18.07.2022

Rodáčka z kanadského Vancouveru Kris Davis patrí k silným osobnostiam americkej a kanadskej jazzovej scény. Pedagogička na Berklee College of Music sa s jazzom stretla počas strednej školy a už vo veľmi skorom veku vedela, že chce byť jazzovou hudobníčkou. Neskôr ukončila jazzové štúdium na Univerzite v Toronte. Veľký zlom jej kariére nastal po roku 2001, keď sa presťahovala do New Yorku. Počas svojej kariéry nahrala množstvo rôznorodých albumov s renomovanými jazzmenmi a venovala sa aj preparovanému klavíru a presadila sa aj na scéne improvizátorov. Magisterské vzdelanie dosiahla na City College v New Yorku. V rokoch 2017 sa objavila v časopise Downbeat v rubrike začínajúce klavírne hviezdy a o rok neskôr začínajúce hudobné hviezdy. V roku 2020 vyhrala v časopise Downbeat rubriku klaviristov. Na svojom konte má aj významné kompozične ocenenia a v súčasnosti prednáša na Berklee College of Music a je inštuktorkou a asistentkou riaditeľa v inštitúte pre rodovú spravodlivosť v jazze (Institute of Jazz and Gender Justice). V exkluzívnom rozhovore nám porozprávala o svojom novom duo projekte so Sylvie Courvoisier, kompozičnom prístupe, jazzovom vzdelávaní a spomínanom inštitúte.

 

* Váš koncert mal mnoho vrstiev, niekedy ste sa so Sylvie Courvoisier dopĺňali, inokedy ste zaujímavo išli kontrastne, štýlovo a výrazovo proti sebe. Do akej miery to bolo komponované a improvizované?
Kris Davis: "Povedala by som tak, že asi 40% z toho, čo ste počuli, bola komponovaná hudba, teda pripravená a všetko ostatné bola improvizácia."

* Zdalo sa mi, že niektoré kompozície používali série, pracujete s touto metódou?
KD: "V mojích kompozíciach boli použité tónové série - pracujem s takými kompozičnými technikami. Moje skladby boli kompozície na objednávku pre Univerzitu v Austrálii. V skladbách som sa pohrávala s messiaenovými módmi."

* Do akej miery ste ovplyvnená klasickou hudbou?
KD: "Je to jeden zo zdrojov inšpirácie a ja aj Sylvie s ňou pracujeme, čo je jednou z vecí, ktorá nás spája. Ale okrem toho máme kompozične spoločné aj to, že obidve výrazne prepájame kompozíciu a improvizáciu. Snažíme sa to nejako pretkať navzájom, že niekedy sa zdá, že improvizujeme, ale je to kompozícia a inokedy sa to môže javiť ako dopredu napísaná hudba, ale je to improvizácia. Toto je asi taký základný koncept a myšlienka, s ktorou obe pristupujeme ku kompozícii."

* Je to ťažké nájsť balans, kde končí hranica kompozície a kde improvizácie?
KD: "Píšeme trochu iným spôsobom a v podstate to nie sú nejaké improvizačné plány, čo sa prelínajú z kompozíciou. Ale často ideme úplne voľne, že jedná z nás vyjde z rámcov kompozície a potom sa niekde stretneme a napojíme, ale je to úplne neplánované. Na takéto hranie samozrejme musíme veľmi dobre poznať tieto kompozície. Potom hráme niekedy úplne slobodne a dávame si len signály napríklad nejakou ľahko rozpoznateľnou frázou z melódie, kde sa vrátime a podobne."

* Spomínali ste, že vychádzate a vchádzate do kompozície úplne plynulo, čo sme mohli počuť aj na koncerte. Máte aj nejaké dohodnuté miesta, kde zvyknete vyjsť z kompozície alebo aj to je úplne spontánne?
KD: "Je to vždy rôzne. Niekedy to máme dohodnuté, niekedy nie a niekedy sa to aj tak vyvinie úplne inak ako si to naplánujeme."

* Používate k tomu aj nejakú špeciálnu grafickú notáciu?
KD: "Niekedy si pomáhame aj vizuálne, ale je to väčšinou úplne štandardná notácia."

