„Jazz je hudba, ktorá je stále v pohybe a nikdy nespí.“   16.09.2019

Francúzsky husľový virtuóz – Théo Ceccaldi patrí bez pochýb k rastúcim hviezdam a popredným menám súčasnej európskej jazzovej scény. Jeho originálny prístup a technická brilantnosť mu vyslúžila pomenovanie Paganini post-industriálnej doby. Od roku 2010 sa zviditeľnil najmä pre svoj originálny sound a štýl, ktorý spájal tradíciu európskej komornej hudby s improvizáciou. V roku 2014 získal ocenenie od Jazz Magazine ako objav roka a o dva roky neskôr bol ocenený už ako najlepší francúzsky hudobník roka. Postupne sa etabloval ako elitný hudobník a založil viacero úspešných formácii ako Orleans Tricollectif, La Scala či Théo Ceccaldi Freaks. Popritom spolupracoval s menami ako Louis Sclavis, Michel Portal, Daniel Humair, Christian Lillinger, Daniel Erdmann, Roberto Negro a iní. Aktuálne sa venuje viacerým moderným, eklektickým projektom, pričom viac prechádza do sveta elektroniky. V exkluzívnom rozhovore, ktorý vznikol na Saalfelden Jazz Festivale tohto roku, nám porozprával o svojom hudobnom prístupe, estetickom vkuse a novom štylistickom smerovaní.

 

* Husle sú viac prepojené s vážnou hudbou ako s jazzom, avšak krajiny ako Francúzsko a Poľsko majú veľmi silnú tradíciu v jazze s týmto nástrojom. Aj vy ste sa k tomuto spojeniu dostali cez inšpiráciu jednou z týchto „národných škôl“ a cez osobnosti ako Ponty, Lockwood?
Théo Ceccaldi: „Ja som začal na husliach ako 5-ročný. Viedol ma môj otec, ktorí bol taktiež huslista, ale bolo to skôr v duchu tradície folklórnej hudby. Potom som nastúpil na konzervatórium, kde som sa venoval prevažne vážnej hudbe. Až keď som mal dvanásť rokov, som začal pôsobiť v menších kapelách, v ktorých sme začali viac experimentovať s jazzom, funkom a fusionom v duchu Miles Davisa, Herbie Hancocka a podobne.“

* V tom čase už ste poznali niektorých jazzových huslistov?
TC: „Myslím, že áno. Ako prvého som objavil Didier Lockwooda. Neskôr samozrejme aj Jean Luc Pontyho a Stéphane Grappelliho. Okrem toho som však prenikol aj viac do súčasného jazzu skrze množstvo talentov vo Francúzsku, ale aj významných osobností v USA ako Mark Feldman. Avšak ja som sa vždy rovnako zaujímal aj o iné žánre, nie len o jazz. Mojím cieľom bolo preniknúť úplne do jadra husieľ a ponúknuť poslucháčom celé ich dynamické a farebné spektrum a na to musíte dobre poznať aj vážnu hudbu, husľovú tradíciu, ale aj jazz a súčasnú tvorbu. Takže môj sound a prístup nebol veľmi formovaný vzormi z jazzových husľových škôl.“

* Ste oboznámený s poľskou jazzovou husľovou scénou?
TC: „Áno. Mám veľmi rád Zbigniew Seiferta. V jeho hraní je veľmi silná energia o čo sa snažím aj ja. Taktiež trošku sledujem známu poľskú jazzovú husľovú súťaž - Zbigniew Seifert Jazz Violin Competition. Ešte poznám aj Adam Baldycha, ktorý je teraz vo vydavateľstve ACT Music.“

* Vaša hudba je vždy veľmi odvážna, dalo by sa povedať až na hrane. Na druhej strane mám z nej pocit, že sa snažíte, aby bola ľahko počúvateľná a prístupná.
TC: „Áno, rád sa s touto polaritou zahrávam. Občas je to voľnejšie a prejdem do experimentálnejšej polohy, ktorá môže prekvapiť, ale zároveň sa rýchlo vrátim. Snažím sa, aby moja hudba nestagnovala a neustále pulzuje povedzme medzi veľmi umiernenou, rytmicky striktnou polohou až to úplne vygraduje do energického vrcholu, kde je možné všetko. Mám rád veľké kontrasty a prekvapenia, dlhé progresie, komplexné formy. Myslím, že v tomto si veľmi dobre rozumieme s Roberto Negrom.“

