“Ja sa v hudbe nechcem prekonať, ale sám seba prekvapiť!“   05.06.2024

Legendárny rakúsky skladateľ, saxofonista a pedagóg Harry Sokal (* 1954) nedávno oslávil svoje jubilejné 70-te narodeniny! Spolu s oslavami ho lemuje a podčiarkuje aj sľubná kariéra počas ktorej zanechal nezmazateľnú stopu na svetovej aj domácej jazzovej scéne. Spolupracoval so špičkovými jazzmenmi ako Art Farmer, Art Blakey, Idris Muhammad, Joe Zawinul, Jean Paul Bourelly, Dave Holland, Michel Portal, Daniel Humair a iní. Harry Sokal je bez pochýb jedna z najvýraznejších a najkomplexnejších osobností rakúskej jazzovej hudby. Vo svojom katalógu plne obsiahol diverzitu všetkých jazzových štýlov. Do povedomia sa dostal aj vďaka mnohým úspešným projektom ako Free Tenors, Depart, Groove, Full Circle a mnoho ďalších. Harry Sokal bol viac ako tri dekády členom Vienna Art Orchestra, ktorý bol považovaný za jeden z popredných európskych jazzových súborov a bol oficiálnym, reprezentatívnym, kultúrnym projektom Rakúskej republiky. Vďaka svojej všestrannosti prenikol do všetkých jazzových štýlov a objavil sa aj v projektoch za hranicami jazzovej hudby. Jeho kariéra je úzko spätá aj so Slovenskom, nakoľko tu veľakrát vystupoval a spolupracoval s etablovanými umelcami ako najmä Jozef Dodo Šošoka a Matúš Jakabčic, ale aj Martin Valihora, Marián Ševčík, Michal Bugala, Radovan Tariška a iní. Slovensko si obľúbil natoľko, že sa tu vracal aj mimo pracovných povinností. Pri príležitosti jubilea sme sa s ním zhovárali a spomínali na okamihy jeho kariéry a podelil sa s nami aj o zážitky zo Slovenska.

 

* Čo vám príde na myseľ, keď spomínate na míľniky svojej kariéry?
Harry Sokal: “Ako prvé si vybavujem svoje začiatky v rodinnej kapele, kde sme hrali komerčné rakúske a nemecké šlágre. Ja som vtedy hral na zobcovej flaute a údajne mi to išlo veľmi dobre, ale pamätám si to už tak matne. Môj otec bol výborný akordeonista a súkromný zabávač. Keď som mal asi 9 rokov, tak sa ma opýtal, či by som nechcel vyskúšať klarinet, pretože by som bol omnoho hlučnejší ako na zobcovej flaute. Na moje narodeniny prišiel učiteľ, ukázal mi ako zložiť klarinet, ako si tam dať plátok a ako používať klapky. Len o týždeň som už hral v rodinnej kapele na klarinete. Otec, mama, ja a brat sme hrali na rôznych malých podujatiach. Pamätám si na svoj vôbec prvý koncert. Bol to nejaký súkromný vianočný večierok malého penziónu, kde bola kapela a ja som k nim podišiel a pozeral sa na nich. Opýtali sa ma čo chcem, tak som im povedal, že aj ja som muzikant a hrám na klarinete. Zabávali sa na tom, no ja som si zobral klarinet a išiel hrať skladbu Blue Moon. Oni ma potom zobrali a hrali so mnou a to bol môj prvý väčší koncert.“

* Kam smerovali potom vaše kroky?
HS: “Potom som začal spolupracovať s rómskymi hudobníkmi v Rakúsku. Vtedy som ešte nevedel dobre improvizovať. Jeden z mojich susedov bolo zázračné dieťa, klavirista Peter Wolf. Keď som mal 13 rokov on už tvoril a aranžoval hudbu. Veľa som sa od neho naučil, ale predovšetkým som sa vtedy zaľúbil do hudby a začal prvýkrát uvažovať, že by som sa jej mohol venovať naplno, proste som chcel veľa hrať a to som aj robil. Chodil som na elektro-technickú školu, ale nie veľmi dlho a začal som putovať a hrávať po uliciach. Áno, hrával som na uliciach!“

* Ako ste sa dostali z ulíc do New Yorku?
HS: “To bolo trochu neskôr, asi keď som mal 21 rokov, môj otec zomrel a mal som menšiu sumu peňazí, nebolo to veľa možno v dnešnej dobe asi 1500€ a povedal som mame, že idem do New Yorku a už sa nikdy nevrátim. Mama mi verila, ale vrátil som sa a pôsobil som vo Vienna Art Orchestra. New York trošku zničil moju myseľ. Keď som tam bol nevedel som skoro vôbec nič, dnešní mladí hudobníci vedia toho omnoho viac. Avšak mal som dobrý groove, timing a zápal pre hudbu. Postupne som potom objavoval v 23-och rokoch hudobníkov ako Coltrane, Parker, Gordon a dokonca som jamoval aj s Johnny Griffinom, ktorý mi ukázal mnoho trikov. Toto boli veľké míľniky mojej kariéry.“

