„Nájsť si vlastný sound, znamená nájsť spôsob ako sa odtrhnúť od svojho majstra.“   28.05.2018

Mark Feldman je jeden z najuznávanejších husľových improvizátorov na americkej jazzovej scéne v druhej polovici 20-teho storočia. Do povedomia sa dostal najmä v 80-tych a 90-tych rokoch, kedy spolupracoval s absolútnou špičkou avantgardných interpretov a skladateľov. Feldman má na svojom konte desiatky až stovky spoluprác s tými najetablovanejšími jazzmanmi, no medzi jeho najdlhšie a najprínosnejšie spolupráce patria projekty s John Zornom a John Ambercrobiem. Feldman sa objavil na vyše 200 nahrávkach, pričom nikdy nemá voči nejakej hudbe predsudky, vždy kladie dôraz na improvizáciu, silu momentu a vzájomnú súhru. Vynikajúci huslista dokonca kedysi spolupracoval aj so slovenským klaviristom Miki Škutom. V exkluzívnom rozhovore si zaspomína aj na túto spoluprácu, ale predovšetkým porozpráva o svojej kariére aktívneho sidemana a ako ho ovplyvnili jeho dvaja najlepší kamaráti John Ambercrobie a John Zorn.

* Koľkokrát ste už mali tú česť byť tu v Saalfeldene na festivale?
Mark Feldman: "Už to ani nepočítam, tento festival mi prirástol k srdcu, je tu dobrá improvizovaná hudba. Chodím sem od začiatku 90-tych rokov a bol som tu veľakrát."

* Teraz ste tu s pomerne novým projektom.
MF: "Máme už nahratý jeden album. Nenazval by som to projektom - znie to veľmi formálne, v podstate sme spolu začali hrať pri nahrávaní albumu, pričom sme zistili, že si rozumieme, tak sme sa rozhodli teraz realizovať viacero koncertov a potenciálne príde aj turné. Nazval by som to, že sme veľmi nenútene nadviazali na našu spoluprácu a album a teraz sme sa rozhodli v tom pokračovať."

* Zaujímalo by ma, či ste nejako príbuzný so skladateľom Morton Feldmanom?
MF: "Sme spojení, len tým, že vyzeráme podobne (smiech). Nie, nie sme žiadni pokrvní príbuzní, máme len spoločné meno, ale mám rád niektoré jeho diela."

 
* Do dnešnej doby spolupracujete s John Zornom, je to už poriadne dlhá doba. Ako to vlastne celé začalo?
MF: "S Johnom spolupracujem už od roku 1987. V tom čase pracoval na projektoch s vynikajúcim čelistom  Oscarom Pettifordom a rozhodol sa pre rozšírenie sláčikového soundu, tak som si v projekte našiel aj ja svoje miesto."

* V čom vás obohatila táto spolupráca?
MF: "Vďaka Johnovi Zornovi som získal veľa vedomostí o hudbe a úplne iný náhľad na ňu. Samozrejme, vďaka tomu som mal oveľa viac koncertov a spoznal som množstvo ďalších skvelých muzikantov. V podstate mi to dalo úplne všetko. Vo svojej kariére som mal dvoch Johnov, ktorí ju zmenili na nepoznanie. Boli to John Zorn a John Abercrombie. S Zornom spolupracujem už 30 rokov a s Abercrombiem to bolo okolo 13 rokov. Okrem nich bola pre mňa dôležitá ešte Sylvie Courvoisier, s ktorou som pracoval 17 rokov. A to boli moje najdôležitejšie koncerty a momenty života. Všetky ostatné kšefty, ktoré som mal, som hral skôr ako sideman - akoby som pracoval pre niekoho, už som tým nebol tak pohltený a pevnou súčasťou daného projektu."

 
* Ako vás zmenili a ovplyvnili váš štýl?
MF: "Keď s niekým hráte, tak dlho a vzájomne sa počúvate, tak je úplne podmienené, že budú mať veľký vplyv na váš sound a štýl. Okrem troch spomínaných, si myslím, že by som ešte nemal vynechať Dave Douglasa, s ktorým som taktiež dlhú dobu hrával a značne ma ovplyvnil."

 
* Kto najviac ovplyvnil váš sound?
MF: "Množstvo muzikantov, hocikto, kto má krásny sound ma inšpiruje, bez ohľadu na aký nástroj hrá. Sound je veľmi dôležitý pre môj koncept hry a vždy z neho vychádzam. Vždy hovorím študentom sound je najdôležitejšia vec, pretože je to prvá vec, čo počujete a spraví dojem. Keď vás bude niekto počúvať a nepozná vás, povie si dokelu, kto je tento muzikant, má parádny sound. Raz som mal jedného učiteľa, saxofonistu v Chicagu a on bol na mňa veľmi tvrdý, ale veľa ma naučil o sounde a jeho podstate."

