28.9. - 1.10.2017, Leibnitz, A   10.10.2017

Jesenný regionálny jazzový festival v Leibnitzi sa pomaly ale isto stáva jedným z mojich najobľúbenejších jazzových festivalov! Prečo? Jednak pre vycibrenú dramaturgiu Otmara Klammera, tento rok už po piaty raz, jednak pre absolútne fascinujúce a čarovné prostredie vinárskeho kraja a takisto aj pre koncept dvoch vystupujúcich formácií za jeden večer. Takisto uchutnávka vín pred koncertom a počas prestávky má svoje čaro – takže úplne jednoducho povedané: mám to tam veľmi rád! A veľmi rád sa na tento regionálny festival aj vraciam! Tento rok po prvý raz bol jazzový festival začlenený do mestských slávností a všetky štyri dni boli vypredané!

Otvorenie festivalu tento rok pripadlo anglickému Tori Freestone Triu. 44-ročná Tori Freestone doteraz spolupracovala s takými ako: The Ivo Neame Quintet a Octet, Compassionate Dictatorship, Fringe Magnetic, London Jazz Orchestra, Neil Yates’ N-Circle Jazz Orchestra, Solstice, Andy Sheppard, NYJO, Creative Jazz Orchestra, Neil Yates, Orquesta Timbala a Dave Manington Septet. Tori vládne robustným tenor saxofónovým tónom a melodickou invenciou, ale takisto aj viacerými žánrami v kontexte jej osobnej výpovede. Vo vínnej pivnici zámku Seggau zneli skladby z jej druhého albumu El Barranco v podaní aj jej spoluhráčov z tria: Dave Manington – kontrabas a James Maddren – bicie nástroje. Rakúska premiéra tohto tria bez harmonického nástroja dopadla na výbornú!

Prvý festivalový večer uzatváralo opäť trio – tentoraz z Francúzska. Yves Robert Trio hrajúce v zložení: Yves Robert – trombón, Bruno Chevillon – kontrabas a Cyril Atef – bicie nástroje. Už z nástrojového obsadenia je zrejmé, že pre slovenského poslucháča a priaznivca jazzu by to bolo niečo nové, neopočúvané, s možnosťou skvelého a neobyčajného výletu do krajiny impresií a zázrakov. Všetkých troch hudobníkov spája voľná improvizácia, svet experimentu a progresu. Trio prišlo do Leibnitzu predviesť skladby z ich spoločného albumu Inspired, ktoré sú často aj melodické, aj dynamické a poskytujú dostatok rytmických premien. Všetci traja hlavní aktéri majú ozaj dostatok priestoru na svoju vlastnú prezentáciu a v mnohých miestach ťahajú za jeden koniec lana! Čo nebýva pri takejto hudbe vždy zvykom a ani nie pravidlom.

V druhý festivalový deň, v piatok, sa už festival presťahoval priamo do mesta Leibnitz, do jeho kultúrneho centra. Večer otvárala americká formácia týchto štyroch hudobníkov: Steven Bernstein – slide trúbka, Briggan Krauss – alt saxofón, Tony Scherr –  kontrabas a Kenny Wollesen – bicie nástroje. Kvarteto Sexmob oslavuje dvadsiate výročie, keď začínali s cover verziami hitov Pincea, Madonny a James Bonda v legendárnom klube Knitting Factory v New Yorku na frekvencii a vo formáte freak-jazzu. Neskoršie prišli na rad Abba, Nino Rota a všelijaké soundtracky, ale v prvom rade bez akejkoľvek lojality, zato v neprerušenej zábave! Z koncertu som najviac obdivoval Stevena a jeho slide trúbkové dráždivé expresívne sóla plné sarkazmu! Zaujímavosťou bolo, že Sexmob po koncerte predávali najnovší album, ktorý si fanúšikovia mohli kúpiť jedine po koncertoch!

