“... ak vám niečo nejde aplikovať alebo sa vám to nepáči, tak to nepoužívajte.   01.10.2024

Jasper van 't Hof (* 1947) je bez pochýb legendou holandskej jazzovej scény! Spolupracoval s menami ako Archie Shepp, Keith Jarrett, Philip Catherine, Zbigniew Seifert a mnoho ďalších. Do povedomia sa dostal ako kreatívny umelec, ktorý dokáže tvoriť aj za mantinelmi hudobnej konvencie. Jeho silnou stránkou je práve hra s rôznymi zvukovými textúrami a schopnosť spájať impresionizmus, melodickosť s úplne otvorenými konceptami hry. Ako umelec bol aktívny už v 60-tych rokoch, keď ako 18-ročný koncertoval s bubeníkom Pierre Courboisom. Lásku k hudbe si budoval však už omnoho skôr. Od piatich rokov hrával na klavíri a už na strednej škole pôsobil v kapelách. Hudbu mal od malička v krvi, nakoľko jeho otec bol jazzový trubkár a mama klasicky trénovaná speváčka a klaviristka. V jeho portfóliu okrem vlastných projektov nájdeme aj Piano Conclave. V rámci tohto projektu hral s klaviristami George Gruntzom, Joachim Kühnom, Wolfgang Daunerom a Keith Jarrettom. V roku 1984 vznikla afro-európska skupina Pili-Pili. Jej debutový album zožal obrovský úspech najmä na popovej a tanečnej scéne. Práve projekt Pili-Pili je reflexiou Hofovej kreativity so zvukom. Jeho nadčasový charakter sa ukázal, keď tento rok (2024) vyšiel v reedícii a stále dokáže inšpirovať hudobníkov aj dnes. Na festivale INNtöne 2024 sme ho zachytili pri plnej sile, ani dnes mu nechýba invencia a vášeň v hudobnom dianí. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o svoj náhľad na jazzové školstvo, jazz ako taký a spomenul aj ako pracuje na najnovšom projekte.

 

* To čo sme aktuálne počuli na pódiu je váš najnovší projekt so stálou zostavou?
Jasper van 't Hof: “Áno, vydali sme to začiatkom roka. Pôvodne s nami hral bubeník Jamie Peet, ale on je aktuálne veľmi vyťažený vo vychytenej kapele. Neustále koncertujú od Helsiniek, cez Madrid až po New York. On sa snažil aj s nami ostať, ale niekedy naozaj musel v šialených časoch odchádzať, aby chytil nasledujúci koncert s druhou kapelou a aj v jeho záujme je to takto lepšie, aj keď ho máme radi. V kapele ho teraz zastúpil Jens Meijer.“

* Prekvapilo ma aký je mladý.
JVH: “Ja zbožňujem spolupracovať s mladými hudobníkmi. Sú veľkou inšpiráciou a práve súčasná, mladá generácia bubeníkov v Holandsku je veľmi silná a schopná.“

* Keď vás tak sledujem ako si vychutnávate pivo, napadá mi otázka, či preferujete nemecké, holandské alebo iné zahraničné pivá?
JVH: “S holandskými pivami som vyrástol a mám k nim osobný vzťah. Samozrejme aj v Česku a na Slovensku sú vynikajúce pivá. Možno aj jedny z najlepších na svete. No ja pochádzam z oblasti blízko ktorej vzniklo pivo Grolsch a to je pre mňa najlepšie pivo aké v Holandsku zoženiete. Samozrejme, hneď vedľa sú naši susedia Nemci a s nemeckým pivom tiež nikdy nič nepokazíte. “

