40. Saalfelden Jazz Festival 2019 – 3.deň !!!

O rok dividenia © Patrick Španko

22. - 25.8.2019, Saalfelden A 06.09.2019

Tretí a zároveň posledný festivalový deň mal pre návštevníkov nachystané viaceré vynikajúce vystúpenia. Osobne to bol pre mňa hudobne najlepší deň celého jubilejného 40. ročníka festivalu. Nechýbal exkurz do severského jazzu, či súčasného progresívneho jazzu z Francúzka a samozrejme objavilo sa aj veľkolepé zoskupenie na záver dňa z kolísky jazzu. Spoločným menovateľom bolo, že vystúpenia stavali najmä na akustickom zvuku, experimentovanie s elektronikou bolo len veľmi zriedkavé.

Frode Haltli Avant Folk (Frode Haltli – akordeón, Erlend Apneseth - fidléry, Hans P. Kjorstad – husle, Rolf-Erik Nystrøm - saxofóny, Hildegunn Øiseth - trúbka, bukkehorn a spev, Ståle Storløkken – harmónium a syntezátory, Juhani Silvola – gitary a elektronika, Oddrun Lilja Jonsdottir – gitara a vokály), Fredrik Luhr Dietrichson – kontrabas a Siv Øyunn Kjenstad - bicie nástroje a vokály). Nórsky akordeonista Frode Haltli priniesol do prostredia rakúskych Álp trochu severského folklóru. So svojím úžasným projektom Avant Folk, ktorý som počul už na Jazzahead v Brémach tohto roku. Ako naznačuje názov, projekt je o spojení vzdialených svetov avantgardy, free-jazzového happeningu a folklórnej hudby, najmä z pobaltia, ale výnimočné sa objavujú aj iné vplyvy. Musím povedať, že je to fúzia ako žiadna iná a na druhé vypočutie ma dostala ešte viac, ako keď mi bol tento projekt neznámy. Je až magické, akým prirodzeným spôsobom ambient a echo severských fidlérov s ich melancholickými melodickými popevkami, dokáže Haltli transformovať do veľmi experimentálnej polohy, pričom však hudba nepôsobí roztrhano, chaoticky a nesúrodo, ako tomu často pri mnohých súčasných avantgardných jazzových projektov býva. Avant Folk je jeden hudobný organizmus. Síce je asymetrický a disproporčný, ale stále je súčasťou jedného celku, a to je to, čo ho robí zaujímavým. K jeho stavbe dopomáha aj fakt, že samotná hudba prebieha ako celok a počas koncertu odzneli len 3 rozsiahle kompozície. Dôležitou zložkou v tomto zoskupení je práca so zvukom a kontrastmi. Veľkú úlohu v tomto prípade zohrávajú fidléri (špeciálny typ huslí s viacerými strunami), ktoré sú typické pre severské krajiny. K výslednému originálnemu zvuku dopomohla aj ambientná elektronika syntezátory v pozadí. Dôležitým aspektom bola aj kolektívna improvizácia, v ktorej úplne slobodne protagonisti vstupovali a vystupovali z diania. A práve to dodávalo celému projektu jeho organickú, sviežu podobu. Dobrá energia, naratívnosť, tanečnosť, originálny sound a spontaneita Avant Folku si podmanila celé publikum!

Frode Haltli © Patrick Španko

Frode Haltli Avant Folk © Patrick Španko

Anna Webber Septet (Anna Webber - flauta, basová flauta, altová flauta a tenor saxofón, Jeremy Viner – klarinet a tenor saxofón, Jacob Garchik - trombón, Christopher Hoffman – violoncello, Matt Mitchell – klavír, Chris Tordini – kontrabas a Ches Smith - bicie nástroje). Toto americké septeto je definitívne nepriateľom unisona a konsonancie. Počas hodinového koncertu nezaznel jeden čistý úsek. Samozrejme, rozladené unisona dychovej sekcie boli umeleckým zámerom. Zvukovo to bolo naozaj náročné na počúvanie, pretože táto hudba sa vzďaľuje predstavám, kde má hudba hranice a či akýkoľvek zvuk môže byť hudobný. Nešlo však úplne o noise music, či sound art. Zoskupenie len znelo veľmi nekonvenčne, ale miestami sa objavovali tradičnejšie skladby, ktoré mali kontúry rytmu a aj melódie, aj keď nie veľmi výrazne. Pri tomto projekte som mal pocit, že je na silu extravagantný, len aby bol extravagantný. Neúnosná disonantnosť, ťažkosť, tonálna a formálna nejasnosť a stres - to sú jediné atribúty tejto hudby.

