„Na to, aby ste mohli byť hudobníkom, musíte byť vo svojej podstate trochu šialený.“   19.08.2019

Kreatívna flautistka, skladateľka, líderka, pedagogička a držiteľka mnohých ocenení – Nicole Mitchell patrí k najuznávanejším jazzovým improvizátorkám. Jej jedinečný prístup a improvizačný jazyk, spojený s veľmi kreatívnym myslením jej priniesol niekoľkokrát ocenenie flautistka roka v ankete Downbeat a od asociácie Jazz Journalists Association. Mitchell prerazila v 90-tych rokoch ako jedna z predstaviteliek inovatívnej hudobnej scény v Chicagu. Počas svojej kariéry sa vo veľkom venovala pozdvihnutiu afro-americkej kultúry v rôznych inštitúciách a asociáciách ako napríklad v Association for the Advancement of Creative Musicians, kde bola aj predsedkyňou. Okrem iného založila úspešne zoskupenia Black Earth Ensemble, Black Earth Strings, Sonic Projections, Ice Crystal a komponuje pre rôzne obsadenia, kde sa ukazuje jej rozhľad, unikátna hudobná estetika a expresia, ktorá je eklektická. Mitchell venovala naozaj celú svoju kariéru slobode vyjadrenia a improvizácii, čo pretavila do pedagogickej činnosti a aj vlastnej tvorby. Osobne som mal možnosť zažiť jej vynikajúcu kompozíciu Mandorla Awakening II, ktorá je symbolom spájania kultúr a histórie vo svete, vyjadrenou hudobne. O tejto výnimočnej kompozícii sa s nami porozprávala v exkluzívnom rozhovore a nechýbali samozrejme ani témy o improvizácii, súčasnom jazze a pedagogickej praxi.

* Dnes sme mali možnosť počuť všu vynikajúcu celovečernú kompozíciu Mandorla Awakening II. Môžete nám priblížiť túto skladbu a projekt?
Nicole Mitchell: „Vyšlo to na albume v roku 2017. Prvotný námet bola skôr filozofická idea – dualita, ktorá sa spája v jedno. Pretože, keď sa tak zamyslíte vo veľa veciach, pozeráme sa na svet binárne v protikladoch alebo môžeme povedať čiernobielo. Chceme, aby boli veci jednoduché, iba áno, nie, pravda, lož, dobré, zlé a podobne. Pravda je však zložená z viacerých akoby skutočností a farieb, nie ej to len čierna alebo biela. Je to o rozmanitosti a podporení pestrosti sveta. V minulosti, aj keď bol svet rozmanitý a ľudia rozdielni, prevládali názory, že sa musíš chovať takto a byť takýto, a aj keď si iný, ak sa budeš tak chovať - budeme si podobní. Dnes si však viac uvedomujeme vzájomné odlišnosti a nepotláčame ich. Rozmanitosť ľudí svetu prosperuje a preto musíme vyzdvihnúť naše odlišnosti a musíme spolunažívať v rovnováhe. Žiadna hegemónia alebo hierarchia, všetci sme si rovní. Musíme sa akceptovať, ale zároveň aj pochopiť, že nerozumieme úplne všetkému medzi sebou. Táto rozmanitosť však vytvára krásu sveta a toto celé som sa snažila zvukovo zachytiť v jednej veľkej kompozícii. Preto je tam tak pestré obsadenie a množstvo odlišných nástrojov.“

*Musím povedať, že teraz, keď viem čo je za tým, že sa vám to aj podarilo. Spomínali ste rôzne nástroje - mohli by sme trochu rozobrať inštrumentáciu pre toto dielo a samotný sound, pretože bol skutočne jedinečný. Predovšetkým ma oslovil unikátny a moderný spôsob akým bol použitý theremin.
NM: „Alex Wing je jedinečný hudobník. Hrá na theremin či gitaru, používa množstvo efektov a jeho rola v zoskupení je veľmi dôležitá pre celkový sound. Za normálnych okolností dokonca hrá aj na oud, ale nepodarilo sa nám ho tu v Saalfeldene zohnať na koncert.“

* Hovorili ste o rôznych efektoch, jeho práca s elektronikou mi pripomínala Stockhausena a prvé elektro-akustické nahrávky v IRCAM. Okrem toho aj sláčiková sekcia prešla do avantgardy v štýle druhej viedenskej školy a neskôr cez zvuk banja sme prešli do westernu a blues. Bol som ohromený ako organicky je to všetko spojené.
NM: „Áno je to veľmi komplexná kompozícia a je tam skoro úplne všetko (smiech).“

