„Hudba v dnešnom konzumnom svete úplne stratila hodnotu.“   03.09.2024

Legenda anglickej jazzovej scény John Surman oslávila 30. augusta jubilejné 80-te narodeniny! S pokročilým vekom však Surmana neopúšťa kreativita a chuť tvoriť. Reflexiou toho je aj len nedávno vydaný nový ECM album Words Unspoken, ktorý sa teší úspechu u kritikov. BBC Music Magazine mu udelil päť hviezdičiek rovnako ako aj naša redakcia! Surman sa dostal do povedomia domácej scény v polovici 60-tych rokov ako vynikajúci barytón saxofonista v kapele Mike Westbrooka. Postupne sa začal objavovať aj so soprán saxofónom a bas klarinetom v iných zoskupeniach. V roku 1968 debutoval s vlastným albumom John Surman. V 70-tych rokoch začal spolupracovať s vydavateľstvom ECM Records, s ktorým spolupracuje dodnes - počas piatich dekád vydal 40 albumov! Nahrával s etablovanimi jazzmenmi ako John Abercrombie, Miroslav Vitouš, Paul Bley, Bill Frisell, Paul Motian, Jack DeJohnette a mnoho ďalších. Surman sa presadil aj ako vynikajúci skladateľ. Okrem vlastných projektov a albumov v pozícii sidmena sa jeho kompozície objavili v dokumente Hoarded Dream. Vo svojej tvorbe často pracuje s motívmi folklórnej hudby. Mimo sveta jazzu pracoval aj s inšpiráciami klasickej hudby so sláčikovým kvartetom, organom, oudom a inými zaujímavými inštrumentáciami. V jednom zo svojich projektov preskúmala aj bohatstvo hudobnej histórie Anglicka, keď prepracoval diela anglického renesančného skladateľa John Dowlanda. V exkluzívnom rozhovore nám priblížil, čo ho stále motivuje tvoriť, vystupovať a na akých projektoch momentálne pracuje.

 

 

* Práve sme počuli váš koncert na festivale INNtöne 2024 s projektom z vášho posledného albumu Words Unspoken. Zdalo sa mi, že sa tam objavujú inšpirácie z renesančnej hudby.
John Surman: “To je možné. Vedome tam nepracujeme s renesančnou hudbou, ale ja mám za sebou široký katalóg rôznorodej hudby. Pracovali sme aj na hudbe Johna Dowlanda a tieto idey a hudobné inšpirácie ostávajú uložene niekde v mojej hlave. Niekedy stačí, že niekto zahrá niečo a tieto inšpirácie sa vyplavia pasívne na povrch.“

* Štýlovo to bol veľmi otvorený koncert s množstvom odlišných hudobných scenérií.
JS: “Určite, preto s týmito hudobníkmi tak rád hrám. Sú veľmi flexibilní a vďaka tomu môže hudba ísť ktorýmkoľvek smerom.“

* Do akej miery je tento projekt improvizovaný?
JS: “Za každou skladbou stojí nejaká melódia, ale títo chlapci ju dokážu akokoľvek v momente pretvoriť. Raz je to v 3/4 metre inokedy 4/4. Niekedy to hráme rýchlo, inokedy pomaly. Komponované melódie sú naše referenčné body stretnutia, takže nie je to úplne otvorený projekt, ale je tam veľa priestoru na prekvapivé momenty, vybočenie a experimentovanie. To je to čo je na tom magické.“

* Počas svojej kariéry ste hrali s mnohými legendami ako Vitouš, Rypdal, Stańko či Abercrombie. Ktoré spolupráce vás najviac obohatili? Spomínate si na nejaké príbehy?
JS: “Takých momentov je strašne veľa! Všetky mená, ktoré ste spomenuli sú úžasní hudobníci. Samozrejme, s niektorými osobnosťami som hrával oveľa viac, a teda aj oveľa viac ma ovplyvnili. Niektorí sú aj menej známi. Ako napríklad John Marshall, Chris Laurence či John Taylor. Títo ľudia pre mňa veľa znamenajú. Samozrejme, hrával som aj s vynikajúcimi kapelami ako Paul Bley Quartet alebo s kapelou Gila Evansa. To boli vynikajúce momenty kariéry, na ktoré mám skvelé spomienky.“

* Okrem skladateľa a štúdiového hudobníka ste aj uznávaný improvizátor. Čo je podľa vás dobrá improvizácia?
JS: “Pre dobrú improvizáciu je najdôležitejšie vzájomne počúvanie. Samozrejme, ak hráte sám, tak je to len o vašej predstavivosti. V kapele je to však o tom, že sa musíte počúvať. Dobrá improvizácia je to vtedy, ak sa viete dostať do toho diania, reagujete na to. Niekedy je to samozrejme úplne bez prípravy. To je podobne ako keď nastane krízová situácia a vy na ňu musíte okamžite reagovať a hľadať riešenie. Naša hudba je niekedy taká krízová situácia od začiatku až do konca (smiech).“