* Všimol som si, že s Robertom máte zaujímavý minimalistický koncept, kde často pod rytmickým ostinátom robíte veľmi subtílne zmeny.
TC: „Je to hra s časom, radi hráme do repetitívnej frázy, ktorá sa zdá, že sa vôbec nemení a zmeny prichádzajú pomaly. Ani sa však nenazdáte a zrazu sa zmení úplne všetko. Je to opäť hra kontrastov, len s inými hudobnými parametrami. Pre nás je dôležitá výstavba celého vystúpenia a nie len samotné skladby. Snažíme sa vytvoriť akoby taký oblúk. To sa premieta do všetkých hudobných oblastí a spomínaných kontrastov – napätie, uvoľnenie. Preto ani často nemeníme jednotlivé skladby medzi sebou, lebo majú jasnú štruktúru ako majú po sebe ísť.“

* Váš estetický a štylistický prístup k hudbe je veľmi široký. Z vášho koncertu som zachytil, že sa opierate o mená ako Schönberg, Schnittke, Lutoslawski, Ligeti, Bartok, Glass, Reich.
TC: „Určite áno. Hlavne skladatelia 20. storočia sú pre nás veľkou inšpiráciou a obzvlášť spomínaní maďarskí skladatelia ako György Ligeti a Béla Bartók. Tieto vplyvy sa objavujú aj najmä vďaka Robertovi, ktorý týchto skladateľov študuje aj pre sólové koncerty.“

* Takže folkové vplyvy, ktoré z vašej hudby počuť sú asi z Bartókových zbierok?
TC: „Áno, koncert sme začali zbierkou tradičných tancov. Potom to však radi rozvíjame do iného kontextu. Páči sa nám dichotómia folklórnej a súčasnej tvorby. Páči sa nám na tom tá melodickosť a až taká jednoduchosť.“

* Čo je pre vás najdôležitejšie vo vašej hudbe? Vaša tvorba je zaujímavým spôsobom experimentálna, ale zároveň prístupná poslucháčovi.
TC: „Pre mňa je veľmi dôležité nestratiť publikum. Môžeme hľadať, experimentovať, skúšať nové veci, ale tak nejako sa snažím cítiť limit, kedy by som už stratil publikum. Pretože najdôležitejšie je zdieľať emóciu a energiu s publikom, keď toto spojenie stratíte, aj vaša hudba stráca.“

* Častokrát aj pracujete s frázami v priestore.
TC: „Áno, ale v tomto je dôležité mať aj svojho zvukového inžiniera. Ten pozná vašu hudbu dokonale a vie, kedy pridať nejaké efekty, echo, veľkú ozvenu a kedy ubrať. Aby frázy vynikli, čo najlepšie. On je ako keby ďalším hráčom a môže reagovať na naše hranie, hudbu a energiu momentu.“

* S Roberto Negrom hráte už dlhé roky, ako sa časom premenila táto spolupráca?
TC: „V začiatkoch sme začínali na jednom Robertovom projekte - bola to malá opera. Neskôr sme začali vytvárať množstvo projektov - malé, veľké, až to dospelo do duo spolupráce. Naša duo spolupráca bola postavená čisto na improvizácii a až neskôr sme sa dostali k spoločnému komponovaniu. Ale improvizácia vždy tvorila veľké jadro našej tvorby. Predtým než vyšiel aktuálny album Montevago, tak sme mali ešte jeden album, postavený na veľmi striktných kompozíciách, nebolo tam veľa priestoru pre vklad. Montevago je akousi fúziou týchto prístupov, je to komponovaný album s množstvom improvizácie a myslím, že v tom sme sa aj výrazne posunuli s Robertom, že teraz naozaj tvoríme spoločne. Nie je to len také, že jeden príde s nápadom a potom ho ďalej rozvíjame. Naše projekty stavajú na našej desaťročnej spolupráci a všetko spolu rozoberáme, zdieľame spolu hudbu. Každý náš hudobný krok a sebavedomie rástlo s tým ako sme sa lepšie spoznávali. Preto si myslím, že pre hudobníka sú veľmi dôležité aj dobré priateľstvá.“

* Aký je váš kompozičný proces?
TC: „Väčšinou začínam komponovať s tým, že sa snažím v hlave vytvoriť štruktúru diela. Ďalej sú pre mňa dôležití muzikanti, pre ktorých komponujem. Poznám Robertov a svoj štýl, viem, čo zahráme dobre, ale zároveň hľadám nové veci. Chcem napísať niečo, čo prekvapí jeho a aj mňa samotného. Všimol som si, že s odstupom času píšem oveľa jednoduchšie. Súvisí to však aj s tým, že nechcem danému interpretovi postaviť bariéru, pred jeho vkladom. Napríklad, keď dám Robertovi niečo jednoduché, viem, že to posunie na úplne iný level.“

* Píšete si aj veci tradične do nôt?
TC: „Niekedy áno, záleží to od skladby a typu aranžmánu. Väčšinou to robím, keď píšem v duchu klasickej hudby.“