* Mala ste v hlave túto inštrumentáciu už od začiatku alebo sa to postupne rozvíjalo?
NM: „Viac menej som to už mala celé od začiatku v hlave. Správne ste zachytili môj zámer chcela som proti dedinskému blues zo západu postaviť elektrickú gitaru, urbanistickú kultúru, ázijsku kultúru a rôzne nástroje ako shakuhachi a perkusie, cajon. Všetko sa to mieša dokopy, ale tak, aby to nebolo klišé. Je tam množstvo s čím sa dá ešte pracovať v tejto myšlienke. Obmieňa sa tam viacero nástrojov. Ešte stále mam pocit, že s týmto nápadom idem len po povrchu a môže to prerásť v niečo úžasné.“

* Vyvíja sa to každým koncertom?
NM: „Určite sa to premieňa a vždy to znie trochu inak. Občas sa menia aj hudobníci a obsadenia. Napríklad harfa bola na tomto koncerte úplnou novinkou v tomto projekte. To prinieslo zasa nový element.“

* Do akej miery majú samotní hudobníci slobodu v tomto projekte?
NM: Je tam veľa priestoru na improvizácie, bolo pre mňa dôležite, aby som to zbytočne príliš neprekomponovala. Sú tam vypísané rôzne melódie, ale v inštrukciách je poznámka, že sa nemusia hrať presne, takže je tam istá asynchrónnosť a rubato rytmus.“

* Je to do istej miery spracované technikou aleátoriky?
NM: „Určite áno. Sú tam nejaké miesta, ktoré sú precízne vypísané, ale je tam aj dosť slobody, napríklad sú tam improvizované duetá."

* Upravujete aj notáciu pre túto kompozíciu s odstupom času?
NM: „Nie, tá ostala pôvodná ako bola od začiatku. V prvom rade je dosť šialená pretože celé som si to písala rukou. Taktiež tam nie je použitá len štandardná notácia, ale sú tam aj prvky grafickej notácie. Myslím si, že to pomáha hudobníkom sa trochu uvoľniť. Keď tam je vypísané taktové označenie a taktové čiary, dostanú hneď dojem, že je to veľmi striktné. Niekedy vypisujem napríklad len názvy daných nôt písmenkami s voľným rytmom, aby mali náčrt melódie, ale mohli si to interpretovať, tak ako to oni cítia. Ja mám rada prácu s rytmom, keď sa trochu uvoľňuje a dostáva sa do toho istá asynchrónnosť a celá fráza sa môže voči sebe u dvoch muzikantov zaujímavo posunúť.“

* Je zaujímavé, že síce kompozícia nemá striktný rytmus, ale hudobníci napriek tomu boli schopní hrať v podobnom pulze.
NM: „(smiech) Áno ja to volám voľný groove. Je to fascinujúce.“

* Odbočme trochu od tejto kompozície. Vaša kariéra je zaujímavá už od prvotného momentu. Vy ste hrávala na ulici. Bol to jazz?
NM: „Áno hrávala (smiech). V tom čase som neabsolvovala ešte jazzový tréning. Len som začala spoznávať improvizáciu a popravde sama som ani nemala tušenia, čo presne robím (smiech). Len som hľadala spôsob ako by som mohla odlišne vykresliť rôzne životy ľudí, ktorí chodili okolo.“

* To je zaujímavé. V hlave som si skôr predstavoval, že ste hrali nejakého Charlie Parkera.
NM: „Nie, nie (smiech). Myslím si, že to bol dôležitý krok pre moju kariéru a naratívnosť improvizácii je niečo, čo sa stalo aj neskôr mojou neodlučiteľnou súčasťou. Vždy musela mať moja improvizácia nejaký príbeh.“

* To je to, čo vás výrazne odlišuje od niektorých free jazzových umelcov. Vaše improvizácie, aj keď sú slobodné, majú koncept. Povedzme to tak, že má to hlavu aj pätu. To niektorým free jazzovým umelcom chýba.
NM: „Niektorí znejú tak, že hrajú len nejaký zhluk nôt (smiech). Áno to môže byť niekedy problém. (smiech). Ja som ten svoj koncept vlastne dostala od mamy. Ona ma naučila koncept spájania známeho s neznámym. Do kolónky známe môžeme dosadiť melódiu, rytmus, moment prepojenia, o ktorý sa ľudia môžu oprieť, ale zároveň mať energickosť a nebáť sa ísť do neznáma. Tento vzťah je to, čo pre mňa robí hudbu zaujímavou. Ak zoberiete všetko a nedá sa z vášho hrania pochopiť nejaký kontext, ako potom chcete, aby ľudia mali emocionálne prepojenie? V tomto sa rada ako som spomínala hrám s rytmom. Rytmus je zaujímavý a je lepšie mať viac pulzov ako ho úplne zničiť. To robím ja vo svojej spomínanej kompozícií. Je tam citeľný rubato groove, ale melódia doňho úplne nesedí, ale rada robím takéto rozličné vrstvy nad seba. Čo potom vytvára zaujímavé momenty, ale zároveň to má v niečom oporu.“