* Opierate sa v improvizácii o melodické motívy?
JS: “To záleží na situácii a kontexte hudby. Niekedy si improvizácia vyžaduje, aby som pridal len zvukovú textúru a podporoval dianie. Inokedy chcem vyskočiť s nejakým melodickým nápadom do popredia.“

* Vo vašej tvorbe ste sa venovali aj kompozíciám Johna Dowlanda. Bolo pre vás ťažké adaptovať sa na renesančnú hudbu a pracovať s úplne odlišnou estetikou?
JS: “Študoval som tri roky hudobnú akadémiu, tam som sa stretol s takouto hudbou. Okrem toho som ako školák spieval v zbore. V skutočnosti som vlastne jazz nikdy neštudoval na škole - viacej som sa pohyboval okolo klasickej hudby. Takže to pre mňa nebolo niečo úplne nové. Samozrejme, nebolo to jednoduché a niektoré skladby boli v starej notácii a celkovo projekt priniesol niekoľko výziev, ale v konečnom dôsledku to bola veľká zábava.“

* Máte prepojenie aj s inou klasickou hudbou?
JS: “Som veľkým fanúšikom Bartóka a Stravinského. Je to úžasná hudba. Taktiež anglický skladatelia ako Williams alebo Elgar mali na mňa vplyv a samozrejme anglické ľudové piesne, ktoré som spieval v škole.“

* S idiómom folklórnej hudby pracujete vo vlastnej tvorbe pomerne často. Priťahovala vás už od mladosti?
JS: “Myslím si, že áno. Pri folklórnej hudbe ma fascinovala jej melodickosť a jednoduchosť zároveň. Vyskytujú sa v podobnej forme v rôznych kultúrach, ale odlišujú sa rôznymi ozdobami, ktoré sú špecifické pre danú oblasť a dedia sa generáciami. Raz som sa pýtal jedného írskeho huslistu ako to hrá a on mi odpovedal, no veď to je len také švihnutie zápästím. Vždy ma tieto odlišné detaily v rôznych kultúrach fascinovali. Ja samozrejme neviem tak hrať, ale vždy som si vedel niečo z toho odniesť, čo zaujalo moje ucho.“

* Aké hudobné kultúry vás oslovili okrem vášho domáceho folklóru?
JS: “Dlhé roky som trávil v Nórsku, takže tam sa na mňa niečo nalepilo. Aj švédska tradícia je zaujímavá. Chvíľu som študoval aj indickú hudbu. Samozrejme, nemôžem sa ani pri najmenšom tváriť, že niečo o tom viem. Mám doma sitar a viem zahrať rag a pár ďalších vecí. Skôr by som to však označil ako hudobnú zvedavosť za posledných 60. rokov mojej kariéry.“

* Váš hudobný katalóg obsahuje hudbu s veľmi širokým záberom. Je dôležité hudbu nejako kategorizovať?
JS: “Pre mňa osobne nie. Mám pocit, že to robia najradšej kritici. Ak by sa ma niekto opýtal, či to, čo hrám je jazz, tak by som mu odpovedal, že hrám tak ako hrám, kvôli tomu, že som počúval veľa jazzu je to vo mne, ale či to, čo hrám je jazz, tak to neviem. V skutočnosti mi je to jedno.“

* Aká bola vaša cesta s ECM Records? Aké sú vaše míľniky tejto dlhoročnej spolupráce?
JS: “Pre mňa práca s Manfredom Eicherom je ako jedna celá epizóda. Každý album bolo ako jedno moje dieťa. Popravde ich však veľmi nejako nepočúvam a neobzerám sa späť. Snažím sa žiť prítomný okamih. Vždy s ďalším albumom som si povedal, že tento ďalší album bude úžasný. Nie je to tak, že by som nemal rešpekt pre svoju minulú tvorbu, ale pre mňa je to preč a ide ďalšia kapitola. Samozrejme, niekedy sa niečo vráti alebo ostane rovnaké zloženie kapely, ale vo všeobecnosti sa k veciam veľmi nevraciam.“

* Pristupujete takto aj k vlastnej tvorbe, že sa vždy snažíte prekonať?
JS: “Ja som realista. Nejdem znovu vymyslieť koleso (smiech). Samozrejme, že nie je reálne sa vždy prekonať. Skôr to beriem tak, že teraz ma toto baví a na tomto chcem pracovať a toto práve teraz robím. Aktuálne je to kapela okolo Words Unspoken a tá je skvelá! Myslím si, že sme dosiahli výborný výsledok.“

* Môžete nám priblížiť album Words Unspoken a ako vznikla táto kapela?
JS: “Bolo to hlavne o hudobníkoch. Moju hudbu väčšinou vždy diktujú ľudia, s ktorými pracujem. Píšem hudbu podľa toho, čo zahrajú dobre. S vibrafonistom Robom Waringom som pracoval už v predošlom projekte a hneď som vedel, že s ním ešte chcem ďalej niečo podniknúť. Gitaristu Roba Lufta a bubeníka Thomasa Strønena som počul v inom projekte a veľmi im to spolu sedelo. Vedel som, že ich chémia do tohto projektu zapadne, a tak som ich oslovil a oni súhlasili.“