* Vy pracujete aj ako učiteľka na Berklee. Mnohí jazzoví hudobníci sú toho názoru, že učenie praxou a koncertami je omnoho dôležitejšie ako jazzové školstvo a mladým študentom to chýba.
KD: "Áno, to je síce pravda, ale s odstupom času už je veľká snaha to zmeniť."

* Ako učiteľka, čo myslíte, že je najväčší problém začínajúcich, mladých jazzmenov?
KD: "Študenti málo počúvajú hudbu a nemajú vzory. Taktiež študentov už ťažko zaujme celý album, počúvajú len jednotlivé skladby a všeličo, čo ich zaujme na YouTube. V poslednom čase je medzi študentami veľmi obľúbený Aaron Parks."

* Nie je tam potom tenká hranica kedy sa študent už neinšpiruje, ale stáva sa skôr kópiou svojho vzoru? Kedy je vhodné sa odtrhnúť a hľadať svoju cestu?
KD: "V mojom osobnom prípade to boli práveže vzory, vďaka ktorým som objavila svoju cestu. Tak ako mnohí klaviristi aj ja som vzhliadala ku Keith Jarrettovi a Herbie Hancockovi a snažila sa napodobňovať ako hrajú oni. V tomto procese som však narazila na množstvo situácii, kedy som nevedela docieliť požadovaný výsledok, proste to nebolo ono, nemohla som sa dostať kam som sa hudobne dostať chcela. Nakoniec sa ukázalo, že tieto slabosti a prekážky sú môj štýl a z toho som si vykryštalizovala svoj vlastný sound."

* Pôsobíte v inštitúte na Berklee, ktorý sa venuje jazzu a rodovej rovnosti - Institute of Jazz and Gender Justice. Môžete nám priblížiť tento inštitút a čo presne robí?
KD: "Misia tejto inštitúcie je zbaviť sa patriarchie v jazze a v rámci tohto cieľu inštitúcia operuje s viacerými vnútornými a vonkajšími hnutiami, ktoré sa podieľajú na tomto spoločnom cieli. Napríklad snažíme sa vytvoriť rovnaké podmienky pre všetkých. Vytváramé ansámble, kde je zloženie mužov a žien 50/50. Máme aj veľa študentov, ktorí sa nehlásia len k jednému alebo dvom pohlaviam. Teraz napríklad pracujeme na vydaní nového Real booku, kde bude 101 ženských skladateliek. Taktiež máme veľa hosťujúcich umelcov a inicujeme priestor pre otvorenú komunikáciu. Pomáhame ženám, aby si vedeli vytvoriť hudobnú kariéru v jazze."

* Máte pocit, že stále je taká silná nevyrovnanosť v zastúpení žien v jazze?
KD: Určite sa to zlepšuje, záleží aj o akom odvetví jazzu a štýloch sa bavíme. Určite je už viac vydávať ženy aj na jazzových festivaloch. V mainstreamovom jazze to stále vnímam problematicky, ale aj tam sa to zlepšuje, najmä u mladej generácie. Tento inštitút však nechce slúžiť len ženám, pomáha aj mužom. Vedie k rodovej diverzite, pomáha mužom aj pri zostavovaní kapiel a podobne. V praxi sme ani nevedeli, že ako veľmi žiadaný tento inštitút bude. Zatiaľ fungujeme 3 roky a neustále sa posúvame a rozvíjame. Vyhľadáva nás množstvo umelcov, ktorí majú pocit, že im vieme poskytnúť bezpečné miesto pre ich rozvoj a komunikáciu o hudbe."

*Ako sa umelci dostávajú do inštitútu?
KD: "Musia byť najmenej jeden semester na Berklee a prejsť výberovým konaním. Úroveň tu je veľmi vysoká, väčšinou sa tam pohybujú najlepší študenti z Berklee."

