„Moje albumy sú príbehy, ktoré treba prežiť všetkými zmyslami.“   03.02.2020

Klaviristka ruského pôvodu emigrovala do USA, kde patrí medzi veľmi zaujímavé a popredné osobnosti. Vo svojej hudbe kombinuje svoje skúsenosti s klasickou hudbou a jazzom. Jej hudba je plná lyrizmu a emócií, pričom skladby často dokresľujú nejaký príbeh. Jej štýl by sa dal opísať aj ako jazzový impresionizmus. Zaujímavosťou je však, že obrat k jazzovej kariére nastal až neskoršie v kariére. Hudobne ho poznala však skôr, dokonca sa s ním stretla už v mladosti ešte počas života v Sovietskom zväze, čo nie každý mal také šťastie. Dokonca pôsobila v experimentálnej jazz-rockovej skupine. V exkluzívnom rozhovore nám predostrela svoj hudobný vývoj a zážitky počas mladosti v domovine a priblížila nám svoj jedinečný náhľad do jej sveta hudobného výrazu a kompozície.

* Je pravda, že ste sa začali viac zaoberať jazzom až neskoršie v kariére po spolupráci s Peter Erskineom v roku 2009, kedy ste vydali svoj prvý jazzový album?
Yelena Eckemoff: „Nie je to úplne celkom pravda. Áno, bol to môj prvý jazzový album a predtým som sa hlavne zameriavala na klasickú hudbu, ale jazz som študovala už keď som mala 20 rokov. Absolvovala som zaujímavé kurzy v Moscow Jazz Studio, kde sme študovali rôzne evergreeny a podobne.“

* Ako to je možné, že niečo také fungovalo?
YE: „Bolo to vedené ako experimentálne štúdio a nebolo to až tak verejne známe. Malo to polo-oficiálny status. Zaujímavosťou však bolo, že sa tam objavil aj Dave Brubeck a dokonca mal zopár koncertov.“

* Kedy ste počuli jazzovú hudbu po prvýkrát? Od iných sovietskych jazzmenov viem, že mali problém sa dostať k nahrávkam.
YE: „Nahrávky sa dali získať a vymieňať na rôznych trhoch. Stretla som sa však aj s tým, že v jednych hudobninách pri našom dome mali občas malé SP platne The Beatles. V tom čase som sa však o jazz a populárnu hudbu ešte veľmi nezaujímala. Ja som sa zaujímala o hudbu a svoje umenie. Skladala som si vlastné piesne už od 4 rokov. Jedna vec, čo prispela k tomu, že som takú hudbu poznala je určite to, že som sa pohybovala na elitnej hudobnej škole a vo vysokých spoločenských vrstvách. Oni sa nám nesnažili vymývať mozog, my sme od veľa vecí boli uchránení a mali sme väčšie šťastie ako niektorí iní. K samotnému Moscow Jazz Studio som sa dostala cez populárnu hudbu. Moji kamaráti mi ukázali Pink Floyd – Wish You Were Here. Ten úvod ostáva harmonicky veľmi dlho v jednej polohe a mne s klasickým tréningom to prišlo absolútne nudné. Nevedela som to dostať do hlavy, že čo je to za hudbu, nerozumela som jej. Potom som si uvedomila, že asi keď si toľko ľudí myslí, že je to dobré, problém bude vo mne, tak som sa začala do toho hlbšie ponárať, získavať platne, vymieňať kazety a podobne. Potom som sa dostala do Jazzového štúdia a tam sme začali transkribovať do nôt sóla. Tam som sa zoznámila s prevažne be bopovou jazzovou scénou. Začala som pôsobiť v niekoľkých kapelách. Samozrejme som chcela, aby hrali moju hudbu, keďže som komponovala. Ale moja hudba bola pre nich veľmi zložitá.“

* Komponovali ste už vtedy v duchu jazzu?
YE: „Ja neviem čo som komponovala, ale nenazvala by som sa jazzovou skladateľkou. Samozrejme, patrí to asi najviac do kolónky jazz - viac ako hocikde inde. V prvom rade je to však hudba, hudba ako ju ja cítim a ako ju ja počujem. Ja som študovala všetkých slávnych skladateľov. Okrem iného aj Bach a Chopin veľmi ovplyvnili moje vnímanie, takže nie je to len o jazze. Mala som skvelých klavírnych učiteľov, ktorí ma dokázali veľmi inšpirovať. V jadre mojej hudby stoji emócia, ale aj miernosť. Niektorí kritici a poslucháči označujú moju hudbu, že nemá emóciu, pretože nie je výbušná a nehrám úplne odviazane až šialene. Niektorí majú predstavu, že to je jazz, ale hudba nemusí byť tak expresívna, aby ukázala emóciu.“

* Bola vám potom už estetika rocku a jazzu bližšia?
YE: „Samozrejme, pretože až keď ste sám ponorený v tej hudbe, venujete sa jej a hráte ju, až vtedy ju môžete pochopiť.“

