„Preferujem hrať hudbu cudzích ľudí, pretože som v tom dobrý!“   28.03.2022

Rodák z hlavného mesta Severného Macedónska – Skopje sa prepracoval na jedného z najvyhľadávanejších kontrabasistov na nemeckej jazzovej scéne a v Európe. Martin Gjakonovski sa narodil do hudobníckej rodiny. Obaja jeho rodičia sa snažili rozvíjať jazz v Macedónsku, jeho mama bola jazzová speváčka a otec riaditeľ a zakladateľ Tanečného orchestra Rádia Skopje. Vášeň k jazzu teda dostal prirodzene vo svojej DNA a z prostredia, v ktorom vyrastal. Martin začal hrať na husle a na kontrabas prešiel v 14-tich rokoch. Netrvalo dlho a už v mladosti si založil svoje prvé trio – Trio Spato. V roku 1991 sa odobral rozšíriť si vedomosti a skúsenosti na Hochschule für Musik Köln do Kolína nad Rýnom. V Nemecku sa okrem školy zúčastnil aj workshopov s menami ako Reggie Workman, Arild Andersen, John Clayton, Mike Richmond a Eddie Gomez. Postupne sa etabloval na nemeckej a európskej jazzovej scéne a stal sa vyhľadávaným sidemanom pre svoj charakteristický štýl. Do dnešnej doby sa objavil na vyše 200 albumoch a spolupracoval s umelcami ako Dusko Goykovich, Paul Kuhn, Nicolas Simion, Antonio Faraò, Bob Berg, Michael Sagmeister, Ratko Zjača, Simone Zanchini či Adam Nussbaum. V exkluzívnom rozhovore nám priblížil zaujímavosti svojej kariéry vyťaženého sidemana. Podelil sa s nami o najdôležitejšie momenty a prezradil, na čom teraz pracuje.

* Na začiatok by som sa chcel spýtať na vaše meno. Na niektorých stránkach sa objavujete s dvojitým w a niekde s normálnym - ako je to správne?
Martin Gjakonovski: "Správne sa to píše s normálnym v, teda Gjakonovski. Je to meno macedónskeho pôvodu. Dvojte w sa mi objavuje s menom v niektorých nemeckých článkoch, pretože v Nemecku si myslia, že každý koho meno sa konči písmenami ski musí byť Poliak (smiech)".

* Takže nemáte poľské korene?
MG: "Nie, nie (smiech). V skutočnosti to meno pochádza zo slova ǵakon, čo znamená diakon. Môj prastarí otec bol diakon počas Osmanskej ríše, čiže tam to má korene."

* Ako ste sa vlastne dostali k jazzu?
MG: "S hudbou som vyrastal už od malička. Môj dedko bol huslista a zakladateľ Macedónskej filharmónie. Ujo bol trombonista a koncertný majster. Otec v pozícii mladšieho syna a brata ich doprevádzal vždy na akordeóne. Neskôr v tínedžerskom veku prešiel na kontrabas a začal sa zaujímať o jazz. Založil si aj jazzový ansámbel Rytmický sextet. Potom sa opäť vrátil k akordeónu, no ovplyvnený láskou k jazzu, začal viacej podnikať kroky týmto smerom a založil Tanečný orchester Rádia Skopje. Pôsobil tam ako skladateľ, aranžér a dirigent až do svojej smrti. Moja mama bola tiež v kontakte s jazzom ako speváčka, čiže ja som vyrástol počúvaním rôznorodej hudby ako The Singers Unlimited, Stan Kenton Big Band, ale nechýbali ani velikáni klasiky ako Bach. Jazz som začal študovať potom neskôr v 90-tych rokoch v Nemecku."

* V Macedónsku ste jazz neštudovali?
MG: "Len ako samouk, všetko, čo som počúval a najmä hudbu môjho otca som spracovával a snažil sa nejako pochopiť."

* Vedeli ste sa dostať k jazzovej hudbe v Macedónsku?
MG: "Áno, vďaka jednému z ocových kolegov z kapely, ktorú mal v 60-tych rokoch. On emigroval do Švajčiarska a posielal nám platne."

