3. - 5.6.2022, Scheune am Buchmannhof, Diersbach, AT   05.07.2022

Paul Zauner (* 1959) je rakúsky trombonista, producent a promotér, ktorého meno zaručene poznáte v súvislosti s Inntöne Jazz Festivalom! Ja som tento festival navštívil po prvý raz v roku 2004 a s výnimkou v roku 2020 som bol na všetkých ročníkoch. Festival mal svoj pevný termín každý rok - konal sa počas weekendu tri dni cez cirkevný sviatok Pfingsten - čiže u nás Turíce (Zoslanie Ducha Svätého). Termín bol obľúbený, pretože v Rakúsku je nasledujúci pondelok voľný deň a u nás na Slovensku pracovný. Corona vírus však zasiahol i tento jazzový festival, mimochodom pre mňa osobne festival s najlepšou atmosférou, už v roku 2020 sa festival odohrával nie v drevenej stodole, ako doteraz, ale ako open air festival, ale už v júli. Mimochodom, publikum si v ankete vypýtalo tento systém aj na rok 2021 - hlasovalo zaň vyše 70% opýtaných. Celý festival sa tak bude konať tento rok v dňoch 22. júla - 24. júl 2022 na neďalekej doslova zelenej lúke a podľa platných hygienických predpisov. A za každého počasia s krytým pódiom pre umelcov!

A čo s pôvodným termín cez Turíce - pýtali sa fanúšikovia, pretože voľný deň po troj dňovom jazzovom maratóne padol každému vhod a priaznivci jazzu i tohto festivalu sa ho nechceli len tak vzdať! A tak Paul Zauner vymyslel menší, kapacitne obmedzený festival (na 250 ľudí), ktorý sa bude konať v pôvodnom starom termíne, aj v drevenej stodole. A tak vznikol Inntöne Tastenfestival Pfingsten, ktorý bol tento rok po prvý raz! Tasten znamená tlačidlá, čiže tento rok bol festival s mottom: tlačidlá alebo aj klapky v znamení klavíra, saxofónu, trombónu, akordeónu, ... A koncerty boli od sólových vystúpení, cez duá a triá až po kvarteto. A konal sa prvý júnový weekend!

Ešte pred festivalom som sa obával, či bude dramaturgia farebná, ako sme u Pauliho Zaunera zvyknutí, pretože predsa len limitovanie na klapky a klávesy, môže zväzovať ruky! Priznám sa, niekoľko mien bolo na festivale pre mňa úplne nových, ale prišli aj starí bardi a kamaráti. Začal by som od tých mien, ktoré boli pre mňa nové a ktoré ma až tak nazaujali - väčšinou súčasná comtemporary hudby, improvizovaná hudba, ktorá bola striktne zapísaná v notách. A tak už oči zapichniuté v notách hneď od začiatku, pre mňa neveštili nič dobré. A emócie či už kontrolované alebo nie, sa tiež nekonali.

Rakúsky skladateľ a klavirista Elias Stemeseder (* 1990) zo Salzburgu, však už niekoľko rokov žije v Berlíne, sa predviedol hneď v dvoch zoskupeniach. Pri prvom, bolo radosť pozrieť si dve koncertné krídla po prvý raz za 37 rokov existencie Inntöne Festivalu na jednom pódiu v stodole, hra s "landsmanom" a klaviristom Georg Vogelom a pri druhom s nemeckým saxofonistom Philipp Gropperom, kde bolo viac elektroniky i free.

Priznám sa, takisto novo vynájdený Clavitone, čo je klaviatúra, na ktorej sa dá hrať to, čo Georg Vogel vyvinul na základe vynájdenia úplne novej stupnice s 31 tónmi v oktáve, ma príliš nenadchol. Mikrotóny jeho tria nám umožňujú počúvať overtóny a údery, dobre mu sekundoval David Dornig na 31-tónovej elektrickej gitara a partiu dopĺňal bubeník Valentin Duit. Prišlo mi to monotónne až nudné alebo skôr ako technická bravúra než ako melodické kompozície.

Kto sa na festivale objavil 2x na pódiu, bol aj škótsky skladateľ a klavirista Fergus McCreadie (* 1997). Najprv otváral celý festival so svojím triom (David Bowden - kontrabas a Stephen Henderson - bicie nástroje), kde hlavne Fergus opakoval a vrstvil témy až do výšin a s patričnou gradáciou, pričom hlavné melodické figúry stáli na pár tónoch. Obrovský aplaus a prídavok. Skvelé! V jeho druhom vystúpení pohotovo zaskočil za Allesandra D'Allesandro, ktorého už na letisku zabrzdil covid. Fergus v tomto sólovom vystúpení šiel viac s vlastnou kožou na trh, bol viac sám sebou. Nakoniec potvrdil štatút BBC New Generation Artist.

