25. - 28.4.2019, Brémy, D   03.05.2019

Koniec apríla je vždy pre jazzových nadšencov, žurnalistov, hudobníkov, vydavateľov, promotérov a každého kto sa pohybuje vo svete najmä európskeho jazzu veľkým sviatkom. Každoročne sa v tomto období totiž koná veľkolepý jazzový veľtrh – Jazzahead! Festival. Tento rok nebol výnimkou a brány festivalu sa otvorili už po trinásty krát. Miesto čestného hosťa a spriatelenej krajiny tento rok zaujala nórska jazzová scéna, ktorá si pripravila v prvý deň pestrý program v podobe rôznych etnických presahov s dôrazom na kultúrne tradície, zaujímavých avantgardných a moderných fúzii, ale objavili sa aj zoskupenia inklinujúce k tradičnejšiemu prejavu.

Thomas Strønen's Time Is A Blind Guide (Thomas Strønen - bicie nástroje, Ole Morten Vågan - kontrabas, Leo Svensson Sander – violoncello, Håkon Aase – husle a hang drum a Ayumi Tanaka – klavír). Thomas Strønen so svojim sextetom priniesol zaujímavú kombináciu minimalistického, atmosférického konceptu s dôrazom na melódiu v kombinácii s etnickými prvkami a world music. Samotná hudba mala pomalý vývoj a ťažila z repetitívnosti a náhlych kontrastov. Celé vystúpenie bolo koncipované ako jedna ucelená kompozícia. Spojovacie úseky medzi jednotlivými časťami skladby vyčleňovali jednotlivo sólový part pre každý nástroj, kde mali protagonisti väčší priestor na improvizáciu a voľné vsuvky, v ktorých dochádzalo k rozpadu tempa a rytmu. Ansámbel pracoval najmä s farbami a inštrumentáciou dynamicky sa držal prevažne v jemných polohách.

Karl Seglem Band (Karl Seglem - tenor saxofón, kozia trúbka a spev, Håkon Høgemo - Hardanger fiddle, Helga Myhr - Hardanger fiddle a spev, Espen Berg - klavír, Lars Jakob Rudjord - klavesové nástroje a Rhodes, Hallvard Gaardløs – basgitara a Kåre Opheim - bicie nástroje). Koncert nórskej legendy saxofonistu Karl Seglema bol postavený najmä na práci s nórskymi tradíciami. Seglem je v nich majster a venuje sa nórskej ľudovej hudbe už niekoľko dekád. Jeho cit pre nórsky folklór sa prejavil najmä na technike hrania na koziu trúbku, na ktorej patrí k najuznávanejším muzikantom vo svete. Charakter kompozícii ťažil zo zvukomaľby nástrojového obsadenia a častokrát sa skladby pohybovali v rozsiahlych harmonických zdržiach. Tie boli podporené špeciálnymi nórskymi viac strunovými husľami – Hardanger fiddle, ktorých susedné struny vytvárali veľmi zaujímavé rázy a bzučavý efekt v drsných kvartách. Bola to veľká expozícia nórskeho soundu a invencie Karla Seglema, ktorý sa pohrával v kompozíciách s dobami a rytmickým dôrazom. Jednoduchý meditatívny koncept prinášal krásne melódie, množstvo farieb a kontrastov.

Gard Nilssen's Acoustic Unity (André Roligheten - tenor a soprán saxofón), Ole Morten Vågan – kontrabas a Gard Nilssen - bicie nástroje). Gard Nilssen ako už naznačuje samotný názov projektu sa zameral na rýdzo akustický sound a jednotu svojho zoskupenia. To sa mu podarilo demonštrovať na veľmi súčasnom akustickom jazze s prvkami free jazzu. Dôraz hudby bol na samotných improvizáciách a vzájomnej súhre. Melodické témy sa častokrát delili na malé fragmenty, ktoré protagonisti citovali medzi svojimi improvizačnými vstupmi. Náročné skladby na súhru obsahovali množstvo stop timeov, tempových a rytmických zmien. Napriek tomu, že hudba bola veľmi energická, strhaná a neustále podliehala zmenám, protagonisti boli spolu skvelo zomknutí a ich koncert sa nedá opísať lepšími slovami ako Acoustic Unity.