* Stretli ste sa niekedy s diskrimináciou ako žena?
KD: "Ja som sa stretla s diskrimináciou skôr iba v takej subtílnejšej forme. Vždy som často bola všade jediná žena. Niekedy som sa z toho aj tešila, že aké to bude cool, ak budem jediná žena v kapele. Neskôr som však začala vyhľadávať rovnomernejšie obsadenia. Zistila som, že chémia tam funguje lepšie a nie sú tam žiadne tajnosti medzi členmi, je to vyváženejšie a otvorenejšie."

* V dnešnej dobe vzniká aj množstvo len čisto ženských projektov, myslíte si, že je teda lepšie mať takéto vyvážené rovnocenne zastúpené projekty?
KD: "Na to sa ťažko odpovedá, pretože v konečnom dôsledku vždy rozhoduje hudba a ako dané obsadenie funguje s tým, čo chcete docieliť. Mala som viacero kapiel ako napríklad trio s Val Jeanty a Terri Lyne Carrington, kde sme tri ženy a funguje to skvele a robili sme to preto, lebo nás to bavilo a nie preto, že sme tri ženy. Určite je dobre, keď sa ľudia zamýšľajú nad tým s kým spolupracujú a koho v svojom profesijnom okruhu majú. Nie je to nejaká exaktná veda, aby sa to dalo podľa nejakého kľúča rozhodnúť, len by sme mali byť tolerantnejší a ohľaduplnejší a hľadať rovnováhu vo všetkom."

* Ktorí umelci transformovali a posunuli vaše hranie?
KD: "Určite musím spomenúť mená ako: Ingrid Laubrock, Craig Taborn, Sylvie Courvoisier. Ťažko sa to však vyberá, pretože ako hudobník máte rôzne fázy a vždy v tej danej fáze vás niekto iný nakopne a inšpiruje. Vždy sa snažím posúvať ďalej a vždy keď hrám hudbu niekoho iného, tak sa učím niečo nové. V podstate by sme tu mohli povedať, že ma posunula celá newyorská jazzová scéna."

* Spomenuli ste klavírne duo so Sylvie - ako vlastne vznikol tento projekt?
KD: "Mario Steild - umelecký vedúci festivalu JazzSaalfelden chcel viac ženský projekt na hlavný stage. Oslovil Jacoba, ktorý vedel, že aj ja aj Sylvie sme už hrali na tomto festivale jednotlivo a máme s ním spojenie a tak nás kontaktoval, či by sme nespravili duo, takže tento projekt vznikol vlastne pre tento festival."

* Spojenie dvoch klavírov nie je až tak bežné.
KD: "Nie, ale ja som nejako vpadla do tohto sveta duo klavírnych projektov, pretože v ostatnom čase hrávam v takýchto zostavách dosť často (smiech). Predtým než sme začali tento projekt so Sylvie, som ju dosť často naozaj počúvala a aj Craig Taborna. Boli to moje veľké vzory už dlhú dobu. Preto sa teraz cítim v tomto projekte so Sylvie Courvoisier ako dieťa v obchode s cukríkmi (smiech)."

* Váš posledný album je Diatom Ribbons ako vznikal?
KD: "Album podnietil môj kamarát David. Bol to taký pokus o funk. On vie, že ja mám rada tento štýl a povedal, že by som mala skúsiť urobiť funkový album, na čo som reagovala, že neviem, kedže som klaviristka, ako to pôjde. Tak som začala písať nejakú hudbu, ale úprimne nemyslím si, že je to funkový album (smiech). Možno ten vplyv funku je tam abstraktne počuť niekde v pozadí. Pre mňa ten album bol veľmi o vzťahoch, pretože v tom čase som začala zakladať novú hudobnú komunitu a tam sme sa medzi sebou zdieľali a spoznávali hudobne a z toho vznikol ten album."

* Takže kompozične to pre vás bolo niečo nové, tento svet funku?
KD: "Určite to bola výzva a s výsledkom som veľmi spokojná!"

* Aké sú vaše plány do budúcnosti?
KD: "Robím momentálne viacero projektov pre spomínaný inštitút, budeme otvárať nový program. Snažím sa spojiť viacero inštitúcii a chceme rozbehnúť väčšiu medzinárodnú spoluprácu."

* Ďakujeme za rozhovor.