„Pri čakaní na učiteľa som objavila nový nástroj.“   03.07.2023

Pokiaľ ide o umenie ukotviť zvuk kapely a riadiť rytmus, len málo hudobníkov má takú jemnosť a muzikálnosť ako kontrabasistka Gina Schwarz (* 1968)! S posadeným rytmom a melodickým cítením si Schwarz upevnila pozíciu jednej z najvyhľadávanejších basistiek súčasnej európskej jazzovej scény. Gina Schwarz, ktorá sa narodila a vyrastala vo Viedni v Rakúsku, začala svoju hudobnú cestu v mladom veku. Ovplyvnená otcom, ktorý bol jazzovým klaviristom, bola od malička vystavená pestrej škále žánrov. Vďaka tomu môžeme herný štýl Giny Schwarz najlepšie opísať ako oduševnený a všestranný. Bez námahy splieta zložité, multižánrové basové linky, ktoré slúžia ako srdce každého súboru, s ktorým vystupuje. Či už kladie pulzujúci groove vo funkovej kapele, poskytuje harmonický základ jazzovému kombu, alebo pridáva hĺbku a textúru rockovému či popovému aranžmánu, jej schopnosť prispôsobiť sa a vylepšiť akýkoľvek hudobný kontext je jednoducho pozoruhodná. To, čo ju odlišuje od ostatných je jej vrodený zmysel pre melódiu. Neuspokojuje sa len s tým, že je rytmickou chrbtovou kosťou, často preberá melodickejšiu úlohu aj s kontrabasom. Gina Schwartz je okrem svojej interpretačnej a hudobnej kariéry aj váženou pedagogičkou. Svoje bohaté vedomosti a skúsenosti zdieľa prostredníctvom workshopov, majstrovských kurzov, súkromných lekcií a výučbe na univerzite, čím inšpiruje novú generáciu basgitaristov k dosiahnutiu nových výšin. Zaslúženú pozornosť si získala aj so svojim posledným albumom Way to Blue, ktorý obsahuje zaujímavé kompozície pre sekciu klarinetov. (2022, recenzia tu: https://skjazz.sk/news/showNew/cd-gina-schwarz-and-multiphonics-8-way-to-blue) V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelila o svoj unikátny prístup ku kontrabasu, postoji k jazzu, vývoj svojej kariéry a prezradila nám aj množstvo informácii z albumu Way to Blue a to ako sa vysporiadala s unikátnym ansámblom a tvorivým procesom na tomto albume. 

 

 