Záver piatkového večera patril zjavu či fenoménu, ktorý sa dokonca objavil na poštovej známke "v rubrike" be bop & hip hop. Áno – Soweto Kinch, ktorého poznáme aj u nás na Slovensku, kde niekoľko razy vystupoval. V jeho vystúpení môžeme sledovať násobky jazzu, rapu a hovoreného slova – to je jeho výrazná ochranná známka, ktorej virtuozita a odkaz sú navzájom prepojené. Čo mňa potešilo, bolo účasť Davida Hodeka za bicími, pretože Soweto najviac práve s ním komunikoval nielen očami, ale i verbálne na pódiu, práve jemu dal svoj mobil, aby vybral sample do ďalšej skladby, ... Tým však nehovorím, že Fergus Ireland na kontrabase bol do počtu. Konečne ďalší Slovák, čo pravidelne hráva na medzinárodnej scéne. Na záver sme si vypočuli freestyle – čiže ľudia vykrikovali jednotlivé slová, na ktoré mal potom Soweto rapovať. Zábava, paráda, absolútna uvoľnenosť!

V rámci piatkového Late Night Special v neďalekom Marrenzikeller, kde sa kedysi odohrávali festivalové koncerty, vystúpila legendárna live trojica rakúskych hudobníkov. Po desiatich rokoch znovu AleX Deutsch – bicie nástroje, Ulrich Drechsler – tenor saxofón a Oliver Steger – kontrabas. Prišli s repertoárom z nového albumu, ktorý je plný nových kompozícií z autorskej dielne spomínanej trojice a má názov And now ... boogie! Trio Café Drechsler pracuje improvizovane a ide bez plánu, bez setlistu a bez fixných skladieb na javisku. A kedže návštevnosť prekračovala kapacitu malého klubu, po pár skladbách a záberoch som to vzdal. Nálada však bola výborná a dlhá, ako mi na druhý deň prezradili kolegovia novinári!

Pri debate o francúzskom jazze môžete vynechať pohár vína, ale obíst meno Louis Sclavis je priam nemožné! Je to jeden z najvýznamnejších hráčov na drevené dychové nástroje v celej Európe. V tomto 64-ročnom jazzmanovi sa odrážajú celé dejiny západnej hudby, ako aj vývoj jazzovej tradície ako aj spätné útoky prvkov francúzskeho folklóru. O 30 rokov mladší je soprán saxofonista Emile Parisien, ktorý sa rýchlo etabloval ako virtuózny štylista medzi jazzom, klasickou a world music. Hoci má klasické vzdelanie, intenzívne sa venoval cez svoj nástroj histórii od Sidney Becheta až po Wayne Shortera. Emile zostavil svoje kvarteto (ešte Julien Touery – klavír, Ivan Gélugne – kontrabas a Julien Loutelier – bicie nástroje) pred pár rokmi, ale iba teraz v apríli pozval doň aj Louis Sclavisa. A že im to spoločne výborne hrá, sme sa presvedčili aj na tomto koncerte.

Bodku za festivalom v kultúrnom centre Leibnitz dal nigérijsko-anglický skladateľ a spevák Ola Onabulé, ktorý pre Európu zažiaril vlani na jazzovom veľtrhu Jazzahead! Keď mal 7 rokov vrátil sa do nigérijského Lagosu, kde začal študovať. Keď mal 17 – vrátil sa na štúdiá do Veľkej Británie, čo neskoršie využil aj na účinkovanie po londýnskych kluboch s vlastným repertoárom. Ola má na svojom konte už 7 albumov a jeho vody sú soul-jazzové. Elasticita jeho hlasu je obdivuhodná, zafarbenie hlasu je medzi modrou a čiernou. Má hlbokú spojitosť so sofistikovanosťou jazzu, dramatickou emocionalitou duše, jednoduchosťou popovej hudby a originálnej hudby svojich nigérijských koreňov. Toto všetko zlúčil do unikátnej zliatiny. Je len otázkou blízkeho času, kedy sa s ním "roztrhne vrece", ako to bolo s Gregory Porterom! Mne najviac zaimponoval svojím černošským jódlovaním, ktorý som doteraz zažil iba pri Leon Thomasovi v 80-tych rokoch. Ola Onabulé má veľmi sľubne rozbehnutú kariéru!