* Na akých hudobníkov a kapely si spomínate?
HS: “V začiatkoch si spomínam na stretnutie s Elvin Jonesom a neskôr som hrával s Art Blakeyom. Dokonca som sa stretol raz s Milesom Davisom, ale to už, keď som hrával s Art Farmerom. V tom čase som už začínal aj s vlastnými triami, kvartetami a kvintetami. Vo Vienna Art Orchestra som sa prvýkrát skutočne naučil čítať noty a vďaka Art Farmerovi som sa naučil hrať jazz. K nemu som sa dostal cez jam session s bubeníkom Jorisom Dudliom, s ktorým som mal funk band. Klavirista Fritz Pauer bol v tom čase môj učiteľ a raz mi povedal, že sa príde pozrieť na tú jam session. Čo som však nevedel je, že prinesie so sebou Art Farmera. Vtedy som ho veľmi nepoznal okrem mena. Ja som ešte vtedy nevedel veľa štandardov a nemal som ani nejaký svoj repertoár, dá sa povedať, že som bol vo svojom druhom začiatku. Art Farmer mi povedal Harry, ak chceš, môžeme spolu cvičiť, tak som chodil k nemu domov pravidelne každé tri týždne. Zhruba o rok mi povedal, dobre teraz si v mojej kapele a išli sme na turné. Vtedy som stretol mnoho hudobníkov. Okolo mojej 30-tky som trávil množstvo času vo Francúzsku. Tam som spolupracoval s Harry Peplom a Dave Hollandom. Potom som šiel na turné s Geneom Jacksonom.“

* Ako ste sa stretli s Milesom Davisom?
HS: “Bolo to na koncerte s Art Farmerom, hrali sme koncert pred Milesom Davisom a stretli sme sa na zvukovej skúške. Art a Miles boli naozaj dobrí kamaráti, takže sa tam spolu rozprávali a ja som sa tam len priblížil k Art Farmerovi, aby som zachytil tu neuveriteľnú auru a energiu, ktorá z Milesa vyžarovala. V nejakom momente sa Art zastavil a povedal, inak mimochodom toto je hráč na tenor saxofóne v mojej kapele - Harry Sokal. On sa na mňa otočil a pozdvihol oči cez svoje punkové okuliare a povedal: aha pán Sokal? Harry, kravini daj preč. Bol som vystrašený, ale bol to neuveriteľný zážitok.“

* Spomínali ste, že ste sa vrátili z Ameriky a pôsobili vo Vienna Art Orchestra, aká bola pre vás táto skúsenosť?
HS: “Bez Vienna Art Orchestra, by som nebol takým sólistom akým som dnes. Bola to veľká výzva pre mňa aj pre Juraja Bartoša, ktorý tam pôsobil neskôr. Boli sme vystrašení lebo Mathias písal naozaj ťažké veci pre sólistov, aby z nich dostal to najlepšie. Pamätám si, že raz som musel dva mesiace zavretý doma cvičiť len 3 skladby vkuse, aby som ich dokázal dobre zahrať. Juraja mám veľmi rád - sme dobrí kamaráti a hrali sme spolu veľakrát.“

* Ako začal váš vzťah so slovenskou jazzovou scénou?
HS: “Môj vzťah k slovenskej jazzovej scéne sa vybudoval postupne, najskôr to začalo maďarskou jazzovou scénou, kde som začal spolupracovať s vynikajúcim klaviristom a skladateľom Bélom Szakcsi Lakatosom. On bol skrytý autor pre mnoho amerických funkových kapiel. Spolu sme išli na prvé turné do Atén. Išli sme tam autom, mimo diaľníc - to si pamätám. Mali sme tam dohodnuté hrania na dva týždne v malom jazzovom klube. Béla mi ukázal ako hrať rôzne progresie a improvizovať cez ne. Potom som spolupracoval so saxofonistom Tony Lakatosom. Býval som týždeň u jeho rodiny. Postupne som potom začal prechádzať a viacej spolupracovať aj so slovenskou jazzovou scénou.“

* A s kým ste mali prvú spoluprácu?
HS: “Moja prvá spolupráca bola s Dodom Šošokom. Dodo bol skvelý organizátor, vedel veľa veci vybaviť a vedel dobre swingovať. Musím však povedať, že podľa mňa jeho free hranie bolo lepšie ako straight-ahead. Dodo ešte počas železnej opony prinášal na Slovensko zaujímavých hudobníkov z východného Nemecka, z Kuby a aj z Ameriky. Pamätám si, že mal množstvo skvelých koncertov. Vystupoval som s ním veľakrát v jeho klube JAZZ ART GALLERY v Piešťanoch. Bol to krásny jazzový klub. On mal dobré vzťahy aj s maliarmi a s mnohými ma zoznámil a ukázal mi ich diela. Do dnešnej doby mám doma viacero diel od slovenských maliarov.“