Anna Webber Septet © Patrick Španko

Anna Webber © Patrick Španko

Théo Ceccaldi / Roberto Negro (Théo Ceccaldi – husle a Roberto Negro – klavír). Théo Ceccaldi ako huslista bol vždy jednou nohou aj vo vážnej hudbe. Nie však v jej tradičnej podobe. Tieto jeho skúsenosti s vážnou hudbou a ako je uňho zvykom "zahrávaním sa s ohňom" vytvorili jedinečný avantgardný projekt, ktorý v sebe nesie odkazy na osobnosti ako Alfred Schnittke, Lutoslawski, Penderecki, Schoenberg, Glass, Reich. Jedným z hlavných elementov bola minimalistická práca s motívmi, repetitívnosť a farby. Každá repetícia krátkeho úseku, priniesla nejakú zmenu v technike prednesu - či už to bola variácia rytmu, melódie alebo zmena spôsobu hry arco, pizzicato a podobne. Vďaka tomu hudba neustále ukazovala novú tvar a pôsobila zaujímavo, aj keď sa vo svojej podstate veľmi nemenila. Okrem už spomínanej výstavby zohrávalo veľkú úlohu rytmické ostináto a jeho variácie, ktoré vytváral Roberto Negro. Vďaka tomu hudba mala neustále pulz, dynamizmus a pravidelný rytmický sprievod stmelil všetko dokopy, aj keď sa protagonisti vo svojich ad libitum improvizáciách dostali do veľmi vzdialených vôd. Po harmonickej stránke sa protagonisti dotkli takmer každého spektra, ale vo viacerých skladbách ma zaujal Roberto Negro modálno-rytmickým sprievodom na štýl Bartóka a Ligetiho. Ich improvizované vstupy sprevádzala veľká virtuozita a komplexnosť. Ceccaldi ma oslovil vynikajúcou prácou s priestorom a farbou, jeho tón vytváral naratívnosť a melanchóliu. Experimentálny recitatív vo francúzštine už bol len čerešničkou na torte tohto vynikajúceho projektu, ktorý ukázal, že hudba nemusí byť len zhluk tónov na to, aby bola moderná, odvážna a súčasná. Tento projekt mal koncepciu, originalitu, ale popritom nepochoval muzikalitu. Bez pochýb sa zaradil medzi najlepšie vystúpenia tohto ročníku na Saalfelden Jazzfestival!

Roberto Negro © Patrick Španko

Théo Ceccaldi © Patrick Španko

Binker & Moses Ensemble (Binker Golding – tenor saxofón, Moses Boyd - bicie nástroje, Wolfgang Mitterer – klavír a elektronika, Byron Wallen – trúbka), John Edwards – kontrabas a Jake Long - bicie nástroje). Toto anglicko-rakúske zoskupenie sa uberalo smerom spájania tradície s free-jazzom a happeningom. V jadre kompozícií stálo množstvo kontrastov. V jednej chvíli sa z nonšalantnej melódie a tonality stali klastre, rady tónov a atonalita. Zo začiatku to človeka osloví, ale s odstupom času sa koncept vôbec nezmenil, moment prekvapenia z neustálych zmien sa vytratil a vystúpenie upadlo do priemerného stereotypu. Napriek stálemu kontrastu hudbe chýbala energia, impulz a výraz. Hudba bola bez srdca a emócií, jednoducho strojový úlet, bez koncepcie.

Binker Golding © Patrick Španko

Binker and Moses Ensemble © Patrick Španko

Still Dreaming with Joshua Redman, Ron Miles, Scott Colley & Dave King (Joshua Redman – tenor saxofón, Ron Miles - kornet, Scott Colley – kontrabas a Dave King - bicie nástroje). Josua Redman so svojim projektom Still Dreaming nadväzuje na odkaz svojho otca. Odkaz jeho tvorby aktualizuje do novej podoby moderného modálneho mainstreamového jazzu s free jazzovými prvkami. Repertoár tvorili staršie skladby z formácie Redmanovho otca Old and New Dreams a niektoré ich vlastné, písané v podobnom duchu. Táto kombinácia vytvorila dokonalé spojenie medzi minulosťou a súčasnosťou. Po všetkých rôznych nesúvislých úletoch v dramaturgii, Joshua Redman priniesol skutočný jazz a predviedol svoje vlohy v rozvíjaní motivických jadier. Jeho elitní spoluhráči ani o trošku nezaostávali - keď si trúbkár a kontrabasista pokonverzovali vo vzájomnej kolektívnej improvizácii. Vyzeralo to akoby jeden druhého chcel zaskočiť, alebo možno len prekvapiť samého seba. Nakoľko sú to však skúsení hráči, ani jeden sa nenechal vyviesť z miery prekvapeniami a výsledkom bolo práve kúzlo improvizácie. Ak niekomu počas festival chýbal jazzový jazyk a swing, pri tomto vystúpení si vynahradil deficit za celý festival. Tento koncert bol vynikajúcim prierezom jazzovej histórie - od Charlieho Parkera, cez Johna Coltranea, Sonny Rollinsa až po Ornette Colemana. Joshua Redman ukázal, že jednou nohou stojí v minulosti a druhou v súčasnosti. Vďaka tomu zažil Saalfelden krásnu bodku a uzavrel oslavy 40-teho výročia!