Duo dvoch akordeónov alebo Otto Lechner z Rakúska a Arnaud Methevier z Francúzska odštartovalo už ich tradičné stvárnenie sedenia vo vlakovom kupé, rozbiejahúce sa kolesá vlaku a pozorovania sveta tam vonku. Však si možno na nich oboch pamätáte z Bratislavských jazzových dní 2004, kde vystupovali aj s rytmikou v kapele Arnotto. Úžasné strhujúce momenty improvizácie, divokých rytmov a ľudskosti! Úchvatné a vzrušujúce zároveň!

Sólový klavír a na ňom talianska jazzová hviezdy Enrico Pieranunzi (* 1949), ktorý kombinuje klasickú techniku a jazz a doteraz nahral viac ako 60 albumov! V jeho hudbe a hre bolo snáď všetko - citácie, patričné napätie i gradácia, melódie a ich chytľavosť. Nadpozemské!

Z Britských ostrov prišli na festival mladí Deschanel Gordon - klavír (Londýn) a Xhosa Cole - tenor saxofón (Birmingham). Sú to poslední víťazi ceny BBC Young Jazz Musician, ale toto bol ich debut v strednej Európe. Nielen pre mňa neznámi hudobníci sa predviedli vo veľkom štýle - silou, ale i skromnosťou, i priamym ťahom na bránu!

Záver sobotňajšieho večera patril môjmu obľúbencovi, americkému klaviristovi, ktorý už roky žije v Paríži - Kirk Lightsey (* 1937). Tento 85-ročný veterán vždy prinesie so sebou nielen dobrú náladu, ale i nadpriemerný výkon a slnko na pódium! Nádherne na trúbke a krídlovke mu sekundovala francúzska hviezda Stephane Belmondo. A chrbát im nielen kryla famózna rytmika, ktorú dal dokopy práve Paul Zauner pred 33 rokmi (áno, toľko spolu hrávajú) pre vystúpenie formácie Kirk Lightsey Quartet v roku 1989! Wolfram Derschnmidt - kontrabas a Dušan Novakov - bicie nástroje. Štandardy v podané tohto kvarteta naberajú iný význam, inú úroveň a inú výpoveď! Paráda!

Z Talianska prišlo i duo Vince Abbracciante - Paola Arnesano alebo akordeón a spev! Ale aký spev. Počulii sme  kúsky z dielne takých majstrov klasickej hudby ako Giuseppe Verdi, Giacomo Puccini, Ruggero Leoncavallo, Vincenzo Bellini, Gaetano Donizzetti, Gioacchino Rossini ... ale nie so školeným operným spevom, ale normálnym. Humor, vtip, doberanie si jeden druhého, ale predovšetkým z iného pohľadu stvárnenie známych tém, pripravili ohromujúci zážitok pre prítomné publikum! Úchvatné!

Poslenou formáciou, ktorú som na festivale videl a počul, bolo Alex Correa & Christoph Schweizer Brasil Quartet, ktoré prinieslo medzi publikum opäť niečo iné, v mnohých smeroch strhujúce a kreatívne. Traja Brazílčania: Alex Correa - klavír, Thiago Duarte - kontrabas a Matheus Jardim - bicie nástroje v spojení so švajčiarskym virtuózom na trombóne - Christoph Schweizer, dali pre mňa bodku za festivalom, pretože počas ich vystúpenie vypadla elektrina vďaka ohromnej búrke! Kedže som býval, ako vždy asi 15 kilometrov vzdialenom penzióne, tak som posledné dve vystúpenia oželel - Yaron Herman Solo Piano a britské duo Liam Noble - klavír a Paul Clarvis - bicie a perkusie. Cesta do penziónu bola plná nástrah v podobe valiacej sa vody po ceste či popadaných stromov a hlavne dvoch veľkých obchádzok, čiže cesta, ktorá mi za normálnych podmienok trvá asi 15 minút, mi teraz v hustom lejaku a silnom vetrisku, trvala viac ako hodinu, aj s obchádzkami. Ale živý a zdravý!

Ale ani táto nečakaná skutočnosť mi nezobrala nádherný pocit z tohto nového festivalu, kde v malých obsadeniach, vznikali krásne a kreatívne myšlienky, koncerty, ... Vďaka Paul Zauner! O rok prídem znovu!

Táto služobná cesta bola realizovaná s finančným príspevkom Hudobného fondu!