* Boli v Macedónsku nejaké reštrikcie voči jazzu?
MG: "Nie také ako boli v niektorých častiach východnej Európy. Skôr tu bol problém v tom, že v rámci kultúry tu mala vážna hudba obrovský monopol a jazz tu pre nich nebol vítaný. Niektorí ľudia z kultúrneho prostredia sa snažili môjho otca zastaviť, prípadne dávali dosť najavo, že sa im nepáči to čo robí. Pre nich bol propagátorom západnej kultúry. On počúval Voice of Amerika každý jeden deň a zháňal si všetky platne, aké sa len dali dostať v Juhoslávii v 70-tych rokoch. On si vždy vedel nájsť cestu ako sa dostať k informáciám."

* Kedy ste sa rozhodli pre hudobnú kariéru? Z hudobnej rodiny sa to asi aj predpokladá.
MG: "Áno, ako malý som proste musel hrať na husle! Ja som nechcel, ale musel som (smiech). Od 6-tich rokov do 12-tich som sa venoval husliam. Keď som išiel na strednú chcel som robiť niečo iné, žiadna hudba. Povedali mi však, že čo iné by som robil - na hudbu mám nadanie. Otec mal doma stále kontrabas zo svojich tínedžerskych čias. Tak som povedal dobre budem sa venovať hudbe, ale už žiadne husle. Začal som hrať na otcovom kontrabase a vyštudoval som konzervatórium a potom hudobnú akadémiu. V Chorvátsku som mal skvelý workshop v 90-tych rokoch s Reggie Workmanom. On mi navrhol, že mám ísť študovať na New School do New Yorku, dokonca mi poslal aj všetky potrebné papiere k tomu, aby som dostal plné štipendium. Potom však začala v Juhoslávii vojna a ja som sa nejako dopracoval k štúdiu v Nemecku, ale to je v poriadku, občas musíte akceptovať, že veci nevyjdú presne ako očakávate."

* Ktorí umelci vás najviac inšpirovali?
MG: "V skorých začiatkoch, keď som mal 24 to boli umelci, s ktorými som nahrával. S Dusko Goykovichom a jeho ansámblom som nahral svoj prvý album a to bola skvelá skúsenosť. Neskôr už som sa na nahrávacích sessions stretával s umelcami ako Michael Brecker, Dave Liebman, Bob Berg a podobne."

* Čo najviac ovplyvnilo váš herný štýl alebo ktoré spolupráce?
MG: "Keď som prišiel do Nemecka bol som veľmi ovplyvnený tradíciou a mainstreamom. V Nemecku som sa dostal viac k jazzovej avantgarde, pretože tá tam bola veľmi populárna, nehrávali sa tu štandardy. Študenti tu vedeli, tak 30 štandardov, ja som ich vedel vyše 500. Na polroka som išiel do New Yorku a tam som opäť využil svoje vedomosti a znovu sa zamiloval do jazzového mainstreamu. Tam som si povedal, že toto je ono a takto chcem hrať ako hudobníci hrajú tu! Po mojom návrate som sa do tradičného jazzu opäť ponoril skrz spolupráce s Attila Zollerom, ktorého som práve stretol v New Yorku či Don Friedmanom. Odvtedy som sa už neobzrel a venoval sa naozaj len mojej vášni - jazzovému mainstreamu, čo ma dostalo k spolupráci aj s velikánom akým je Kenny Wheeler. Nedá sa však vytrhnúť len niekoľko spoluprác. S Dusko Goykovichom mám napríklad už 12 albumov a všetky sú len kvalitný jazz. Ja si užívam všetky tieto momenty, kedy som obklopený tými ozajstnými majstrami, veteránmi jazzu. Mnohí hudobníci, s ktorými teraz hrám boli moje obrovské vzory, hrdinovia. To, že môžem s nimi hrať a stále sa niečo od nich učiť je úžasné a som za to vďačný. Pred dvoma rokmi som mal úžasnú spoluprácu s WDR Big Bandom a Jeff Hamiltonom. On je niečo ako jazzový zákon - bolo to neskutočné!"