* Ako ste sa dostali ku kontrabasu?
Gina Schwarz: "To je celkom vtipný príbeh. Ja som najprv začala s akordeónom, keď som mala 8 rokov. V tom čase som hrávala modernú, súčasnú klasickú hudbu, pretože som mala mladého učiteľa. Neskôr som prešla na klavír, pretože sa mi zaľúbil jeho zvuk. Potom som pribrala tomu ešte gitaru, takže vo veku 12-tich rokov som hrávala už na 3 nástrojoch. Neskôr som sa rozhodla, že si musím vybrať len jeden nástroj, ktorému sa budem venovať veľmi intenzívne. Tak som si vybrala akordeón, pretože tomu som sa venovala najdlhšie a nejako som vyhodnotila, že mi to aj najlepšie pôjde, pretože začínať ďalšie nástroje, v tak neskorom veku už nemôžem. To som si pomyslela, aj keď som bola vlastne ešte len dieťa (smiech). Tak som teda pokračovala v štúdiu akordeónu a klasickej hudby vo Viedni. Keď som mala svoj prvý koncert, tak akordeón nebol v klasickej hudbe tak populárny, skôr sa využíval v ľudovej hudbe. Povedala som si, že musím hrať viac hudby a chcela by som hrať bez nôt. Tak som sa rozhodla pre jazz, pretože mi to dovoľovalo improvizovať a mať slobodu od notového zápisu. Uvažovala som, že prejdem na saxofón alebo na basgitaru, ale rozhodla som sa pre basgitaru, pretože na tej môžem hrať aj v neskorších hodinách večer. V tomto čase som už totiž mala dcéru a dokončenú školu na akordeóne - no to ma neodradilo. Improvizácii a kompozícii som sa venovala už predtým na klavíri, ale len pre svoje potešenie. Chcela som sa učiť aj jazz na klavíri, ale v tom čase som poznala len jedného klaviristu, ktorý vedel hrať jazz a ten ma odbil s tým, že on to dokáže len hrať, ale nevie jazz učiť. Tak som sa na klavíri zasa vrátila k Mozartovi a Bachovi. Keď som si dokončila štúdium elektrickej basgitary na jazzovom oddelení, tak sa stala v posledný deň vtipná príhoda. Môj učiteľ si odbehol vybaviť nejaký telefonát na dlhšiu dobu a keďže to bola posledná hodina chcela som ho počkať a rozlúčiť sa s ním. Keď už som sa nudila a veľmi dlho čakala, všimla som si, že v rohu miestnosti je kontrabas. Využila som teda príležitosť, aby som si ho vyskúšala, predtým som na ňom ešte nikdy nehrala. Nejako som sa prebojovala cez blues v F a ostala som úplne tým nástrojom očarená. Predtým som si myslela, že akustický kontrabas nie je pre mňa, keďže som sa venovala funky a podobným štýlom. Keď sa učiteľ vrátil, veľmi sa ospravedlňoval, ale ja som mu povedala, že je to v poriadku, pretože som objavila tento nový nástroj (smiech). On mal doma dokonca jeden kontrabas známeho, ktorý ho predával, tak som sa ešte skrz neho dostala k prvému kontrabasu, ktorý som získala za výmenu mojej novej basgitary. To bola moja cesta ku kontrabasu, ale považovala som to najprv len za hobby. No zrazu sa objavili možnosti na vystúpenia a všetko to zbehlo tak rýchlo. Následne som dostala možnosť študovať na Berklee, ale elektrickú basgitaru. Na prvej hodine som sa opýtala, či je možné, aby som na hodiny chodila s kontrabasom, aj keď som na ňom len začiatočník. Oni mi to dovolili, tak som sa kontrabasu začala venovať na plno a cvičila každý deň. Kontrabas sa tak stal mojím celým životom."

* Bolo ťažké pre vás prejsť na odlišný nástroj? Predsa len basgitara má iné ladenie.
GS: "Áno, bolo to veľmi ťažké, pretože som na kontrabase začínala ako samouk. Mala som zlú techniku a veľa som o hre na kontrabase nevedela. Na Berklee som mala s učiteľom len 30 minút týždenne a to nestačilo. Postupne som naberala skúsenosti ako sa len dalo - stretávala som sa v New Yorku s kontrabasistami, či už z klasickej hudobnej branže alebo jazzovej a snažila som sa naučiť toho najviac ako sa dalo."

* Viackrát ste už spomínali klasickú hudbu, ktorá zohrala v mladosti u vás veľkú úlohu. Vraciate sa aj dnes k tomuto klasickému zázemiu pri hre jazzu?
GS: "Určite. Častokrát o tom ani neviem, ono sa to ťažko dá označiť, že toto je presne to v čom ma inšpirovala klasická hudba. Rozhodne mám vo svojom cítení a tele veľa klasickej harmónie, pretože som vyrástla v jej prostredí a to sa podvedome prejaví."

* Spomínali ste Berklee College of Music - bol to pre vás splnený sen?
GS: "Áno, ani som si nemyslela, že ma zoberú, ale potom, keď mi ponúkli plné štipendium som to brala ako znamenie, že sa tomu mám naozaj naplno venovať a musím tam ísť."

