„Netreba napodobňovať hru Davisa a Coltranea, ale ich myslenie.“   24.06.2019

Nórsky klavirista Helge Lien je bez pochýb unikátnou osobnosťou severskej jazzovej scény a jednou z hlavných tvári úspešného nemeckého vydavateľstva Ozella Music. Medzinárodne uznávaný a talentovaný jazzman sa dostal do povedomia vďaka svojmu unikátnemu soundu a prepájaniu mnohých žánrov. Práve túžba objavovať nové zvukové možnosti, aj za hranicami jazzu najviac charakterizuje jeho tvorbu. Okrem toho kladie dôraz na zvukomaľbu, dynamické kontrasty, melancholickosť a minimalizmus. Tieto prostriedky sú stavebnými prvkami, s ktorými tvorí nádherne hudobné príbehy. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení. Jeho portfólio tvoria viaceré spolupráce v duu, v ktorých ukázal svoju schopnosť adaptovať sa a písať silné melódie. Ide najmä o spoluprácu s virtuózom na dobro Knut Hemom (CD Helge Lien & Knut Hem – Hummingbird) a emotívnym melancholickým duom so speváčkou Live Maria Roggen (CD Live Maria Roggen & Helge Lien - You). Popri rôznych projektoch vedie svoje stabilné trio, s ktorým vydal už deviaty album v poradí – Guzuguzu. V exkluzívnom rozhovore nám na festivale Jazzahead! porozprával o svojom hernom štýle, kompozičnom prístupe a jeho estetickom vkuse.

 

* Váš sound a hudobná tvorba a prístup k nej je veľmi unikátny, čo vás k tomu inšpirovalo?
Helge Lien: „Je to množstvo hudobníkov. Ešte stále naberám veľa inšpirácii, či už je to od súčasných muzikantov alebo zo starších nahrávok. Jednou z najväčších mojich inšpirácii v začiatkoch bol Pink Floyd a to mi ostalo až do dnes. Taktiež ma ovplyvnila moja mama, ktorá mi hrávala na akordeóne nórsku ľudovú hudbu. Potom, keď už som sa dostal k jazzu, tak mojim vzorom bol najmä Keith Jarrett. Samozrejme ma ovplyvnilo aj množstvo predstaviteľov nórskej jazzovej scény a severského soundu ako napríklad Jan Garbarek a podobne. Snažím sa počúvať aj mladých súčasných umelcov a to nielen z prostredia jazzu a to je pre mňa tiež veľká inšpirácia.“

* Toľko odlišných vplyvov z rôznych žánrov a generačne rozdielnych umelcov sa pravdepodobne podpísalo na všestrannosti a štýlovej rozmanitosti vašej hudby.
HL: „Určite áno. Ja som mal veľké šťastie, že počas štúdia bol mojim prvým učiteľom hudby ruský klavirista Misha Alperin, ktorý bol veľmi otvorený pre rôzne prístupy a štýly. V podstate si myslím, že jadro môjho vlastného soundu vychádza viac z iných žánrov ako z jazzu.“

* Spomínali ste svoju mamu a folklórne inšpirácie z detstva. Dostalo sa niečo z tohto aj do vášho hrania?
HL: „Áno, hlavne v posledných rokoch som viacej pracoval s folklórnymi inšpiráciami vo svojich dielach. Napríklad na albume Badgers and Other Beings (2014) je skladba Knut, ktorú som práve venoval svojej mame a kompozícia je ovplyvnená hudbou, ktorú mi mama hrávala. Samozrejme folklórne inšpirácie nájdete aj v mojich improvizáciách a v spôsobe ako vediem melodické línie.“

* Vo vašej tvorbe je jasne počuť, že nemáte žánrové a štýlové bariéry. Bolo od začiatku vašim cieľom spájať úplne odlišné elementy alebo to prišlo neskôr?
HL: „Dlhý čas som sa snažil vo svojom hraní odstrániť akékoľvek ozdobovanie a pracoval som jedine s dynamikou a dĺžkou tónu. Snažil som sa hrať jednoducho a transparentne bez akýchkoľvek iných trikov. Každý hudobník má nejaké svoje frázy a rukopis, či už je to Bill Evans alebo Chick Corea. Keď to hudobník v začiatkoch absorbuje, kopíruje a snaží sa to dávať všade, jeho hudobné vyjadrovanie sa stane chaotické. Preto ja som hľadal úplne čisté frázy bez ozdôb, čo bol pre mňa odrazový bod. Potom som sa postupne rozvíjal a vytvoril si vlastný hudobný jazyk, ktorý pochádza z môjho vnútra.“

* Bolo to ťažké nájsť si vlastný sound?
HL: „Myslím si, že je ti veľmi ťažké - musíte neustále na sebe pracovať, ale v skutočnosti vlastne ani neviete, čo hľadáte. Musíte si to predstavovať ako to má znieť, pretože nikde to neuvidíte a nikto vám to neukáže. Vlastný sound neobjavíte v inej kapele. Elementy vášho zvuku sú skryté vo vás a musia vyjsť na povrch.“