* Na akých veciach ste s Dodom pracovali?
HS: “Na mnohých, Dodo vedel vždy niečo vybaviť a mal mnoho menších angažmánov. Pamätám si, že raz mi zavolal, aby sme nahrávali hudbu pre nejakú rozprávkovú televíznu sériu. Ja už som v tom čase mal domáce štúdio, takže sme to nahrávali u mňa na magnetofónový pás.“

* Na akých slovenských jazzmenov si ešte spomínate?
HS: “Hral som s Robertom Raganom. Spomínam si aj na fantastického klaviristu Ondreja Krajňáka. Taktiež som bol na turné so skvelým gitaristom Michalom Bugalom. Hrával som aj s Gabrielom Jonášom. Absolvoval som turné s Tomášom Gajlíkom a hrali sme aj v Piešťanskom Kursalone spolu s Štefanom Pištom Bartušom a Petrom Solárikom. Vďaka častým koncertom som si naozaj zamiloval Piešťany a bol som tam mnohokrát aj mimo hrania. Absolvoval som tam aj nejaké procedúry a liečenia.“

* Nahrali aj album s Matušom Jakabčicom - ako došlo k tejto spolupráci?
HS: “On ma pozval. V tom čase som už dostával pozvánky na spoluprácu s rôznymi kapelami zo Slovenska pomerne často. Matúš bol vynikajúci skladateľ, a keď sa mi ozval začínal vtedy, ešte len nový projekt Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Nahrávku produkovalo ORF - bolo to nahrávané v peknej sále RadioKulturhaus pred 150 ľuďmi. Bolo to vyprodukované z dvoch koncertov. Potom som samozrejme spolupracoval aj ďalej s big bandom na rôznych slovenských jazzových festivaloch a koncertoch. Vystúpili sme aj na Bratislavských jazzových dňoch, čo musím povedať bolo špičkové podujatie v rámci produkcie. Slovenská televízia to nahrávala s množstvom kamier z rôznych uhlov na kamerových žeriavoch, myslím si, že Slovenská televízia bola na vyššej úrovni vtedy ako Rakúska!“

* Ako ste spoznali Martina Valihoru a ako začala jeho spolupráca s Depart Refire?
HS: “Kapelu Depart som mal od roku 1984, kde bol na bicích Jojo Mayer. Veľmi sa nám darilo a hrali sme mnohé podujatia. Potom sme mali dlhšiu pauzu a znovu sa rozbehli v 90-tych rokoch. Neskôr Jojo odišiel do Ameriky, kde sa stal veľmi úspešným a už ho bolo ťažšie angažovať do projektu. Následne sme s Heiri Känzigom začali hľadať nového bubeníka. Potom, čo sme preskúmali internet a premýšľali nad niektorými hudobníkmi nám Bernhard Wiesinger odporučil, aby sme si pozreli Martina Valihoru. Mali sme s ním jam session, sedelo nám to, tak vznikla formácia Depart Refire s Martinom. Hráme spolu dodnes. Minulý rok sme mali spolu niekoľko koncertov a vystúpili sme aj v Jazz & Music Club Porgy & Bess.“

* Pri spomínaní na projekty a Slovákov, máte ešte jeden stály projekt, kde spolupracujete so Slovákom v kapele Free Tenors.
HS: “Áno, to je zostava, kde hrá na bicích Marian Ševčik a hráme tam spolu s Tomášom Barošom, Bernhardom Wiesingerom a Ondřejom Štveráčkom. Ondřej mi povedal, že ma počul hrať v Piešťanoch v Jazz Art Gallery a nahral si moje sóla, ktoré dodnes transkribuje. Myslím si, že som bol jeden z prvých rakúskych hudobníkov, ktorý po páde železnej opony začal vyhľadávať a úzko spolupracovať s umelcami v Česku a na Slovensku. S Free Tenors sme tiež stále veľmi aktívni. Hrali sme nedávno v Jazz & Music Club Porgy & Bess a objavili sme sa aj na Slovensku v Bratislave v Rakúskom kultúrnom fóre, v Mcafé v Trenčíne a v Banskej Bystrici.“