* Minulý rok ste vydali nový album Way to Blue. V čom vidíte najväčšie rozdiely oproti doterajšej tvorbe? Ako vznikal tento projekt a aký je jeho odkaz?
GS: "Zaujímavosťou je, že tento projekt sa začal vlastne práve na tomto festivale kde sme – Jazzahead! v roku 2019. Bolo to tesne pred pandémiou a ja som si vtedy odniesla z celého Jazzahead! len jeden kontakt z rakúskeho stánku – klarinetistka Annette Maye. Tá je zároveň aj kurátorkou festivalu Multiphonics. Ona sa mi ozvala, či by som mala záujem o spoluprácu a či by som chcela niečo skomponovať na rok 2020. Ja som súhlasila, mala som nakomponovať niečo o dĺžke 50 minút alebo viac pre veľmi špeciálnu inštrumentáciu klarinetov. Písala som pre 4 klarinety, flautu a rytmickú sekciu s gitarou a klavírom. Predtým som to nikdy nerobila (smiech). Oni mi ešte aj povedali, že majú množstvo rôznych typov klarinetov, a že môžem písať hocičo. Dokonca mali aj kontraalt klarinet, ktorý je ešte hlbší než basklarinet. Tak som sa na to tešila - hovorila som si, že super mám na to aj kopec času, no vtedy som sa dozvedela, že treba urobiť aj nejaké kompozície skôr pre tlačovú správu a novinárov. Vôbec som netušila ako idem komponovať a rozmýšľala som nad tým celý deň. Rozhodla som sa inšpirovať sa hudbou, ktorá ma práve baví a to bol anglický, folkový pesničkár – Nick Drake. Bola som do jeho hudby zamilovaná, a tak sa stal mojou hlavnou inšpiráciou pre tento album. Vedela som, že to bude dobré, pretože to išlo od srdca, nie ako konštrukt. Samozrejme, nechcela som robiť žiadne prebraté cover piesne, takže som sa len inšpirovala jeho tvorbou a odniesla si z nej všetko, čo sa dalo absorbovať. Niekedy to bol len text, inokedy rytmus, niekedy konkrétna časť. Napríklad v jeho pesničke River Man je zaujímavý gitarový sprievod v 5/4 takte a ja som ho zobrala a prerobila pre klarinety. Skladba dostala názov Cave Man a nie je to len taká prerábka, sú tam aj inšpirácie z môjho detstva a môjho života - teda je to taká interakcia medzi Nickovou a mojou hudbou a mojím životom. Odtiaľ pochádza aj názov albumu, pretože aj on mal album Way to Blue. Zároveň to však súviselo aj s mojou životnou situáciou, pretože môj otec zomrel v roku 2020 a hudbu som začala písať deň po pohrebe, takže je jasné, že to rezonovalo v mojich myšlienkach."

* Mal pre vás zmysel aj v rámci zmierenia sa s odchodom otca?
GS: "Určite, aj keď ja som ho nezačala písať preto, že otec zomrel. Ono taký je život, nikto to neplánoval a niekedy sa to takto stane. Je pravda však, že hudba Nicka Drakea je veľmi emocionálna, hlboká, a tak trochu pochmúrna, takže to veľmi dobre všetko zapadlo do seba."

* Všimol som si na vašej hudbe, že je veľmi výrazne melodická. Je to váš spôsob tvorby, že sa opierate najmä o výrazné melódie?
GS: "Dobré, že to spomínate, pretože práve si myslím, že toto je špeciálna vlastnosť hudby Nicka Drakea a nejako sa to odzrkadlilo aj v mojej hudbe. Ono je to všetko o počúvaní, keď počúvate prebýva to vo vás, dotýka sa to vášho vnútra, no potom to musí ísť von a to, čo vychádza je už u každého iné, aj keď počúvame to isté, pretože sme každý iná osobnosť a inak to reaguje s naším charakterom."

* Je nejaké prepojenie medzi albumami Way to Blue a Pannonica, pretože sa mi zdá, že majú charakterovo niečo spoločné.
GS: "Možno trochu áno. Ja som sa raz rozprávala s jedným novinárom o tomto albume a on mi povedal, že tie dychové sekcie tam znejú ako akordeón. Čo som si nikdy neuvedomila, ale je to vplyv akordeónu na moje hudobné myslenie z detstva - všetky tieto skúsenosti formovali môj sound. Takže možno aj v tom je tá podobnosť, že ja už mám taký svoj sound z mojich hudobných skúseností vo všetkom."