* Spomenuli ste viackrát meno Bach, ale z vašej hudby mám častokrát dojem, že práca s melódiou, farbami a kapelou pripomína skôr impresionizmus.
YE: „Áno. Popravde však nikdy som nehrala na klavíri toľko impresionistických skladateľov. Takže ten prístup sa skôr u mňa vytvoril prirodzene a nie pod vplyvom nejakého konkrétneho skladateľa. Je to výsledok toho ako s klavírom pracujem a ako ho počujem.“

* Keďže máte klasický tréning, predpokladám správne, že aj komponujete skôr tradičnejším prístupom k hudbe?
YE: „Áno, všetko si vypisujem do nôt a premýšľam nad harmóniou a formami. Jedine čo nevypisujem konkrétne je basový part, iba ak sa v ňom nachádza nejaký kontrapunkt, imitácia alebo niečo dôležité. Samozrejme, ani improvizácie nerozpisujem pre nikoho, ale svoje sóla si finalizujem pre nahrávky, na živo je to potom iné. Ja mám radšej, keď je to dopredu trochu premyslené a neopakujem sa ako niektorí jazzoví hudobníci, ktorí majú už svoje zabehnuté frázy a stále hrajú rovnako. Vďaka tomu som však spolupracovala s bubeníkom Billy Hartom. Po spolupráci s Peter Erskineom som oslovila jeho a poslala mu nahrávku. Neskôr sme spolu telefonovali a on sa ma opýtal, že koľko z toho, čo počul na nahrávke bude aj na recording session. Ja som sa mu samozrejme bála povedať, že takmer všetko, pretože to je dopredu premyslené napísané. Myslela som, že povie aha tak to potom nie je jazz, keď to nebude improvizované a dovidenia. No, ale klamať som mu nemohla, tak som mu povedala, že tam bude takmer všetko to, čo počuje. Zrazu bol z toho nadšený. Jemu sa páčilo, že to znie ako jazz, ale že sa k tomu správam ako ku klasickej hudbe. Jazz nie je len možnosť k improvizácii. Je to aj komponovaná hudba a to sa Billymu páčilo. Potom sme spolu spracovali ešte trikrát. On je úžasný, ale veľmi vyťažený a preto som s ním neskôr prestala nahrávať.“

* Stále máte niektoré skladby z detstva, vraciate sa k nim?
YE: „Niekedy používam časti z mojich detských skladbičiek, najmä melódie.“

* Ako vnímate moderný jazz?
YE: „Niektorému jazzu vôbec nerozumiem. Najmä vtedy, keď sa ponáša príliš na klasickú avantgardu. Prečo by jazz mal tak znieť? Pre mňa je to zvukovo nezaujímavé a chaos. Aj ja rada občas voľne improvizujem a aj na albume. Ale ono to je strategicky vhodne umiestnené vo forme. Nie je na tom postavená úplne celá skladba, potom to dáva väčší zmysel. Ja častokrát ako skladateľka a producentka, keď počujem niekoho hudbu, tak viem, o koľko by to bolo lepšie, len ak by sa to lepšie zorganizovalo do formy. Ale samozrejme vždy je to iné, niekedy si to vyžaduje viac nôt, viac premýšľania a komponovaných pasáži a inokedy zasa naopak. Arild Andersen ma naučil písať jednoduchšie a nechávať niekedy viac priestoru pre improvizáciu.“

* Akým spôsobom pracujete s hudbou - je to prvotne improvizácia?
YE: „Väčšinou to začne ako nejaký melodický alebo harmonický námet, ktorý mám v hlave. Potom buď idem za klavír alebo to zapíšem rovno do nôt, ale nie vždy to vyjde tak dobre ako to znie v mojej predstave. A nie vždy sa s tým oplatí ďalej pracovať. Samozrejme, niekedy aj hrám na klavíri a niečo zahrám, čo ma zaujme a odrazím sa od toho. Väčšinou pracujem stále bez prestávky, až kým mám čo písať. Keď tvorím, počujem v hlave už rovno aj improvizáciu a aj tu si zapisujem. Kompozícia je ako pomalá improvizácia a improvizácia je ako rýchla kompozícia. Niekedy, keď je skladba harmonicky príliš zložitá, tak improvizácia sa deje na zjednodušený postup. Je to aj moja úloha ako producentky vedieť, čo sa bude dobre počúvať a čo je vhodné použiť.“