* Čo je pre vás najdôležitejšie vo vašej tvorbe?
HL: Snažím sa vždy o úprimnosť a o to, aby moja hudba bola spevná alebo tanečná. To je niečo, čo ma naučil Misha Alperin, hudba je buď spev alebo tanec, všetko ostatné je len cvičenie.“

* Ako pristupujete ku kompozícii?
HL: „Môj prístup je veľmi prostý, len zhromažďujem nápady a čakám na nejakú ideu. Vždy nosím so sebou rekordér a napríklad, aj keď mám len 10 minút na zvukovú skúšku pred koncertom, tak si ho zapnem a skúšam, či mi niečo nové napadne. Väčšinou sa vždy niečo zaujímavé udeje. Predstavte si, že celý deň cestujete rozprávate sa s ľuďmi, prípadne čítate knihu a to všetko sa vo vás hromadí a potom pri skúške sa niečo z toho prejaví ako inšpirácia, keď sa chytím klavíru. Tých nápadov je samozrejme veľa a ja ich počúvam veľmi pozorne, takže dosť času potom venujem počúvaniu svojich nahrávok. Potom samozrejme už je to rozvíjanie a samotný nápad ma navedie, čo s tým ďalej - či dopísať ďalšiu melódiu alebo podobne.“

* Pri kompozíciách sa sústredíte na formy, harmóniu a kontrapunkt, či sa necháte viesť sluchom?
HL: „Prevažne komponujem podľa ucha, ale samozrejme ťažko sa to oddeľuje aj od poznatkov, ktoré máte o tom, čo spolu znie dobre a čo nie. Takže je to taký prepojený prístup a jedno s druhým sa dopĺňa. Ale môj sluch je vždy hlavný sudca. Musím byť schopný vypočuť si tú nahrávku strašne veľakrát, prefiltrovať to cez ucho a povedať si toto znie naozaj pekne. Ak to po niekoľkých vypočutiach nefunguje, viem, že to nie je dobré.“

* Vaša tvorba je veľmi moderná, ako vnímate súčasný jazz a jeho vývoj ? Čo pre vás znamená jazz?
HL: „Pre mňa je jazz skôr spôsob myslenia a prístup k hudbe. Pri kompozícii máte nejakú opornú kostru a s ňou môžete robiť ďalej čokoľvek. Jazz vnímam ako unikátnu cestu a nie veľmi ako žáner.“

* Váš posledný album s triom bol Guzuguzu (2017). V čom bol pre vás tento album iný a ako vznikal?
HL: Guzuguzu bol pre mňa výnimočný album, pretože je to album, ktorý som nahrával a pracoval na ňom najdlhšie oproti tým predošlým. Všetky skladby sú v podstate odvodené od jednej témy, ku ktorej som sa snažil vždy nejako inak pristupovať. Bol to dlhý proces, viaceré skladby sme si nacvičili, odskúšali naživo, nahrali, vypočuli si to a následne pozmenili. Tento proces sa opakoval viackrát až sme sa dostali k finálnym verziám skladieb, ktoré sú na albume. Keď už sme išli do štúdia celý album bol nakomponovaný a pripravený - a to je niečo, čo som predtým nerobil. V prípade Guzuguzu som aj viac rozmýšľal nad celou dramaturgiou albumu, ako to vystavať, aké tóniny použiť.“

* Ktoré spolupráce vás najviac obohatili a zmenili váš štýl hrania?
HL: Posledné roky som veľa hrával s Arild Andersenom a to bola pre mňa veľká zmena. Síce má už vyše 70-ky, ale je veľmi vitálny a to najmä v hudbe. V jeho výraze je cítiť veľká energia a v jeho frázovaní sa vždy niečo deje. On nehrá tak, ako by ste to od bežného kontrabasistu čakali. Robí nevyspytateľné veci, využije každú príležitosť, proste ide so všetkým čo má na “stôl“ a vy sa musíte absolútne sústrediť a koncentrovať, aby ste na niečo také vedeli stále odpovedať. Je to skoro, ako by ste boli jeho sparring partnerom a musíte s ním trochu zápasiť ako v boxe. Bola to pre mňa veľká inšpirácia a škola. Aktuálne ma veľmi inšpiruje aj huslista Adam Baldych, s ktorým hrávam. Je to úplne odlišný typ hudobníka ako som ja, je veľmi pozorný, počúva a dokáže na všetko pohotovo reagovať. Veľa som sa od neho naučil."