* Pred rozhovorom sme trochu diskutovali na tému, či sa dá vôbec učiť jazz na inštitúciách a školách. Ako vnímate teda ich postavenie a zmenu paradigmy vo vývoji v súčasnom jazze? Dnes takmer všetci hudobníci prichádzajú na scénu preškolení univerzitnými osnovami.
JVH: “Hneď viem okamžite odpovedať. Nemyslím si, že je to správne a k hre jazzu ani potrebné. Kedysi aj mňa nahovorili a zatvorili na inštitúciu učiť. Učenie jazzu môže fungovať len vtedy ak ja alebo akýkoľvek iný učiteľ Josh, John povedia žiakovi toto som ja, takto premýšľam, ale ty si musíš tým prejsť a nájsť si svoju cestu. Jazz je veľmi osobný. Ja som ešte z generácie hráčov, kedy sa nechodilo na školy. Maximálne chodili hudobníci za hviezdami, od ktorých sa učili, ale aj tí im mohli ukázať len cestu. Je jedno, či vám to ukáže Luis Armstrong, Duke Ellington alebo hocikto iný. Stále tam platí pravidlo, ak vám niečo nejde aplikovať alebo sa vám to nepáči, tak to nepoužívajte. Nie každý máme rovnaké hudobné myslenie a prístup.“

* Vy ste niekedy mali nejakého učiteľa?
JVH: “Áno, raz som mal učiteľa zo Švajčiarska. Volal sa Joe Haider a bol pedagóg, ale v prvom rade jazzman! On na mňa vždy kričal - choď si dokelu svojou cestou! Ja ti môžem ukázať, len cestu ako som to ja zvládol. Ty si z toho môžeš niečo vziať, ale musíš si to prejsť sám.“

* Takže podľa vás nie je ani dôležité rozumieť, čo sa v hudbe deje a analyzovať ju?
JVH: “Nie, nie je to potrebné. Keď som pôsobil ako učiteľ v meste Utrecht, tak tam sme robili prijímacie prehrávky raz ročne. Zhruba, tak 80% bolo takých, že som nevedel čo s nimi. No tých 20% boli práve takí hudobníci, čo pracovali na sebe a dennodenne snažili sa prísť na veci - sami nájsť cestu. Práve tí excelovali, keď dostali tú hroznú otázku, no tak mi niečo zahraj. Sú v tom úplne sami a musia ukázať naozaj to najlepšie, čo v nich je. Je to tvrdé sito, ale len tak zistíte, čo kto v sebe má a ako prezentuje svoj hudobný vkus a charakter. Veľakrát sa mi stalo, že som tam počul prenádherné veci už len prvých pár tónov a v hlave som si povedal, radšej ostaň doma a nájdi si vlastnú cestu! Pretože hneď ako nastúpia na školu preprogramujú im hlavu schémami učenia.“

* Mali by sme sa vrátiť teda ku kolektívnemu učeniu jeden od druhého na štýl jam sessions ako to robili kedysi všetci velikáni alebo ako sa správne učiť jazz?
JVH: “V Amerike to úplne s prepáčením posrali! Berklee v Bostne a niekoľko škôl v New Yorku prišli na systém, čo je jazz. Pri klasickej hudbe si zoberiete knihu, študujete, analyzujete a viete potom povedať aha toto je klasická hudba. Jazz dovtedy knihu nemal, vy ste sami boli jazz, hudobníci boli jazz. Ľudia platili, aby si prišli pozrieť vás a nie niečo iné. Vy keby ste išli na pódium, ľudia prídu aby si vypočuli vás a buď sa im to bude páčiť alebo nie, ale nič viac v tom nie je. Takže jazz pre mňa nie je žiadna škola, ani systém, jazz ste vy sám ako osoba!"

* Pôsobíte na jazzovej scéne už veľmi dlho. Ako sa vyvíjala spolu s vami?
JVH: “Na toto môžem jedine odpovedať len z mojej perspektívy. Prvé obdobie jazzu som vnímal, keď som mal asi 10 rokov, vtedy boli v popredí Louis Prima, Louis Armstrong - bolo to asi v 60-tych rokoch, aj v Holandsku už bol jazz. Potom ma zaujal Oliver Nelson s LP The Blues and the Abstract Truth. Bola to úžasná platňa, veľmi sa ma dotkla. Neskôr som už naskočil na umelcov ako John Coltrane, McCoy Tyner, Elvin Jones a Jimmy Garrison. To bolo pre 15-16 ročných, čo padli do lásky jazzu ako náboženstvo. Menilo to môj život. Potom som objavil Milesa Davisa, a to už bola éra, kedy som skutočne žil jazz. Samozrejme ovplyvnila ma aj elektronika a Hancock, ale McCoy ostal vždy takým mojim vzorom a dušou. V závere ma samozrejme ovplyvnilo aj Weather Report s elektronikou a syntezátormi, čo sa so mnou viezlo až do dnes. Teraz však môj posledný album bol cielene, výhradne akustický. Na ňom som znovu objavil lásku ku klavíru.“