Skadedyr (Hans Hulbækmo - bicie nástroje, drumbľa, Øystein Aarnes Vik - bicie nástroje, drumbľa, Fredrik Luhr Dietrichson - kontrabas, basgitara, drumbľa, Lars Ove Fossheim - gitara, drumbľa, Marius Klovning - gitara, drumbľa, Anja Lauvdal - klavír, syntezátory, drumbľa, Ida Løvli Hidle - akordeón, drumbľa, Adrian Løseth Waade - husle, drumbľa, Henrik Munkeby Nørstebø - trombón, drumbľa, Torstein Lavik Larsen - trúbka, drumbľa a Ina Sagstuen - spev, syntezátory, drumbľa). Už pri pohľade na samotné nástrojové obsadenie je jasné, že Skadedyr nebude patriť do kategórie tradičných zoskupení. Tento ansámbel prišiel z prostredia nórskej jazzovej avantgardy. Vystúpenie sprevádzali bizarné techniky ako vkladanie ceruzky do gitary a rôzne vokálne experimentálne techniky. Hlas mal výlučne inštrumentálnu úlohu a spolu s nástrojmi vokalizoval tému, no vo veľmi modernom šate, nie v štýle scatovania. Originálny a netradičný sound bol okrem avantgardných výstrelkov aj plný melodických fráz. Asi najzaujímavejším momentom bola kompozícia, pri ktorej všetci protagonisti siahli po drumble a použili ju veľmi moderným spôsobom s hovoreným slovom a vokalizáciou.

Frode Haltli Avant Folk (Frode Haltli - akordeón, Erlend Apneseth - Hardanger fiddle, Hans P. Kjorstad - husle, Rolf-Erik Nystrøm - alt saxofón, Hildegunn Øiseth - trúbka, Sigbjørn Apeland - Rhodes, Stein Urheim - gitara, Oddrun Lilja Jonsdottir - gitara, spev, Fredrik Luhr Dietrichson - bicie nástroje a Siv Øyunn Kjenstad - bicie nástroje, spev). Frode Haltli a jej Avant Folk boli ďalším zoskupením spomedzi presahov do sveta etnickej hudby a world music. Hudba sa uberala smerom minimalizmu s dôrazom na melódiu. Kompozície boli postavené prevažne na ambientných plochách s mnohými repetíciami a jednoduchou melodickou koncepciou so zvukomaľbou. Akordeonistka Frode Haltli bola hlavným jednotiacim elementom kompozícií.

Kristin Asbjørnsen (Kristin Asbjørnsen - spev, looping, Olav Torget – gitara a Suntou Susso - kora, spev). Trio speváčky Kristin Asbjørnsen bolo takisto orientované na etnické prvky, ale zaujalo úplne iný hudobný koncept ako predchádzajúce väčšie ansámble s dôrazom na ambient a plochy. Asbjørnsen priniesla skladby s piesňovou formou a lyrickým duchom. Dôraz kládla na emóciu, ktorá sa pretavila do soulového prednesu v zaujímavom spojení s africkým nástrojom kora vytvárali atypický kontrast. Atmosféru dotváral aj africký spev, no hlavným lákadlom bol zastretý hlas Kristin Asbjørnsen, ktorá vedela, kedy má presne na svoje hlasivky zatlačiť a taktiež sa ukázala ako veľmi invenčná vokálna improvizátorka. V spojení s virtuóznym sprievodom Suntou Sussou na koru vytvorili magický moment.

Espen Berg Trio (Espen Berg - klavír, Bárður Reinert Poulsen – kontrabas a Simon Albertsen - bicie nástroje). Espen Berg Trio prišlo s jednoduchým hudobným konceptom, statickou harmóniou a transparentnou formovou výstavbou v štýle nádherne melodického súčasného jazzu s prvkami populárnej hudby. To, že skladby sa nesnažili byť zbytočne komplexné, neznamená, že to bola nuda. Protagonisti majú silné baladické cítenie a vsadili na lyrický výraz, čo sa im vyplatilo. Svojím charakterom hudby boli akoby nórsky ekvivalent švédskeho Esbjörn Svensson Tria.

Hedvig Mollestad Trio (Hedvig Mollestad Thomassen - gitara, Ellen Brekken - kontrabas, basgitara a Ivar Loe Bjørnstad - bicie nástroje). Záver večera patril ďalšiemu triu, no po zvukovej stránke nešlo o žiadnu komornú tichú tvorbu. Gitaristka Hedvig Mollestad so svojou skupinou sa ponorila do poriadne hlasného hard rocku v kombinácii s jazzovými prvkami. Vystúpenie bolo efektnou energickou show so synchrónnymi pohybmi protagonistov a dynamickým prejavom na pódiu s občasnými výstupmi až k tribúnam. Škoda však, že toho jazzu tam bolo pramálo.

Táto zahraničná služobná cesta sa uskutočnila s finančnou pomocou Literárneho fondu.