„Mladí jazzoví umelci si nevytvárajú hudobné vzory ako sme to robili kedysi my.“   15.08.2022

Švajčiarska virtuózna klaviristka Sylvie Courvoisier (* 1968) patrí medzi špičku na americkej improvizovanej jazzovej scéne! Jej túžba po novom sounde a objavovaní hudobných možností jej vyslúžili aj označenie "provokatérka za klavírom". Svojou častou hrou rozšírenými technikami preparovaného klavíru rúca bežné predstavy o hudbe. V jej koreňoch je jazzová tradícia, ale aj inšpirácie vážnou hudbou - predovšetkým 20. storočia. Na svojom konte má už viac ako desiatku albumov v pozícii líderky a viac ako 50 albumov mapujúce jej výnimočné spolupráce. Jej hudobný vkus sa stretol na koncertoch či nahrávkach s menami ako John Zorn, Yusef Lateef, Mark Feldman, Erik Friedlander, Joey Baron, Ellery Eskelin, Mary Halvorson a mnoho ďalších. Jej sľubnú kariéru reflektuje množstvo nadobudnutých ocenení - United States Artist Fellow (2020), Foundation for Contemporary Arts Grants to Artist Award (2018), Swiss Music Prize (2018) a iné. Získané skúsenosti odovzdáva aj ďalšej generácii na významnej škole v New Yorku – New School of Music. V rozhovore sa s nami podelila o svoj umelecký vývoj, problémy vzdelávania či najnovší projekt s klaviristkou Kris Davis (rozhovor tu).

 

 

* Váš koncert s Kris Davis mal mnoho vrstiev. Do akej miery to bolo komponované a do akej improvizované?
Sylvie Courvoisier: "Ja si myslím, že bolo komponovaných tak 30% z celého koncertu".

* Skladali ste repertoár na tento projekt spoločne s Kris?
SC: "Nie, ja som priniesla dve svoje kompozície a Kris svoje dve".

* Ako pristupujete ku kompozícii?
SC: "Vždy je to rôzne, napríklad jednu skladbu, ktorú sme hrali, som zložila spolu s klaviristom Cory Smytheom na jar a koncept bol taký abstraktnejší a mal navodiť atmosféru alebo reflektovať dielo Svätenie jari od Igora Stravinského".

* Vždy ste vedeli, že sa budete venovať hudbe?
SC: "Áno, hudbe som sa venovala už od 6-tich rokov a vždy ma to lákalo, že toto je ono, to je to, čo chcem robiť"! 

* Aj kompozícii ste sa venovali už od malička?
SC: "Áno, aj s komponovaním som začala už pomerne skoro. Veľa detí tvorí formou kresieb alebo plasteliny a ja som vždy nejako cítila potrebu skladať miniatúrne skladbičky. Písala som si také malé notičky, niektoré tie zápisky ešte stále mám".

* Zo Švajčiarska ste sa presťahovali do Brooklynu. Ako tento zážitok a prostredie ovplyvnili vaše hranie?
SC: Ja som odišla zo Švajčiarska aj kvôli tomu, že som potrebovala nový štart. Mala som vtedy 28 rokov a už som aj veľa koncertovala a nahrávala. Chcela som však odísť a začať niekde od úplnej nuly. Najprv som tam išla za štúdiom, ale postupne ako som sa tam usadila a stretla množstvo ľudí, tak som ostala".

* Spomínali ste, že už pred vaším odchodom ste hrali s množstvom európskych hudobníkov. Cítili ste veľký rozdiel oproti hudobníkom z Brooklynu?
SC: "Určite, hlavný rozdiel bol v rýchlosti. V Európe sa veľa skúša, aj niekoľko dní, potom je čas na kávu a cigaretku. V New Yorku ide život omnoho rýchlejšie. Tam skúšate dve hodiny, potom máte koncert, nahrávanie a život ide rýchlo ďalej. Má to svoje výhody aj nevýhody. V takom režime ste viac kreatívny a viac na sebe pracujete. V Európe som nikdy nemala čas na cvičenie, pretože sa venujete rodine, priateľom. V New Yorku, nemá nikto čas na dlhé voľnočasové stretávanie a preto aj vy cvičíte, keďže ta mentalita je tam tak nastavená".