* Najprv ste študovali matematiku. Prečo ste si nebola istá hudobnou kariérou?
NM: „Podporoval ma v tom otec, išla mi veľmi dobre matematika a chcel aby som bola počítačovou inžinierkou lebo to bola vtedy horúca nová vec (smiech). Tak som to študovala, ale nakoniec som zistila, že ma to vlastne vôbec nezaujíma. Keď som nastúpila na vysokú školu namiesto študovania som trávila 12 hodín v skúšobni, tak som si potom povedala, že asi budem radšej robiť hudbu. Aj keď musím sa priznať flauta je zvláštnym nástrojom. Väčšinou je asociovaná so ženami, aj keď množstvo významných muzikantov na flaute boli práve muži. Napriek tomu k flaute prischli také prívlastky, že je sladká a kvietkovaná pre ženy. V jazze nebola braná veľmi seriózne musím povedať, ale už sa to mení.“

* Hovorili ste o ženskosti flauty. Ženy v jazze sú samotným fenoménom a konečne je viacej inštrumentalistiek.
NM: „Ja si myslím, že v jazze bolo vždy dosť žien, len nedostávali dostatok príležitostí k tomu, aby si ich niekto mohol vypočuť alebo vidieť. Jednoducho sa im nedostavalo toľko pozornosti ako dnes. Už sme však na tom oveľa lepšie a dnes existujú viaceré platformy a príležitosti, kde sa môžu prezentovať. Myslím si, že je to ešte dlhá cesta, ale ide to dobrým smerom.“

* Stretli ste sa ako žena v jazze s diskrimináciou?
NM: „Áno. Stávalo sa mi počas štúdia, že nikto so mnou nechcel hrať alebo mi pridelili najhoršiu skupinu. Ak som priniesla nejakú svoju kompozíciu nechceli ju hrať. Ak by som nemala sebavedomie, tak by to išlo tak ďalej. Takže som sa musela naučiť postaviť sama za seba. Pre mňa bol veľmi dôležitý moment v kariére, keď som pôsobila v jednom big bande ako jediná žena. Iba piati ľudia z big bandu písali kompozície pre zoskupenie a ja som bola jednou z tých ľudí. Keď sme mali koncert, tak vedúci kapely mi len tak medzi rečou počas zvukovej skúšky povedal, že moju skladbu hrať nebudú, pretože nie je na to čas. Už keď začal koncert a postavil sa na miesto, aby dirigoval, som sa na neho pozrela a s úsmevom mu povedala, vy budete hrať moju kompozíciu. Na nič som sa nepýtala - proste som mu povedala, že ju zahrajú. Potom ju aj hrali. Myslím, že ženy musia byť niekedy asertívnejšie, aby dosiahli veci, ktoré chcú. Musíte dať presne najavo, aké sú vaše ciele a čo požadujete.“

* Predpokladám, že teraz už také problémy nemáte?
NM: „Nie, už dlhšie nie (smiech). V začiatkoch to bolo náročné a mala som viacero ponúk, ktoré mohli byť veľké, ale stratila by som svoju tvár a česť. Jednoducho som z viacerých projektov, kde ma chceli využiť alebo kontrolovať odišla. Zdvihla som sa a proste odišla. Lebo som verila, že nájdem dobrých ľudí, s ktorými môžem hrať a nie som závislá od jednej ponuky. Dnes som veľmi hrdá, že som mala tento prístup. Je dôležité vedieť niekedy povedať nie.“

* Počas vašej kariéry ste boli predsedkyňou AACM. Aká bola hlavná iniciatíva tejto asociácie?
NM: „V 60-tych rokoch bola silná segregácia, ktorá z časti doznieva dodnes. Afro-americkí hudobníci nemohli byť v žiadnych organizáciách, združeniach skladateľov či hudobníkov. Mali svoje vlastné organizácie, ktoré samozrejme nemali rovnaké možnosti ako združenia pre „bielych“ hudobníkov. To je len jedna ukážka ako fungoval štrukturálny rasizmus. Klubová scéna bola silná, ale určovali si pravidlá a dožadovali sa istej formy zábavy a konkrétnych podmienok. Môžete hrať len Charlieho Parkera, chceme len troch hudobníkov a podobné obmedzenia. Títo hudobníci však nechceli byť obmedzovaní, chceli byť ako vedci a hľadať nové zvukové možnosti, novú notáciu, improvizovať, experimentovať. Viacerí afro-americkí umelci sa za takýmto účelom združovali v asociáciách a inštitúciách. Išlo o budovanie hudobnej komunity. Toto je jeden z dôvodov, čo stojí za vzniknutím AACM. Inými slovami je to platforma pre kreatívne zmýšľajúcich ľudí. Táto platforma im poskytovala príležitosť a komunitu, kde sa mohli združovať a spoločne posúvať.“