* Máte čas a chuť sa zaujímať aj o novú hudbu?
JVH: “Stíham to sledovať najmä v Holandsku, rád počúvam nové veci. Napríklad v našej kapele predošlý bubeník Jamie Peet má skvelý moderný duo projekt s Niels Broosom a to je fantastická hudba. Oni pracujú s elektronikou tak zaujímavo, že aj mňa to inšpiruje pracovať s elektronikou farbami a textúrami novým spôsobom.“

* Vy ste spolupracovali aj s Keith Jarrettom na projekte Piano Conclave.
JVH: “Piano Conclave bol taký európsky projekt, kde vybrali zo siedmich krajín klaviristov. Keith Jarrett s nami nebol, jeho pridali neskôr a myslím si, že to bol trochu taký komerčný ťah od ECM Records.“

* Ale neskôr ste sa s ním stretli?
JVH: “Áno, ale to bolo na mojom vlastnom koncerte. Prišiel sa pozrieť a bolo to preto, že sme mali spoločných hudobníkov, s ktorými sme obaja hrávali. Je to neskutočný klavirista a úžasný človek.“

* Inšpiroval vás nejako?
JVH: “Keith Jarrett je úžasný hudobník, naozaj. Ale zaujímavý paradox je, že z nejakého dôvodu mňa sa vždy dotýkala hudba McCoy Tynera viacej. Neexistuje na to nejaká odpoveď, prečo to tak je, ale je to čisto pocitová záležitosť. Keithove trio s Garym Peacockom a Jackom Dejohnettom bola tvorba, ktorá sa ma z jeho projektov dotkla najviac.“

* Jeden čas ste hrali aj Miroslavom Vitoušom.
JVH: Áno, Miroslav to je hudobník z inej planéty! Je to až neuveriteľné, čo dokáže. My sme mali turné spolu ako trio: ja, Miroslav a gitarista Larry Coryell. Turné trvalo šesť týždňov a ja som si stále čím ďalej tým viac uvedomoval, že keď Miroslav hral sólo ja s Larrym sme zastavili, lebo on bol orchester sám o sebe. Bolo to niečo neuveriteľné neexistujú na to slová."

* Ako vznikol váš projekt s Ineke Vandoorn?
JVH: “Je to veľmi seriózna žena. Bohužiaľ, nikto nevie, že napísala jednu z najlepších kníh o speve z hľadiska dýchania. Ja som ju náhodne stretol a čítal jej knihu. Hneď som intuitívne prechádzal a skúšal si jej dychové cvičenia (smiech).“

* Aké bolo s ňou pracovať?
JVH: “Vynikajúce, ona je veľmi seriózna, distingvovaná pracovitá osoba (čítaj recenziu na ich spoločný album). Má úžasný hlas a intonáciu. Prirovnal by som ju k Norme Winstone. Uvažoval som o spájaní elektroniky a rôznych zvukových vrstiev, ale keď sme začali spolupracovať a zapracovali jej kompozície a úžasné texty - išlo to iným smerom. Jej skladby mi pripomínali kreatívne duo Simon & Garfunkel.“