* Vy ste hrali s množstvom európskych aj amerických špičkových jazzmenov, v čom vidíte najväčší rozdiel?
MG: "Je tam veľký rozdiel. Americkí hudobníci, aj keď hrajú moderne, všetci si prešli jazzovou tradíciou a to cítite na ich feelingu i frázovaní, v celej ich hudbe. V Európe jazzmeni často preskakujú tradíciu a začínajú od istého momentu najčastejšie 60-te, 70-te, 80-te roky. Je to smutné, keď si zoberiete, že v rámci európskych štúdii klasickej hudby sa nikdy nič nepreskakuje a nevynecháva, tam si prejdete všetky obdobia. V tomto mám rád taliansku jazzovú scénu. Je tam veľmi veľa zanietených muzikantov pre jazzovú tradíciu a viacerí znejú, akoby boli z New Yorku. Luigi Di Nunzio, Antonio Faraò a mnoho ďalších, ktorí si prešli celou tradíciou."

* Väčšinu kariéry ste boli v pozícii sidemana. Ako sa cítite v tejto pozícii, neplánujete sa presadiť viac so svojou hudbou?
MG: "Veľa ľudí mi neustále rozpráva, že som z Macedónska a mal by som robiť niečo vlastné s prepojením na moje korene, tradície a krajinu. Ja väčšinou odpoviem, že už tu sú ľudia, ktorí toto robia, napríklad Avishai Cohen a robí to dobre. Prečo by som to mal robiť aj ja? Navyše ja som sa nenarodil do folklórnej rodiny, ale jazzovej rodiny. Prečo by som to mal chcieť na silu tlačiť do svojej tvorby? Samozrejme poznám macedónsky folklór a viem ho aj hrať, mám jeden projekt, ktorý sa volá Urban Weddding Band, kde hráme takto založenú hudbu s bláznivými nepárnymi metrami. Moje srdca a moja tvorba a moje korene sú však v jazzovej tradícii, pretože s tým som vyrástol vo svojej rodine a to je to, čo ma zaujíma. Teraz budem vydávať jeden zaujímavý projekt, dosť odlišné poňatie Nat King Colea s mojim kamarátom spevákom. Na bicie tam bude hrať môj syn a bude sa to volať Not The Usual Tribute To Nat King Cole, pretože tam vyberáme repertoár, ktorý nie je od neho veľmi známy. Na to sa veľmi teším a mojim hosťom je tam Dusko Goykovich. To je, ale jediná vlastná vec čo robím. Ja určite nie som ten typ umelca, čo presadzuje nejakú vlastnú originalitu s prepojením na tradície folklóru ako to teraz všetci robia."

* Samozrejme, vaša tvorba nemusí byť prepojená na folklór, môžete sa presadiť aj vlastnou mainstreamovou tvorbou.
MG: "Áno, ale viete čo, ja preferujem hrať hudbu cudzích ľudí, pretože som v tom dobrý! Taktiež je to aj trochu výhodnejšie. Vaše nasadenie je 20% a výnos je 80%, ale ak pracujete so svojou tvorbou, trápite sa s promovaním a vybavovaním všetkého, vaša práca je 80% a výnos len 20%. Takže ja preferujem tu ľahšiu bezstarostnú cestu (smiech). Nie, ale naozaj ja som dobrý v hraní cudzích vecí. Mal som skvelý sluchový tréning, keď som bol na škole. Mám pre to nadanie a ešte teraz viem z pamäti zahrať aj veci, ktoré som nahrával 20 rokov dozadu, nepotrebujem k tomu žiadne noty. Prečo by som teda nemal toto nadanie využiť a pracovať na hudbe ostatných najlepšie ako viem, keď mám tuto možnosť a nadanie? Keď vám volajú pravidelne najlepší hudobníci z branže, že majú zorganizované turné, nahrávanie a volajú práve vás a pravidelne - poviete nie? Mne to takto vyhovuje."

* Spomínali ste dobrý sluch, keď hráte, sústredíte sa len na svoje ucho?
MG: "Záleží to od toho, čo hrám. Ak hráme Coltranea chcem znieť ako Coltrane, tak budem hrať ako Paul Chambers, Jimmy Garrison. Poslednú dobu počúvam viac ECM albumy a ACT a hrám aj iným spôsobom viac otvorene. Vždy je to podľa toho, čo si daná hudba vyžaduje."

* Ako je to s Macedónskom a možnosťami jazzového štúdia?
MG: "V meste Štip je jedna škola University of Goce Delchev-Stip, kde je dekanom a zakladateľom jazzového oddelenia gitarista, skladateľ a žiak môjho otca Tony Kitanovski. Je to asi 60km od hlavného mesta a sú tam naozaj skvelí lektori."