* Jedným z vašich posledných projektov bola aj spolupráca s Live Maria Roggen na albume You. Výsledkom je veľmi magický, úprimný, organický, lyrický a melancholický sound. Ako vnímate túto spoluprácu?
HL: „Bola to skvela spolupráca, máme spolu vynikajúce hudobné prepojenie. My sme spolu vydali už v minulosti jeden album a absolvovali sme trojtýždňové turné. No potom sme dlhší čas nehrali spolu veľmi často, ale keď sme sa rozhodli nahrať ďalší album, bolo to, akoby sme spolu hrávali každý deň, išlo to tak jednoducho. Dôvod prečo to znie tak organicky je aj ten, že väčšina skladieb bola proste nahratá len na jeden pokus. To je odrazom toho, ako dobre sa nám spolupracovalo.“

* V čom je nórska jazzová scéna špecifická?
HL: „Povedal by som, že nórska jazzová scéna je veľmi inšpiratívna a som rád, že som jej súčasťou. Robia sa tam veľmi kreatívne a zaujímavé projekty. Mladá generácia sa nebojí výziev a pristupujú k hudbe novým spôsobom, pričom dokážu myslieť nekonvenčne. V niektorých krajinách mi príde tá tvorba veľmi konzervatívna a orientovaná na legendy ako Miles Davis či John Coltrane. Treba si však uvedomiť, že netreba napodobňovať ich hranie, ale ich myslenie! Oni taktiež vo svojej dobe boli otvorení pre nové veci, hľadali iný prístup, mysleli nekonvenčne. Každý si musí nájsť niečo svoje a využiť všetko, čo sa mu ponúka naokolo. To mám práve pocit, že sa v Nórsku deje často a takýto prístup sa tu cení.“

* Úroveň jazzového školstva je v Nórsku pomerne vysoká.
HL: „Áno myslím si, že je na vysokej úrovni a stále sa zlepšuje. Máme tu kvalitných pedagógov a vznikajú aj nové školy. Samozrejme, najuznávanejšia s najdlhšou tradíciou je v Trondheime. Tam vytvorili a našli študijný plán, ktorý naozaj funguje. Avšak nie je to len o učiteľoch a systéme. V prvom rade mladý umelec musí mať drive a učiteľ ho musí inšpirovať. Nefunguje takým spôsobom, že niekto vám niečo ukáže, vy sa to naučíte a potom to už ide. Ja to vnímam tak, že vyučovanie prebieha obojstranne a aj pedagóg sa môže častokrát od žiaka veľa naučiť. V prvom rade by mu nemal prikazovať robiť niečo len nejakým spôsobom, môže mu ponúknuť svoj náhľad a perspektívu na iný prístup, ale vždy je to o tom, že žiak musí hľadať svoju cestu.“

* Čo sú najčastejšie problémy študentov?
HL: „Mám pocit, že je celkovo problém so školským systémom, ktorý vás od 6-tich rokov vedie k tomu, že počúvate príkazy učiteľa a robíte len to čo vám povie. Tak je to nastavené po dlhé roky. Potom však, keď prídu na vysokú školu, najmä študenti hudby zrazu sú zmätení, že sa od nich očakáva niečo iné a vlastný prístup. Samozrejme, druhým veľmi častým problémom je, že v súčasnosti je priveľa veľmi dobrých hudobníkov a len ťažko sa hľadá spôsob ako vytŕčať z davu. To je však ten rozdielový bod medzi tým, či niekto bude mať úspešnú kariéru alebo nie. Ako sa k tomu dopracovať? Neexistuje na to žiadna odpoveď, umelec to musí zvládnuť sám. Nájsť niečo jedinečné v sebe.“

* Je dosť príležitostí pre mladých muzikantov?
HL: „Áno, myslím si, že Nórsko má dobrú sieť jazzových klubov. V každom meste je to trochu odlišné, ale máme aj stále miesta, ktorým sa darí a zohrávajú vo vývoji aj mladých kapiel dôležitú úlohu.“

* Čo podľa vás prispelo k tak prosperujúcej nórskej jazzovej scéne?
HL: „Myslím si, že je to hlavne vďaka hráčom ako Jan Garbareg či Jon Christensen - táto generácia hudobníkov bola veľmi dôležitá. Oni už v 60-tych a 70-tych rokoch robili jazz veľmi svojsky a to položilo základy súčasnej scény. Oni sú do dnešnej doby stále veľkou inšpiráciou pre mladých umelcov.“

* Aké máte plány v blízkej budúcnosti?
HL: „Aktuálne mám v triu nového kontrabasistu Mats Eilertsena a je to pre mňa veľká inšpirácia hrať s Per Oddvar Johansenom a ním dokopy. Len nedávno sme boli v štúdiu a nahrávali sme náš nový album (s názvom 10, vyšiel 05.04.2019). Myslím, že sa nám podarilo spolu vytvoriť niečo veľmi výnimočné a teším sa až ten album bude vonku. Nasledujúce mesiace sa budem venovať najmä tomuto projektu, propagácii nového albumu a koncertovaniu.“

* Môžete nám trochu viac prezradiť niečo o pripravovanom albume?
HL: „Bude to zaujímavý album v porovnaní s predošlými a mám pocit, že je o dosť viac otvorený. Taktiež je tam viac priestoru pre prácu s tichom a improvizáciu. Nenechal som sa tentokrát rušiť alebo lepšie povedané zväzovať aranžovaním a kontrolovaním všetkého. Jednoducho sme sa v niektorých pasážach len tak do toho pustili a výsledok je veľmi prirodzený. Bude to taký mix medzi voľnou improvizáciou a mojimi kompozíciami. Tentokrát som sa zameral na veľmi jednoduché melódie, aby sa s nimi potom dobre pracovalo pri improvizáciách.“