„To, čo chcem ja prinášať svojou hudbou je môj život a to je pre mňa najviac dôležité.“   11.02.2019

Vynikajúci mladý talent z USA plný pokory, ktorému osud zobral, no zároveň mu inde pridal. Klavirista, skladateľ a pedagóg Justin Kauflin v 11 rokoch úplne oslepol, no jeho zrak sa nachádza v sluchu a srdci, ktoré prenáša do svojej tvorby. Justin je jedným z mnohých zázračných zverencov, ktorých prichýlil svetoznámy producent Quincy Jones. Počas svojej kariéry nádejný, mladý multiinštrumentalista spolupracoval s mnohými významnými menami a patrí k rastúcim hviezdam newyorskej jazzovej scény. Justin Kauflin je silne veriaci človek, čo sa odráža aj na spirituálnej hĺbke jeho diel. Svojou tvorbou komunikuje na mnohých úrovniach a zasahuje viac než len ucho poslucháča. A ide za hranice obyčajných pekných melódií. O sile jeho vlastnej tvorby som sa mal možnosť presvedčiť osobne na jeho koncerte v Brémach. Nechýbala mu invenčnosť, technika, zvukomaľba, no predsa v tej hudbe bolo niečo viac mimo tónov. V exkluzívnom rozhovore nám porozprával o svojom hudobnom vývoji, prístupe k tvorbe a duchovnom cítení, ktoré presakuje jeho hudobnou výpoveďou.

* Už svoj prvý debutový album Introducing ste vydali v New Yorku s veľmi dobrým ohlasom. Ako sa to celé uskutočnilo? Predpokladám, že vás v New Yorku nečakali s otvorenými dverami.
Justin Kauflin: „Aby som bol úprimný, s niečím takým som ani nepočítal. Bolo to v roku 2009 a vtedy som ešte len dokončoval školu a trávil som veľa času v blízkosti New Yorku. Chodil som na koncerty, užíval si príjemný čas. Zrazu ma niekto oslovil z Virginie, kde som vyrastal, aby som spravil album, že on to zaplatí. Ani som nad tým neuvažoval - povedal som, že samozrejme spravím album. On bol trochu šialený (smiech). Nakoniec to ani nezaplatil a neuskutočnilo sa to. Ale keď už som začal premýšľať o albume, tak so sa tej myšlienky nechcel vzdať. Tak som si pozisťoval, koľko by to stálo a nebolo to také hrozné, tak so sa do toho pustil. Bol to len taký malý zanietený projekt. Oslovil som kamarátov, či by to nechceli robiť so mnou. Bol to taký menší nezávislý, nami produkovaní aj financovaní, projekt. Nemal som vtedy žiaden plán, proste len som to chcel urobiť a urobil som to. Som rád, že sa to uskutočnilo lebo prvý album urobíte preto, aby ste mohli urobiť ten ďalší ešte lepší. Je to proces neustáleho zlepšovania sa od projektu k projektu.“

* Nakoniec to bol však veľký úspech.
JK: „Dá sa to tak povedať, ale to nie je dôležité. V jazze si častokrát hradíte produkciu sám a aj veľa ostatných veci okolo toho. A niekedy aj keď to nevyjde je to v poriadku. Je to dokument vašej tvorby, na ktorej pracujete. Ak to niekoho osloví je to super, akoby bonus navyše k vašej práci. Som rád, že prvý album nemal nejaké veľké ambície. Začal som v malom a od toho bodu som mohol ďalej rásť a rozvíjať sa.“

* Ako sa s odstupom takmer jednej dekády pozeráte na ten album?
JK: „Keď to teraz niekedy počujem (smiech), tak si poviem, že nie je to také hrozné. Myslím si, že to je úspech. Samozrejme, odvtedy som sa už posunul a každým projektom som rástol, ale vnímam to pozitívne, že toto je album, ktorý reprezentuje moment, ako som na tom bol so svojou tvorbou vtedy a to je dôležité. Takže som s tým projektom veľmi spokojný a to isté platí o mojom druhom albume Dedication - a je to krok k niečomu inému a novému.“

* Akí hudobníci vás v tej dobe ovplyvňovali?
JK: „Vtedy som mal to šťastie, že som trávil veľa času s Mulgrew Millerom, ktorý bol vedúci jazzového štúdia, kde som bol. On veľmi ovplyvnil moje smerovanie v jazze. Samozrejme, okrem neho ma dosť ovplyvnili a ešte stále ovplyvňujú Bill Evans a Keith Jarrett. Špeciálne Keith Jarrett bol veľkou osobnosťou v mojom hudobnom živote. Jeho hudba prehovára na toľkých úrovniach, aj keď som nebol ešte taký dobrý klavirista, z jeho hry som si dokázal vždy niečo odniesť. Neskôr ma samozrejme zaujali aj Chick Corea a Herbie Hancock.“