* Spomínali ste elektroniku. V spojení s ňou ste nedávno vydali reedíciu vášho úspešného projektu Pili-Pili. Ten je tak zvukovo nadčasový, že ak by vyšiel dnes podľa mňa by bol stále aktuálny.
JVH: “To ja sám viem len ťažko zhodnotiť. Vzniklo to však tak, že ma zavolal Philip Catherine na koncert do Zairu spolu s Nicolasom Fiszmanom. Na mieste sa k nám pripojili umelci z Kinshasy a priniesli si aj vlastne vyrobené perkusívne nástroje so zvieracími kožami, ktoré sa ladili drevenými blokmi, takže prvú polhodinu sme sa len ladili. Tam som pochopil, odklial prichádzam ja a odkiaľ prichádza jazz. Uvedomil som si, že celá táto západná Afrika ma už predtým výrazne ovplyvňovala. Keď sme prišli naspäť domov povedal som Nicolasovi - musím pre label urobiť ďalší album, ale chcem aby tam boli africké perkusie. Tak vznikol základ pre Pili-Pili.“

* Vy ste však esenciu Afriky a akustickej hudby dokonale skĺbili s jazzom a modernou elektronikou.
JVH: “To sa podarilo aj na základe predošlých skúseností s Bob Malachom či Alfonso Mouzonom. Hrávali sme fusion, takže to nebolo nič nové, vlastne dalo by sa povedať, že na Pili-Pili som hral podobným štýlom ako s Alfonso Mouzonom.“

* Spomínali ste, že momentálne máte odklon od elektroniky smerom k akustickému klavíru. Baví vás však stále objavovať nové zvukové možnosti elektroniky?
JVH: “S elektronikou môžete pracovať dvoma spôsobmi buď ste elektronický inžinier a viete čo robíte alebo ste iba zanietený hudobník, ktorý pracuje cez emócie. Ja patrím do tej druhej kategórie, nie som inžinier a každý deň, ak sa mi podarí zapnúť počítač som zo seba ohromení a prekvapení (smiech). Ja nemám tušenie, čo ta mašina robí a čo sa deje, ale viem, že mi dáva zvuky, s ktorými môžem pracovať. No nemám to rozanalyzované a neviem, ako tie elektronické nástroje vznikli. Pracujem s veľa zvukovými filtrami až dostanem nejaký zvuk, ktorý sa ma dotkne.“

* Pripravujete nejaký nový projekt?
JVH: “Neviem, či je to zrovna nový projekt, ale pracujem na novej hudbe s využitím elektroniky - len tak pre seba vo svojom štúdiou. Každý deň si tam niečo vytvorím nejaký nový zvuk alebo novú časť. Občas mi trvá aj celý deň vymyslieť jeden a pol minúty nejakých zmysluplných zvukov. Uvidíme ako to pôjde, ak sa to podarí, možno za rok z toho bude niečo vyjde.“

* V rozhovore sme spomínali dôležitú myšlienku o vzdelávaní v jazze, čo by ste teda odkázali mladým umelcom, ktorí si hľadajú svoje miesto na scéne?
JVH: “Hudba prichádza zo srdca. Raz za čas sa stane, že máte kvetinu v bruchu, nazývame to láskou. Ja si myslím, že táto kvetina dostáva energiu, len keď prebieha nejaká interakcia s osobou, ktorú milujete a chcete byť ňou milovaný. Dá sa toto analyzovať? Ako nájdete osobu, ktorá vás miluje? Je to iba o magnetickej príťažlivosti. Až sa to udeje, tak kvetina bude kričať a kvitnúť naplno. Podobná vec sa deje, keď robíte niečo kreatívne, či už je to hudba, maľba alebo iné. Pri nástroji máte dve možnosti - buď pôjdete za učiteľom a po 20 rokoch budete hrať to, čo učiteľ chcel aby ste hrali a tvoriť hudbu, ktorá už existuje. Alebo po 20 rokoch budú všetci počuť niečo, čo nepočuli. Rozhodnutie je však na vás, či pôjdete za učiteľom alebo nie. Tak či onak, musíte vždy tvrdo pracovať, pracovať a pracovať. Neexistuje moment, kedy si môžete povedať, že už to teraz mám. Nikdy! To je sľub, ktorý ste dali tej kvetine vo vašom bruchu.“

* Ďakujeme za rozhovor!