* Ja tam vidím podobnosť aj formovo, nakoľko obidva albumy majú veľa krátkych skladieb. Bolo to vedomé rozhodnutie, nakoľko dnes je skôr trend mať obrovské formy a celovečerné suity. Vy ste však zvolili veľmi jednoduché, priezračné a ľahko uchopiteľné formy.
GS: "Myslím si, že to je zasa opäť niečo, čo som prebrala z hudby Nicka Drakea, pretože aj jeho skladby nie sú veľmi dlhé, takže som to mala nejako vo svojom uchu. Mala som dokonca až priveľa hudby a musela som skrátiť na 11 skladieb, no medzi skladbami som nechala také kratučké prechodné motívy v duu. Jednoducho ma tak očaril zvuk kontrabasu a klarinetu alebo kontrabasu a flauty, že som tam tieto maličké duá musela mať. Ono vďaka tomu poslucháč aj trochu lepšie počuje jednotlivé farby konkrétnych klarinetov a potom sa mu to spája dokopy v tých dlhších kompozíciách. Je to ako orchestrálny album so sólovými časťami."

* Okrem jazzu a klasickej hudby vo vašej hudbe je mnoho iných vplyvov a žánrov.
GS: "Množstvo ľudí označuje moju hudbu inšpirovanú aj filmovou tvorbou. Pravdepodobne to pramení opäť z textov Nicka Drakea, ktorý mal množstvo zaujímavých vizuálnych prirovnaní a jeho hudba je veľmi obrazotvorná. To sa asi prenieslo aj na moju tvorbu a zároveň publikum má veľmi rado, keď si môže za nejakou skladbou niečo konkrétne predstaviť. Možno dôležitejšie než žánre a všetko ostatné je pre mňa atmosféra a emócia skladby. Či už ide o nejaké pozitívne alebo negatívne emócie, tak skladba musí v sebe niečo také mať. Môže byť hudba zaujímavá, ale ak v sebe nenesie atmosféru a emóciu, mňa nemôže osloviť."

* Inšpirovali ste sa niekedy aj folklórom, pretože aj také vplyvy môžeme počuť na albume.
GS: "Ja som hrávala a hrávam v rôznych kapelách s hudobníkmi z rôznych etník, či už z Kuby, Izraela, Brazílie a mnoho ďalších. Pôsobím aj v kapele zameranej na tango. Veľmi rada sa spájam s hudobníkmi z iných krajín a pravdepodobne aj dosť často v úžase z ich hudby preberám viacero prvkov."

* Spomínali ste klasickú hudbu už viackrát. Keďže pochádzate z Viedne, tam je prepájanie jazzu a klasiky asi úplne bežné.
GS: "Nie vždy to tak bolo. Dvadsať rokov dozadu by ste sa s tým veľmi nestretli, ale áno dnes je to vo Viedni veľmi populárne. Zároveň si myslím, že umelcov to spája, pretože klasickí hudobníci chcú robiť niečo iné, jazzmeni radi experimentujú a to ich spája v súčasnej hudbe a avantgarde."

* Vy ste si zažili jazz v Spojených štátoch aj v rámci školy, ale aj spoluhráčov - vidíte tam veľký rozdiel medzi hudobníkmi?
GS: "Európsky jazz je fajn a všetko sa v ňom mieša. Ale v Európe len ťažko nájdete niekoho, kto hrá swing s takou energiou ako v Amerike. Oni to majú v krvi a hrajú swing veľmi rýchlo a energicky. Samozrejme, všetko má svoju krásu, preto najlepšie je mať otvorenú myseľ voči všetkému a zovšadiaľ si môžete odniesť nejaké inšpirácie."

* Keď ste boli v New Yorku, venovali ste sa aj jazzovej tradícii?
GS: "Áno samozrejme, hrávala som aj v takých kapelách."