* Ovplyvňuje vás aj niekto zo súčasných hudobníkov?
JK: „Aaron Parks je jeden z mojich obľúbených klaviristov a samozrejme Robert Glasper. Glaspera som počúval a prenasledoval na koncertoch ešte pred jeho érou Blue Note. Je to veľmi vtipný a veselý pán, vždy srandoval pred koncertom a užíval si to a aj to bola pre mňa dôležitá lekcia v hudbe. Taktiež si rad vypočujem aj iné žánre, najviac ma baví folk. Ak niečo zaujme moje ucho, tak sa snažím tomu venovať pozornosť a absorbovať to. Dobrá hudba je prosto dobrá hudba. Občas si vypočujem aj Led Zeppelin a Doors, ale to už nie je tak úplne jasné z mojej hudby (smiech). Na tých skupinách je však niečo veľmi autentické a to je práve to čo ma na tvorbe iných priťahuje ak sú úprimný v tom, čo robia.“

* Práve to je asi jedným z dôvodov, prečo sa im podarilo toľko dosiahnuť.
JK: „V hudbe je to rovnaké ako v normálnom živote, ak ste úprimný, tak si nájdete ľudí okolo seba, ktorí s vami budú v spojení preto, kým naozaj ste. Možno tých ľudí nebude veľa, ale nájdete tých pravých ľudí.“

* Bolo pre vás ťažké nájsť si vlastný sound? V súčasnosti je už toľko veľa tvorby a je ľahké sa k nej dostať. O to ťažie sa hľadá vlastná originalita.
JK: „Možno tak 5 rokov dozadu ma to veľmi stresovalo. Teraz už ma to veľmi netrápi, lebo som si uvedomil, že mám len dve možnosti. Buď sa budem nad tým stresovať a snažiť sa nasilu s niečím prísť alebo to proste nechám tak a ono to príde samo. Tá druhá je správna možnosť, pretože aj tak pracujeme tvrdo, žijeme svoje originálne životy plné rozličných situácii a ťažkosti a to všetko prispieva k tomu, že hudobník nájde svoj sound a svoje ja. Nemyslím si však, že sa niekedy nejaký hudobník alebo ja bude cítiť ako v cieli. Nikdy si nepoviete aha, to je ono, teraz to mám. Je to neustály proces. Ráno vstanete a váš deň ide zle alebo dobre a to ovplyvní váš sound a ako budete ďalej tvoriť. Preto tak rád tvorím vlastnú hudbu, pretože mi to pomáha utriediť si myšlienky, čo chcem vlastne povedať. Ak by ste mali pocit, že niekedy to skončí aký by bol dôvod ďalej pokračovať?“

* Čo sa snažíte mať vždy vo svojej hudbe?
JK: „To, čo chcem ja prinášať svojou hudbou, je môj život a to je pre mňa najviac dôležité. To, čo je pre mňa najviac dôležité je viera. A to sa snažím, aby bolo z mojej hudby cítiť. Nemusí to byť veľmi konkrétna myšlienka, že som katolík a trávim čas modlením. Proste len chcem, aby bolo z toho cítiť duchovno, emócia a hĺbka, aby som sa skrze svoju tvorbu vedel spojiť aj s inými ľuďmi. To je niečo, čo ma naučil aj Mulgrew. Keď ide na pódium, snaží sa komunikovať s ľuďmi, dať do toho všetko a snáď to pohne a osloví aspoň jedného človeka v publiku a on si z toho niečo odnesie domov.“

* Ako ovplyvňuje viera a náboženstvo vašu tvorbu a prístup k hudbe?
JK: „Samozrejme ma to do istej miery ovplyvňuje a niekedy sa aj pred tvorbou modlím. Väčšinou poviem: Prosím aby som nenapísal dnes nejaký totálny odpad (smiech). Pomôž mi to zvládnuť a nájsť vlastnú cestu. Prenikni mnou a naplň ma svojou múdrosťou. S hudbou je to rovnaké ako v normálnom živote, čokoľvek by som sa snažil urobiť ja sám alebo Bohu ponúknuť, nie je dostačujúce a preto prosím, aby on prišiel a pomohol mi s tým.“

* Akým spôsobom tvoríte? Väčšinou sedíte za klavírom alebo tvoríte aj v hlave mimo nástroja?
JK: „Väčšinou pri tvorení používam klavír a ako sa postupne rozvíja myšlienka, snažím sa ju pochopiť a porozumieť odkiaľ prišla. Napríklad málokedy tvorím pre niekoho konkrétne, že idem napísať skladbu pre svojho bubeníka. Až neskôr si uvedomím, aha ono mi to pripomína štýl ako hrá môj bubeník a podobne. Na mojom procese tvorby nie je nič magické. Skvelá vec pri tvorbe na klavíri je, že už všetko je tam, basové tóny, melódia, harmónia - z klavíru sa dá vytiahnuť všetko. Môj spôsob tvorenia je byť otvorený a slobodný za klavírom nejaké množstvo času. Väčšinou čakám, kým príde nejaký nápad a je dôležité mať zapnutý rekordér (smiech).“

* Pri tvorbe sa zaoberáte harmóniou, modalitou a formami alebo je to skôr improvizovaný proces.
JK: „Je to vždycky mix oboch aspektov. V začiatkoch je to väčšinou len nejaká malá harmonická myšlienka. Ďalej skúšam kam s ňou dokážem zájsť a potom je to už taký vedomý editačný proces a odstraňovanie vecí, ktoré tam byť nemusia. Je to ako pri rozprávaní alebo písaní listu. Niekedy používame priveľa slov, ale myšlienka sa stráca. Snažím sa pochopiť jadro toho, čo chcem povedať a nechať tam len to dôležité.“