* Taktiež ste pedagogičkou - čo by ste povedala, že je najväčší problém mladých študentov?
NM: „Nájsť si vlastný sound. Veľa mladých hudobníkov si myslí, že to nie je možné a hovoria, že už existuje toľko dobrej a jedinečnej hudby, tak aký to má zmysel, aj tak už všetko bolo vytvorené. Ja si myslím, že to trochu súvisí aj s komunitou hudobníkov. Dnes máte prístup ku všetkému, počúvate všetko a potom sa stráca taká identita komunity, že aký máme mať jedinečný sound, my ako jedna komunita, čo spolu hráme. Veľa z tých hudobníkov necíti túto komunitu, aj poslucháčsku, preto si nevedia nájsť identitu. Jednoducho ani nevedia pre koho tú hudbu vlastne hrajú, prečo ju hrajú, čo s tým majú robiť, ale vedia len to, že ich to baví. Sú to ťažké otázky bez jednoznačnej odpovede. Na to, aby ste mohli byť hudobníkom musíte byť vo svojej podstate trochu šialený. Pretože istotu nemáte nikdy, proste len musíte podstúpiť to riziko. Musíte počúvať svoje vnútro a nájsť to, na čom vám skutočne záleží a potom to vyjadriť vo svojej hudbe. Veľa žiakov sa prílišne zaujíma o to, aby mali skvelú techniku, čistý sound bla, bla, bla.... všetky tie podobné veci. Ale viac než milión ľudí niečo také už má. Na to sa netreba toľko sústrediť. Technikou nikoho neohúrite - musíte nájsť samého seba. Hudba potrebuje srdce!“

* Vy ste veľmi uznávaná pre vaše improvizačné schopnosti, ako pristupujete k improvizácii?
NM: „Často hrám podľa ucha a intuície. Ľudia príliš často rozmýšľajú a všetko analyzujú a ja sa snažím v improvizácii o presný opak. Keď improvizujete bez premýšľania dostávate ako keby možnosť stratiť seba a môžete sa zjednotiť s hudbou. Existujete vo zvuku a v tom, čo sa práve okolo deje. Je to pre mňa skôr spirituálna vec. To však musíte tiež cvičiť ako sa od seba odpútať, nie je to len o slovách.“

* To je už samozrejme taká filozofická rovina improvizácie, ale študent asi takto nepremýšľa.
NM: „Samozrejme, je dôležité vedieť z praktického hľadiska používať módy a vedieť, kde sa pohybovať a podobne, ale aj študent by mal takto premýšľať. Keď už ide improvizovať nemal by premýšľať nad žiadnymi módmi, ale uvedomiť si, že to môže byť jeho posledný moment a dať do toho všetko. To je to, čo treba trénovať a je to aj skutočnosť. Život nemá záruku, vždy keď beriete nástroj do ruky, hrajte akoby to bolo poslednýkrát. Samozrejme, že študenti sa opierajú o nejaké naučené veci, keď začínajú, ale aj keď vychádzajú z naučenej frázy, chcem, aby do toho dali všetko, srdce, energiu a úprimnosť. Práve veľa tej úprimnosti a energie u mnohých študentov veľmi necítim. Niekedy by som práveže aj rada počula ako sa pomýlia alebo zahrajú zlú notu, ale so srdcom a úprimnosťou. Často je to len také strojové a nudné.“

* Čo rozumiete pod slovom jazz?
NM: Veľa som o tom kedysi premýšľala a prišla som s takou svojou definíciou. Jazz je globálne afro-americké vozidlo. Globálne, pretože každý ho môže použiť na to, aby sa dostal kam chce alebo jednoducho aby porozprával svoj príbeh. Jeho pôvod je však v afro-americkej kultúre. Je to vozidlo odporu a slobody. Veľa hudobníkov už dnes nechce používať termín jazz, ale v tom slove je veľká krásna história a ja sa nechcem odpútať nepoužívaním toho slova od osôb ako Ella Fitzgerald, Charlie Parker, Eric Dolphy, Ornette Coleman a Charles Mingus.“

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
NM: „Začínam teraz dosť veľa experimentovať s elektronikou, momentálne spolupracujem s viacerými zoskupeniami, kde využívam flautu a veľa elektroniky. Určite chcem viac koncertovať. Taktiež chcem pracovať na ďalšom koncepte Mandorla Awakening, ktorý by ako keby vyjadroval komunitu ľudí, vedcov, farmárov, architektov a prosto všetkých z rôzneho pracovného prostredia, ktorí sa snažia spolu o lepšiu budúcnosť ľudstva. Takže opäť Mandorla Awakening bude o veľkej rôznorodosti prostredí, kultúr, ale aj časov, pretože veľa nás naučili aj predošlé civilizácie, ktoré sa spoja v jedno.“