* Čo by mali študenti vedieť, aby si našli svoj sound a miesto v hudbe?
MF: "Ťažko povedať. Nie je to jednoducho uchopiteľný proces a u každého prebieha inak. Ja verím v metodiku, že by ste mali v začiatkoch a v štádiu rozvoja kopírovať nejakého obľúbeného majstra na danom nástroji. Potom nasleduje ta ťažšia časť, ktorá pre mňa definuje celý proces. Nájsť si vlastný sound, znamená nájsť spôsob ako sa odtrhnúť a odlíšiť od svojho majstra. Je množstvo vynikajúcich muzikantov, ale pri niektorých viete okamžite povedať – tento hráč to nezvládol odtrhnúť od svojho majstra."

 
* Vo vašom hernom štýle je trochu cítiť aj rôzne etnické prvky.
MF: "To je dosť možné, pravdupovediac, ja sám som etnickú hudbu ale nikdy nerobil. Jedine s Don Byronom sme hrávali klezmer jazz a s John Zornom sme mali zopár projektov, kde som hral nejaké exotické, etnické stupnice. To podľa mňa zanechalo vo mne nejaké stopy, ale nehrávam etno hudbu a ani si nemyslím, že zniem autenticky, len mám rád, keď to v sebe nesie nejaké náznaky, skôr iba ako nejaká etnická príchuť. Niektoré etnické prvky sa mi veľmi páčia, obzvlášť z východných krajín. Občas použijem nejakú arabskú stupnicu a podobne, ale neštudujem to veľmi a používam to skôr iba ako farbu. Samozrejme je to ovplyvnené aj mojim nástrojom, ktorý mi dáva veľa možností a má určité zázemie v ľudovej hudbe rôznych národov."

* S Johnom Abercrombiem ste boli dobrí kamaráti. Len pred pár týždňami nás však opustil. Plánujete vydať niečo venované jeho pamiatke?
MF: "Je to veľmi čerstvé, ešte som túto informáciu vôbec nespracoval a neviem, či niečo budem robiť. Aktuálne ma oslovilo viacero magazínov, či nechcem napísať o ňom článok, ale ja neznášam písanie, takže to som odmietol, ale pravdepodobne, ak by ma oslovil niekto, aby som hral na úctu jeho pamiatky, tak to by som prijal."

 
* Za tie roky vám určite utkveli v hlave zaujímavé spoločné situácie a príbehy s John Zornom a Abercrombiem.
MF: "Mám množstvo príbehov, ale neviem, či by to nebolo len ohováranie. Samozrejme máme také tie príbehy, že pamätáš vtedy ako sme nechtiac niekoho zabudli na koncerte na záchode a odišli preč a také podobné hlúposti, ale nepríde mi to momentálne nejako dôležité. Myslím, že za oboch hovorí ich tvorba a hudba. A ak chcete počuť náš najlepší spoločný príbeh s oboma Johnami, tak je to jednoduché, stačí si vypočuť našu hudbu - všetko je úprimne zachytené v nej. Nie je žiaden lepší príbeh ako naša spoločná tvorba."

 
* Spomínate si na spoluprácu so slovenským klaviristom Miki Škutom?
MF: "On bol klavirista, nie? Áno pamätám si, spolupracovali sme spoločne ešte s Beni Schmidom a Didier Lockwoodom. Je to vynikajúci klavirista a nahral úžasné Goldbergové variácie, ktoré v tom čase, keď sme spolu hrali, získali niekoľko ocenení. Veľa si nespomeniem, ale viem, že bol veľmi talentovaný a rozumeli sme si. Trochu sme si boli podobní, obaja máme radi klasickú hudbu a radi sme improvizovali."

* Ktorých skladateľov a aké obdobie máte najradšej?
MF: "Dodnes ma stále najviac oslovuje Dimitrij Šostakovič, Alfred Schnittke, Sergej Prokofiev, Olivier Messiaen, Najviac obľubujem 20-te storočie a špeciálne tvorbu po druhej svetovej vojne. Samozrejme mám rád aj Bacha, Beethovena a staršiu klasiku. V podstate mám rád všetko, vždy sa snažím porozumieť každej hudbe. Keby som však mal hovoriť o nejakom vplyve, tak sú to najmä ruskí autori."