* Ako vznikla formácia na albume I remember Art?
HS: "Pôsobil som dlhé roky ako pedagóg v Linzi na Brucknerovom konzervatóriu, ktoré sa neskôr zmenilo na Univerzitu Antona Brucknera. Učil som ansámblovú hru, improvizáciu, hru na saxofóne. Tesne predtým ako som išiel do dôchodku okolo roku 2017 som stretol dvoch mladých českých hudobníkov, ktorí ma veľmi nadchli. Ako pedagóg som veľakrát znovu prežil a preučil sa svoju minulosť. Chcel som znova zažiť éru kvinteta Art Farmera a skrze zostavu českého kontrabasistu Martina Kociána, českého bubeníka Michała Wierzgońa a rakúsko-britského gitaristu John Armana sa mi to podarilo. Z našej spolupráce potom vzišlo CD I Remember Art.“

* V akých formáciách aktuálne pôsobíte?
HS: “Aktuálne už mám aktívne len 3 projekty. Jedným z nich je pomerne nový Groove Unlimited s Herbertom Pirkerom na bicích nástrojoch a Jojo Lacknerom na basgitare. Je to veľmi silné, energické funky trio. Aktuálne každý deň sedím v štúdiu a editujem videá a nahrávky. Okrem toho ešte stále aktívne hrám s Free Tenors. Depart Refire tiež ešte funguje a pôjde ďalej, ale len ak bude dosť koncertov. Martin pôsobí v Amerike, Heiri je vo Švajčiarsku a to musíte mať už nejakú šnúru koncertov, aby sa to oplatilo.“

* Spomínali ste vašu pedagogickú kariéru, čo je podľa vás najdôležitejšia vec pre mladých hudobníkov?
HS: “Najdôležitejšia vec je byť k sebe úprimný a neklamať si. Druhá najdôležitejšia vec je mať so sebou trpezlivosť. Podobné je to aj v športoch, nedokážete si povedať, že o týždeň budete najrýchlejším bežcom - to nie je reálne! Musíte trpezlivo cvičiť, byť svedomitý, usilovný a potom sa dostaví úspech.“

* Keď spomínate cvičenie, niekde som čítal, že ešte stále cvičíte každý deň - je to pravda?
HS: “Nepovedal by som, že cvičím každý deň, udržujem sa v kondícii pre projekty, v ktorých ešte pôsobím. Určite nemám priestor cvičiť každý deň, pretože okolo domu je veľa práce a chcem sa venovať aj partnerke. Cvičiť bez obmedzení môžete, keď ste dieťa, pretože mamina vám navarí, operie a postará sa o vás. Sú muzikanti, ktorí stále dokážu byť vo fáze neustáleho cvičenia, ale ja mám toho príliš veľa v živote, čo musím zvládnuť, aby môj život fungoval. Mám aj vlastné štúdio, v ktorom pracujem, ale neprenajímam ho.“

* Ak máte čas cvičiť, na čo sa zameriavate?
HS: “Predovšetkým na mobilitu. Chcem ešte vládať fungovať. Mám za sebou už 3 operácie a keby som len sedel v štúdiu a za počítačom asi by som zomrel. Hudobne pracujem na vlastných moduloch a harmonických, melodických a rytmických štruktúrach. V podstate na tých istých veciach ako 40. rokov dozadu.“

* Máte veľmi rôznorodý hudobný katalóg. Bolo to vždy vaším cieľom, obsiahnuť rôzne štýly?
HS: “Áno, ja rád mením farbu svojho tónu a hrám rôzne štýly, ale vždy je to nejakým spôsobom aj tak môj výraz a vždy je to Harry Sokal.“

* Stále pracujete na novej hudbe?
HS: “Áno, chystám nový album s Groove Unlimited, ktorý vyjde asi niekedy v roku 2025. Okrem toho plánujeme viacero koncertov a vystúpime aj v Porgy & Bess. Mimo to už hrávam po menej ako sideman, snažím sa šetriť a nastaviť si zdravé limity, aby som mal priestor aj oddychovať.“

* Váš prístup k saxofónu a jazzovej hudbe je veľmi založený na rytme a spevnej melódii. Vždy ste sa uberali týmto smerom ?
HS: “Áno, máte pravdu. Asi som viac orientovaný k rytmickým a melodickým štruktúram, mnoho žurnalistov to o mne napísalo. Raz som si aj prečítal, že keď hrám na soprán saxofóne, tak svojimi melódiami lietam cez všetky ročné obdobia. Taktiež ma viacerí označili za najamerickejšie znejúceho saxofonistu v Európe. Ja môžem za seba povedať, že rytmus a melódia boli pre mňa vždy kľúčové. Niektorí skladatelia sú založení viac rytmicky a orientujú sa na komplexné štruktúry. Len to je niekedy taká hudba, ktorá je komplikovaná len preto, aby sme ukázali, že ako dokáže byť komplikovaná a toto nikdy nebolo mojim cieľom. Množstvo umelcov so sebou zápasí v zmysle, že vyzývajú sami seba, aby sa prekonali k lepšiemu výkonu. Ja sa nechcem prekonať, ale sám seba prekvapiť a to je rozdiel.“

* Ďakujeme za rozhovor!