 

* Ako vnímate švajčiarsku jazzovú scénu za čas, ktorý ste tam pôsobili?
SC: "Ja som nepôsobila len na švajčiarskej jazzovej scéne. Už od malička som hrávala s rôznymi hudobníkmi z celého sveta. Napríklad často som hrávala s Francúzmi a Talianmi. Jazzu som sa venovala profesionálne už od 16-tich. V tom čase nebola jazzová škola vo Švajčiarsku, takže som študovala klasiku. Jazzové umenie som sa naučila od ostatných hudobníkov, keď som s nimi koncertovala".

* Mnohí jazzoví hudobníci sú názoru, že práve takéto učenie v praxi je omnoho dôležitejšie ako jazzové školstvo a študentom to chýba.
SC: "Ja učím na New School of Music a môžem povedať, že už sa to postupne mení. Mladá generácia je teraz veľmi orientovaná na vlastnú kreativitu, originalitu a sound. Možno, čo môžem z vlastnej skúsenosti povedať je, že mám pocit, že málo počúvajú hudbu. Nevytvárajú si vzory ako sme mi kedysi mali, že sme objavili nejakého nového hudobníka a počúvali sme ho dokola celé mesiace. Potom musíte v sebe spracovať to, čo ste počuli a snažiť sa tým inšpirovať - aj to je forma učenia. Tento problém je možno aj spôsobený tým množstvom hudby, čo dnes máme k dispozícii, je toho až príliš veľa".

* Ako učiteľka, čo myslíte, že je najväčší problém začínajúcich, mladých jazzmenov?
SC: "Tak ako som spomínala, že nemajú hudobné vzory".

* Nie je tam potom tenká hranica, kedy sa študent už neinšpiruje, ale stáva sa skôr kópiou svojho vzoru? Kedy je vhodné sa odtrhnúť a hľadať svoju vlastnú cestu?
SC: "Ja si myslím, že keď abstrahujete a snažíte sa porozumieť niekoho štýlu hrania a učíte sa to, ešte nemusí znamenať, že sa stanete jeho kópiou".

* Ako sa Vám učilo počas pandémie?
SC: "Používala som toľko zoom, že už mi to asi stačilo na celý život (smiech)".

* Stretli ste sa niekedy s diskrimináciou ako žena?
SC: "Áno, hlavne keď som bola mladšia. Myslím, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo som chcela odísť a začať niekde na novo. Teším sa z toho, že môžem sledovať ako sa to v súčasnosti už mení. Bola som diskriminovaná a cieľom sexistických narážok počas môjho štúdia a nie len v jazze, ale aj v klasickej hudbe. Jeden z mojich prvých učiteľov jazzového klavíru, keď som mala 18 povedal, že Sylvie Courvoisier má veľa koncertov a akci len preto, že má dobrý zadok. Veľmi sa ma to vtedy dotklo. Takéto situácie vo Vás zanechajú stopy a bolo to ťažké. Pre mnohých ste len objekt v ich zmýšľaní. Keď som však stretla Mark Feldmana a ostatných hudobníkov v USA, oni sa ku mne správali ako k profesionálnej hudobníčke a nie ako k objektu a to bola veľmi príjemná zmena! Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo som išla do New Yorku - ako hudobníčka som sa tam cítila rešpektovaná".

* Ktorí umelci transformovali a posunuli vaše hranie?
SC: "Úplne taký prvý hudobník, čo ma niekam veľmi posunul bol Mark Feldman. Potom následne John Zorn, Joachim Kühn, ale aj všetci moji kamaráti, ľudia, ktorých mám rada a pravidelne s nimi hrávam, každý jeden mi niečo odovzdal. A samozrejme klavírne duo s Kris".

* Aké sú vaše plány do budúcnosti?
SC: "Rozmýšľam, či si zaobstarám ďalšiu mačku, ale bojím sa, že už by som potom bola označovaná za mačaciu pani (smiech). No teraz naozaj v súčasnej dobe neviem, čo príde".

* Ďakujeme za rozhovor.