* Ktorí spoluhráči vás najviac inšpirovali?
GS: "V začiatkoch som až toľko nehrávala, ale najviac ma ovplyvnil vtedy George Garzone. Stačilo, aby bol odo mňa meter a jeho tón a spôsob hry ma úplne uchvátili. Na jeho tón saxofónu nikdy nezabudnem. Neskôr ma posunul Jim Black, či Marilyn Mazur, mala som šťastie na množstvo skvelých hráčov, s ktorými mám vynikajúce zážitky."

* Hrávate ešte aj na basgitare?
GS: "Kontrabas je stále môj hlavný nástroj, ale teraz som v jednej kapele, kde sa vraciam opäť ku basgitare."

* Aj basgitaristi sa toľko radi hrajú s efektami ako gitaristi?
GS: "Ja sa len teraz k tomu vraciam a učím sa aj o svete efektov (smiech). Mali sme teraz naposledy množstvo nápadov v kapele so zvukom a efektami a bolo to veľmi cool. Musím s tým začať viac pracovať, verím, že náš gitarista v kapele mi s tým pomôže (smiech)."

* Vy ste aj skúsenou pedagogičkou, čo sú najčastejšie chyby mladej generácie hudobníkov?
GS: "Majú množstvo informácii z internetu a vedia veľa vecí, niektoré vedia už omnoho lepšie ako my a naša generácia, ale občas majú problém sa v tom zorientovať a vytriediť, čo je dobré a čomu treba venovať pozornosť. Niektorým žiakom ujde niekedy celá generácia jazzových hudobníkov, že nemajú tušenie kto je Victor Bailey, či John Scofield. Dnes už dokonca nie je dôležité ani mať kapelu, oni poznajú hudobníkov z youtube, ktorý hrajú sólo a oni s nimi hrajú rôzne nahrávky a učia sa od nich. Niektorí umelci sú tak nadaní, že si sami spravia sólo koncert. Nahrajú si groove, bicie a  všetky nástroje. No chýba tam jedna veľmi dôležitá vec pre hudbu - interakcia medzi hudobníkmi! Ja som teda rada, že som z generácie hudobníkov, kde sme museli za informácie bojovať a učili sme sa ešte tradičným spôsobom v komunite a hraním spolu. Ja sa ich snažím usmerniť počúvaním dobrej hudby, aby si vytvorili prehľad. Teraz so študentami napríklad robíme štandardy od skladateliek. Keď sa pozriete na real book, sú tam skoro samí skladatelia. Raz sa ma opýtali prečo robíme, len mužských skladateľov. Dlho sa aj tak myslelo, že veď od žien toho toľko nie je. Našťastie teraz vyšla nová kniha 101 Lead Sheets By Women Composers. Je to skvelá hudba a zameriavame sa teda aj na modernejšie veci - nielen na históriu."

* Čo máte na učení najradšej?
GS: "Mám rada energiu mladých ľudí - je to inšpirujúce. Taktiež mám rada, že môžeme zdieľať hudbu, ja ukazujem rôznu hudbu im, ale veľa vecí aj oni mne a tiež sa z toho dokážem niečo naučiť. Taktiež ma veľmi baví učiť techniku a správne metódy hry. Nakoľko ja som začínala ako samouk a nabrala množstvo zlých návykov, ktoré som musela odstraňovať, tak tomu sa snažím u študentov predísť."

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?
GS: "Teraz mám nové trio, s ktorým mixujeme nový album. Každý tam máme nejaké kompozície. Ešte teraz pracujem na jednom zaujímavom kvartete s netradičnou inštrumentáciou - dva kontrabasy a dve violoncellá a aktuálne pracujeme na kompozíciách pre toto zoskupenie. Bude to niečo úplne odlišné a viacej notované. Samozrejme, teraz ma takisto čaká viacero koncertov s Way to Blue a Pannonica. Taktiež budem hrať k 50. výročiu Deutsche Jazz Union spolu s miestnymi legendami - Alexanderom von Schlippenbachom, Manfredom Schoofom a Wolfgangom Lackerschmidom. Teší ma, že budem môcť hrať aj s takouto skúsenou staršou generáciou hudobníkov."

* Ďakujeme za rozhovor!