento krásny, transcendentný moment však onedlho absolútne zahltil koncept noise music. Domorodý, lyrický, ambientný jednohlas len občasne pretŕčal a bol vytlačený okolitými pazvukmi, rinčaním, disonanciami a rôznymi inými zvukovými efektami. Na záver bol hlas umlčaný, pravdepodobne ide o odkaz ako si devastujeme všetko navôkol a to krásne už úplne zanikne v ruchoch dnešného sveta. Ako myšlienka programovej hudby to funguje, ale estetický výsledok funguje skôr ako konceptuálne umenie a nie hudba.

James Brandon Lewis (James Brandon Lewis – tenor saxofón, Jaimie Branch - trúbka, Anthony Pirog – gitara, Luke Stewart – kontrabas a Warren Trae Crudup III - bicie nástroje) je americké kvinteto pod vedením Brandona Lewisa, ktoré prinieslo svoje originálne poňatie súčasného eklektického jazzu a improvizácie. Koncept bol postavený na spojení minimalizmu, výraznej melodickosti, soulu, ambientu, repetitívnych fráz s free jazzom. Brandon Lewis staval svoje motívy najmä na rytmickej zložke a rytmickej variácii. V pozadí vždy zaznieval groove, ktorý všetko držal pokope, aj keď hudobníci experimentovali vo vzdialenejších vodách. Hranie úplne out spolu s grooveom vytváralo zaujímavý komplementárny vzťah. Voľná kolektívna improvizácia ponad groove v spojení s modernou elektronikou bola dôležitým stavebným prvkom celého koncertu. Umelci často pracovali s kontrastmi v dynamike a štylizácii. Intímnosť striedala prehnaná expresivita, kalokagatiu vymieňala anarchia. Ako dôležitý prvok neharmonickosti a nestability používali umelci rozladené, nečisté unisono, ktorého posluch bol miestami veľmi náročný. Výsledok mal veľmi melancholický a atmosférický charakter. V hudbe bolo možné cítiť aj vplyv severského jazzu, čo je reflexia globálneho javu v jazze v posledných rokoch. Okrem toho sa miestami objavili aj vplyvy populárnej hudby. Samotný koncert však nestaval len na sluchový dojem a priniesol audio-vizuálne vystúpenie s množstvom subtílnych bielych svetiel, ktoré navádzali dojem hviezd a galaxie. Zaujímavý koncept určite oslovil najmä fanúšikov experimentálnej tvorby.

Sunwatchers (Jeff Tobias – alt saxofón a elektronika, Jim McHugh - gitara, Peter Nye Kerlin – basgitara a Jason Robira - bicie nástroje) priniesli ďalší koncert večera, ktorý ostal v zaoceánskom prostredí USA. Kapela však zvolila úplne inú zvukovú estetiku ako kolegovia z kvinteta Brandon Lewisa. Hlavným ťažiskom soundu bolo skĺbenie jazzu a rocku, pričom najdôležitejšiu úlohu v tom zohral silno skreslený tón gitary. Hudba mala folkové motívy Írska a Škótska. Tento efekt bol spôsobený viacerými syntezátormi, ktoré vytvárali zvukový dojem gájd. V duchu world music a jazzu sa niesol celý koncert. Protagonisti kládli veľký dôraz na silnú dynamiku a rýchle tempo s menšími rytmickými hodnotami, s častým ostinátom vo frázach, čo malo za dôsledok energickosť hudby. Jazzových prvkov sa objavilo skutočne málo a tento koncert bol od jazzovej tradície veľmi vzdialený. Skôr sa uberal viac smerom world music a progresívneho rocku, jazz tu bol len obohacujúcou esenciou - no to neuberá na jeho kvalite a vynikajúcom prevedení.