* Pri tvorbe premýšľate konkrétne nad harmonickými vzťahmi?
TC: „Ani veľmi nie, mám to v uchu. To je môj kontrolný orgán, či to znie dobre.“

* Vo vašom štylistickom prístupe je veľa eklekticizmu. Je to niečo, čo ste sa snažili obsiahnuť vo svojej hudbe?
TC: „To je niečo, čo prišlo veľmi prirodzene a je to reflexiou toho, aká rôznorodá hudba ma od detstva ovplyvňovala. Môj otec počúval folklórnu hudbu, Bacha, Stravinského. Moja mama zase Bob Dylana, Rolling Stones. Ja som študoval klasickú hudbu. Neskôr ma jedna spolužiačka zasvätila do jazzu a voľnej improvizácie. To všetko sa na mne podpísalo. Myslím si, že to je obraz súčasnej hudobnej scény. Hudobníci sú čoraz viac otvorení a inšpirovaní odlišnými vecami a to je dobre.“

* Tento prístup je najmä badateľný v zoskupení Théo Ceccaldi Freaks. Čo stálo za vznikom tohto projektu?
TC: „Ceccaldi Freaks vznikli v období, keď som bol veľmi ponorený vo voľne improvizovanej hudbe a chcel som vytvoriť projekt, ktorý by priniesol veľkú energiu na pódium a uberal by sa trochu smerom k elektronike. Chcel som, aby to bola energia rockovej kapely, ale zároveň s prvkami komplexných foriem, vplyvu Stravinského a elektroniky. Freaks je eklektický projekt, ktorý je portrétom novej generácie. Zároveň je tam však aj trochu satiry na súčasnú spoločnosť.“

* Dnes je takýto prístup bežný, ale je to ešte jazz?
TC: „Jazz je pre mňa v súčasnosti veľmi otvorený. Je ovplyvnený viacerými žánrami a je to symbol slobodného prejavu, experimentu a dobrodružstva. Jazz pre mňa znamená nebáť sa v hudobnom prejave objavovať nové veci a prekvapovať seba. Jazz je hudba, ktorá je stále v pohybe a nikdy nespí.“

* Váš brat sa tiež venuje jazzu a pôsobíte spolu vo viacerých projektoch. Máte rovnaký prístup k hudbe?
TC: „Náš prístup a vývoj bol veľmi podobný. Zaujímavosťou je však, že môj brat, aj keď je mladší, začal komponovať skôr. Môj brat bol, čo sa týka tvorby, vždy odvážnejší a mal veľmi dobre rozvinuté tvorivé myslenie. Ja som dlhšie zotrvával pri klasickej hudbe a on už tvoril vlastné jazzové kompozície. Je pre mňa veľkou inšpiráciou a práve vďaka nemu som sa odhodlal aj ja pracovať na svojich veciach.“

* Vo viacerých projektoch tvoríte spolu. Ako sa navzájom ovplyvňujete?
TC: „Myslím, že veľmi. Je to ako ping pong. Všetko spolu riešime a navzájom sa povzbudzujeme. Vždy, keď potrebujem s niečím poradiť alebo už neviem ako kreatívne ďalej, tak to konzultujeme spoločne. Môj brat je veľmi stabilný kameň, ktorý je oporou v mojej kariére!“

* Čo je špecifické pre francúzsku jazzovú scénu?
TC: „Myslím si, že francúzska jazzová scéna je veľmi otvorená a má dobrú podporu. Tvoria sa u nás zaujímavé veci a šikovní ľudia si vedia nájsť podporu a prostriedky a tým pádom sa môžu sústrediť na svoju kreativitu a nehľadať finančné zdroje inde. Pre mňa je to veľmi aktívna a inšpiratívna scéna.“

* Spomínali ste podporu, takže je dostačujúca pre jazz zo strany štátu?
TC: „Osobne si myslím, že áno. Je tam viacero fondov a príležitostí na podporu. Muzikanti sú podporovaní individuálne, napríklad, keď urobíte v ročnom období dostatok koncertov dostávate potom podporu na každý deň. Potom sú samozrejme rôzne programy na podporu tvorby.“

* Je dostatok možnosti pre koncertovanie?
TC: „Áno, máme veľa progresívnych festivalov s rôznorodým zameraním.“

* Je niečo, na čom chcete pracovať, čo sa vám ešte v hudbe nepodarilo?
TC: „Momentálne viacej objavujem čaro elektroniky aj v duu s Robertom. Doteraz som ju používal len okrajovo. Je to úplne odlišná hudba, používam množstvo efektov, krabičiek a podobne.“

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
TC: Budem vydávať nový album s triom koncom októbra. Je venovaný Django Reinhardtovi, kde prerábame jeho tvorbu do vlastného štýlu a komponujeme v jeho duchu.“