* Máte dostatok podujatí a klubov?
MG: "V lete býva niekoľko jazzových akcií. Najväčší je Skopje jazz festival. Aj niekoľko klubov, najznámejší je Jazz Inn v meste Ohrid. Samozrejme to sú už podujatia na medzinárodnej úrovni, kde sú aj pozývaní umelci. Pre domácich a stálu scénu sú možnosti obmedzené, ale stále sa to rozrastá."

* Sú jazzoví umelci sebestační v Macedónsku alebo musia vycestovať?
MG: "Ak ostanú na domácej jazzovej scéne musia sa z nich stať hudobníci pre všetko a hrať všetko, ak sa chcú uživiť hraním. Musia hrať všetko možné - aj veci, ktoré nechcú, komerčnú produkciu a podobne. Je to zložité, máte dve možnosti, buď ostanete vonku a budete jeden z mnohých alebo sa vrátite domov a budete jeden z najlepších, ale nebudete mať taký rešpekt a úspech. Ja sa snažím s mnohými umelcami z domácej scény spolupracovať, aby som ich podporil a dostal ich niekam, sú to veľmi talentovaní umelci. V súčasnosti však vzniká u nás nová asociácia Združenie pre jazzových hudobníkov alebo Spoločnosť pre jazzových hudobníkov. V nej sa združujú skvelí hudobníci a organizácia vedie aj vlastný big band a organizuje koncerty. Tento big band spolupracoval už aj so zahraničnými menami ako Don Menza a bolo to fantastické!"

* Ako je to s podporou jazzového umenia?
MG: "Je to extrémne náročné. Bez podpory tejto asociácie, niektorí umelci by boli možno aj na ulici. Špeciálne teraz, keď pandémia nás obrala o koncerty. Bizarné bolo, že dovolili hrať svadobným kapelám a „jazzové mačky“ a jazz ostali ako vždy v posledných radoch."

* Ako Vás ovplyvnila pandémia?
MG: "Viete čo, ja sa snažím to neriešiť a relaxovať. Dal som si žiadosť na podporu od vlády. Mal som aj šťastie, že 2019 bol strašne dobrý rok. Bol som tak zaneprázdnený a pracoval na toľkých projektoch, že ma to dostalo aj cez 2020 a 2021. Malo to aj pozitíva, mal som viac času na svoj súkromný život. Počas tohto času som aj oslávil jubilejnú 50-ku a vtedy ešte pandémie len začínala. V ten deň som aj ja hral a potom to vypuklo. Všade som hovoril, že to je moja chyba nemal som koncertovať na svoju 50-ku (smiech). Nemal som hrať a radšej som mal byť s rodinou oslavovať 50-ku a nebola by pandémia. Ja som si z celej tejto situácie nikdy ťažkú hlavu nerobil, ale poznám veľa jazzmenov, ktorí majú strach ako to zvládnu. Ja im vždy hovorím musíte sa uskladniť, berte to ako šabatový rok pre celý svet. Predtým sa stále tlačilo - len viac, viac, globalizácia a všetkého viac. Takže, možno toto bolo pre svet aj dobré do istej miery. Navyše ja ako hudobník som nahral toľko albumov, čo asi žiadny iný rok a mal som nejaké online koncerty, takže sa mi aj darilo."

* Keby ste mohli mať vysnívanú kapelu, koho by ste si zobrali?
MG: "Neviem. Ja by som si ju poskladal asi zo svojich kamarátov a nechal by som aj im priestor, aby sa rozhodli s kým chcú hrať (smiech)."

* Aké máte planý v blízkej budúcnosti?
MG: "Momentálne plánujem niekoľko koncertov v Kolíne. Potom budem cestovať so synom do Ochridu v Macedónsku, kde hrám s Ratko Zjacom. Potom budem mať asi viacej koncertov v Macedónsku a susedných štátov. V podstate nič neplánujem, budem len veľa koncertovať ako vždy, niečo v zmysle 4 koncerty za dva dni (smiech). Pandémia však vždy môže všetko prekaziť."

* Ďakujeme za rozhovor!