* Takže, keď komponujete musíte vedieť pre koho?
JS: “Áno, preferujem písať pre konkrétne osoby. Samozrejme, v big bande a orchestroch je to iné, tam môžete písať špecificky len pre sólistov. Preferujem však osobnejší kontakt a písanie pre konkrétnych hudobníkov, tak viete zapasovať kompozíciu do ich štýlu hrania a priamo s tým pracovať.“

* Tento album ma zaujímavú inštrumentáciu. Vznikla teda cielene výberom hudobníkov?
JS: “Popravde nie (smiech). Áno, vybral som si hudobníkov, ale vlastne až potom som si uvedomil, že táto zostava je jedinečná a nemáme hráča na basový nástroj. Tak som sa ja musel stať basovým hráčom, ale vlastne som zhodnotil, že to bude takto fungovať a dám spoluhráčom priestor sa plne ponoriť do tých skladieb.“

* Ako hodnotíte svoju prvú spoluprácu s vynikajúcim gitaristom Rob Luftom?
JS: “Luftyho som poznal už ako študenta veľmi dávno. Aj ako študent bol mimoriadne nadaný. Dnes o asi 10 rokov neskôr, sa stal takým hudobníkom, akým som už vtedy predpokladal, že vždy bude. Je to obrovský talent, s ktorým sa veľmi jednoducho pracuje.“

* Vy ste komponovali aj pre televíziu a film. Premýšľate v takých prípadoch nad hudbou inak?
JS: "Určite. Myslím si, že je to až nevyhnutné, pretože sa snažíte s hudbou docieliť niečo úplne iné. Funkcia hudby vo filme je rozšíriť dialóg postáv. Chcete vykresliť nejakú konkrétnu emóciu."

* Čo by ste povedali, že je esenciálne pre vašu hudbu?
JS: "Musí byt úprimná, ale to je niečo, nad čím nemám kontrolu. Nemôžem si povedať, že teraz bude moja hudba takáto. Proste ju beriem tak ako príde, niekedy ani neviem odkiaľ prichádza, je to proste dar, s ktorým robím, čo v danej chvíli môžem.“

* Ako by ste zhodnotili anglickú jazzovú scénu?
JS: “Vo všeobecnosti by som povedal, že máme veľa talentovaných, kreatívnych mladých hudobníkov a hudby je veľa a všade. Čo ju však ubíja je dnešný hudobný biznis a ako je to nastavené so streamovaním. Povedzme obrazne, že dnes za 20 eur mesačne máte k dispozícii celý katalóg Beethovena, Madonny, Sonnyho Rollinsa či Charlieho Parkera a ešte omnoho viac. V minulosti ste si za to kúpili jedno CD a počúvali ste ho dookola a tá hudba žila vo vás. Dnes je hudba niečo, čo sa len zahodí preč. Predtým sme zbierali platne a CD-čka, hudba v dnešnom konzumnom svete úplne stratila hodnotu! Preto je to pre mladých dnes tak ťažké. Chvíľu ste jeden deň hviezda a potom vás zahodia. Ale počul som množstvo talentovaných hudobníkov. Áno sú tu, máme ich tu a ešte hrajú jazz. Je však jedno, či je to anglická alebo nordická, či americká scéna - všetci máme ten istý problém.“

* Musí sa tento vývoj zmeniť?
JS: “Samozrejme a aj sa zmení. Vždy to tak bolo, že vývoj histórie ide v špirále a niekto musí prísť s niečím novým a potom sa to prelomí a zase to pôjde odznova. Inými slovami áno, mám vieru v budúcnosť ľudstva, aj napriek tomu, čo všetko sa deje vo svete.“

* Pred doslova pár dňami ste oslávili svoje jubilejné 80-te narodeniny. Čo vám stále dodáva energiu tvoriť, nahrávať a koncertovať?
JS: “Je to to isté ako keď som mal 17 rokov. Proste to chcete robiť - je to vaša vášeň. Jedine, čo ma teraz zastaví je zdravie. Koncertovanie už nie je také jednoduché - bolia vás kolená, chrbát. Celé tie roky si nosíte nástroje a cestujete - to sa všetko na vás podpíše. Už nezvládam cestovanie - to spanie v lietadlách, autách a hoteloch, ako kedysi. Takže jedno je isté, určite už budem koncertovať menej! Hudobne však chcem ísť stále ďalej, budem nahrávať nový album a čakajú ma nejaké vystúpenia v Nórsku, ale je to čím ďalej tým ťažšie. Na pódiu problém nemám, ale všetko okolo toho je už náročnejšie.“

* Ďakujeme za rozhovor!