* Aké miesto majú husle v jazze?
MF: "Je to unikátny nástroj a znie v jazze skvelo, keď sa naň hrá správne, pretože je to iné ako keď hráte v sláčikovom ansámbli alebo klasiku, s čím má množstvo huslistov skúsenosti. Nedávno som robil workshop v Poľsku v inštitúte Zbigniew Seiferta, ktorý bol podľa mňa jeden z najlepších moderných huslistov v jazze. Veľmi ma tam potešilo, koľko mladých ľudí sa snaží hrať jazz na husliach. Jedna z najdôležitejších vecí je sound, ktorý majú husle prirodzene, taký tenší a ostrý, ale v jazze musíte ako keby vytiahnuť z tých huslí širší sound, aby ste sa nestratili popri ostatných nástrojoch a saxofóne. To je niečo, čo som sa naučil rokmi praxe hrania v kapelách. Pravdepodobne ma to naučilo hranie s takými saxofonistami ako Michael Brecker, Joe Lovano, Chris Potter, Lee Konitz, Evan Parker."

* Spomínate sound, ktorý máte v súčasnosti prevažne akustický, experimentovali ste niekedy s efektami, čo tiež môže dosť zmeniť charakter huslí v jazze.
MF: "Keď som prvýkrát prišiel do New Yorku, mal som so sebou plný kufor efektov. Keď som cez to hral znelo to ako v noci na Silvestra (smiech). Nejako som upustil od tejto estetiky zvuku a dokonca pred 17-timi rokmi som sa rozhodol, že prestanem používať aj zosilňovač, takže už dlhé roky hrám len cez mikrofón s občasným reverbom, ale nič viac. Dôležité je, keď hudobník dlhodobo používa efekty, aby sa nestali jeho soundom, pretože ten má vychádzať z vás. Nehovorím však, že sú zlé a niekto s nimi vie pracovať veľmi dobre. Je to o tom, čo muzikant objavuje a kam smeruje jeho cítenie. Keď som vyhral jednu súťaž v Amerike, tak som si mohol dovoliť kúpiť jedny veľmi drahé husle a odvtedy som nechcel veľmi používať zosilňovač, pretože som objavoval akustické možnosti toho nástroja a jeho krásu."

* Ako pristupujete k improvizácií?
MF: "Vždy je to rôzne, samozrejme každý máme dobré aj zlé dni a rovnako aj moja improvizácia má určite fázy a rozpätie. Najideálnejšie je, keď hrám niečo úplne nové čo som predtým ešte nehral, len čistú improvizáciu a vždy sa pozastavím na nejakých bodoch, čo by som teraz mohol s týmto tónom urobiť a ako ďalej pokračovať. V horších prípadoch siaham po naučených frázach a overených postupoch, aj také sa niekedy stáva. Mnoho mladých študentov a začínajúcich hráčov sa boja toho, že nie sú dosť dobrí a neustále sa chcú posúvať a hovoria si musím sa zlepšiť, musím sa zlepšiť. Ja som si však v jeden čas uvedomil, ja už sa nemusím starať o svoje maximum, ale práveže sa musím sústrediť, aby som zlepšil bod svojho minima."

* Ako líder ste dlhšie už nevydali album plánujete to v blízkej budúcnosti?
MF: "Neviem, mám trochu problém ostať nadchnutý pre svoje nápady. Mávam často kreatívne chvíľky, kedy mi niečo napadne a ja si to zapíšem, ale potom už s tým neskôr nie som spokojný, aby som na tom ďalej pracoval. Preto som vo svojej kariére ani neplánoval nejako veľmi veľa projektov a pôsobil som prevažne ako sideman. Avšak myslím si, že to bolo pre môj rozvoj určujúce, pretože som uchopil husle v jazze a hľadal sound spôsobom, akým by to ani nebolo možné, keby som sa chcel presadiť ako líder. Našiel som si improvizačný jazyk a dokázal vložiť seba do hudby iných ľudí. Dá sa to ale aj nazvať lenivosťou do istej miery. Niekedy je pre mňa jednoduchšie pracovať na hudbe niekoho iného a on musí vybavovať koncerty a podobne. Niekedy, keď už ma však tlačí termín a ja niečo napíšem a vybavím si vystúpenie potom cítim uspokojenie, ale predchádza tomu obrovský stres. Ja mám problém pracovať bez tlaku a pravdu povediac, ani nemám nejaké ambície, aby sa moja vlastná tvorba presadila na neviem akej úrovni. Ja sa len snažím byť dobrým huslistom, aby som bol so sebou spokojný."