* Ako producentka máte pocit, že je v dnešnej dobe ťažké nájsť si publikum, ktoré si kúpi CD?
YE: „Ja produkujem len svoje albumy. Aj keď dostávame ponuky, aby sme nahrávali aj iným CD, ale to zatiaľ nerobím, možno v budúcnosti. Ale myslím si, že by som bola dobra producentka aj pre iných umelcov. Čo sa týka predaja hudby, doba sa mení. Áno CD nosiče sa už toľko nepredávajú, ale máme možnosti ako Spotify. Nezarobí to toľko, ale máme väčšiu možnosť dostať našu hudbu k širšiemu publiku. Ľudia nechcú niekedy zaplatiť za celé CD, nevedia, či sa im bude páčiť, ale ak majú zaplatený Spotify, môžu si vybrať presne, čo sa im páči.“

* Je zaujímavé, že sa tejto koncepcie zastávate, pretože som sa rozprával s mnohými umelcami, ktorý sú proti tejto zmene na trhu.
YE: „Ja im rozumiem. V roku 2013, keď som vydala Glass Song s Arild Andersenom, tak boli predaje ešte na dobrej úrovni. Každý deň niekto kúpil to CD, ja som ho len stále balila a posielala. Potom však išli predaje veľmi dolu, tak som išla na Spotify a aj ho sama používam. Mne to nevadí ako to funguje. Samozrejme, za jedno prehratie nedostanete takmer nič, ale získate potom veľké publikum. Tisíce nových ľudí z rôznych krajín sveta. Je to až nepredstaviteľné. Myslím si, že to má svoje pozitíva. V niektorých vzdialených krajinách sa ľudia nedostanú tak ľahko k CD-čkam a toto ten problém rieši. Mne to pomohlo rozšíriť poslucháčsku základnú a zarábam na tom, takže nie som proti tomu.“

* Dlhé roky ste pracovala aj ako vedúca zboru a spievala v kostolnom zbore. Neovplyvnilo to váš kompozičný rukopis?
YE: „Áno, pôsobila som tam vyše 20 rokov, ale nemyslím si, že to nejako ovplyvnilo moje skladanie. K cirkevnej hudbe som sa dostala až neskôr - vyrastala som ako ateista, ale potom ma uchvátilo chrámové spievanie, kde stovky ľudí spievajú tak zanietene. V kostole v Amerike ma to už potom až tak nezaujalo, oni nespievali v zboroch - tak prepracované skladby ako Bachove kantáty a podobne."

* Myslel som to skôr všeobecne, pretože mám pocit, že keď ste tak dlho pracovali aj s vokálmi, že vaše melódie majú silný melodický, vokálny charakter, akoby sa dali spievať.
YE: „V tom prípade áno. Všetky moje albumy sú akoby príbehy, kde melódie niečo spievajú. Ja aj píšem ku viacerým skladbám poémy, ktoré sa dopĺňajú s hudbou a skladbami a vykresľujú kompletný príbeh. Hudba je však vždy prvotná. Poémy vznikajú neskôr alebo zároveň s tým ako komponujem. Väčšinou v hlave už mám predstavu čo skladám a o čom chcem písať, takže to ide takmer ruka v ruke. Moje albumy pre mňa veľa znamenajú - je to viac než len samotná hudba. Sú to ako hovorím príbehy, ktoré treba prežiť všetkými zmyslami. Preto si na viacerých albumoch aj sama maľujem obal. Samozrejme, som lepší muzikant ako maliar, ale má to pre mňa význam, aj keď sa to nie vždy každému musí páčiť - je to však celková moja vízia, ako to ja vidím a počujem. Mohla by som si zaplatiť maliarov a talentovaných ľudí, ale už to nebude potom moje.“

* Rozmýšľala ste niekedy nad inou spoločnosťou alebo že by vám niekto produkoval album?
YE: „Kedysi ma oslovil Manfred Eicher z ECM Records, ale nechcela som to. Rešpektujem čo všetko spravil a koľko úžasných albumov urobil, ale mojej hudbe by to neprospelo. Získala by som síce viac pozornosti, ale za akú cenu. Ja mám rada všetko pod svojou kontrolou, to s kým hrám, ako album znie, aké sú tam skladby, až po to ako bude vyzerať obal. Narušilo by to môj koncept, môj príbeh!“

* Na albume Colors hráte ako duet, to bol trochu odlišný prístup ako sme u vás zvyknutí. Ako to zmenilo vašu kompozíciu a hudobné vnímanie? Mám pocit, že ten album je trochu explicitný, surovejší, rytmický a energický ako iné.
YE: „To súvisí s tým, že som vedela, že budem hrať s Manu Katche. Keď píšem hudbu, snažím sa myslieť na toho, s kým to budem hrať a aby to dostalo z daného hudobníka to najlepšie.“

* Aké máte plány v budúcnosti?
YE: „Mám v pláne strašne veľa projektov. To je aj dôvod prečo je lepšie, keď si všetko manažujem sama, bolo by to veľmi náročné. Vyjde mi nový album Nocturnal Animals, ktorý sme nedávno dokončili. Potom mám naplánovaný jeden veľký projekt s Marilyn Mazur, ktorý sme nahrali ešte v roku 2012. Vyjde to ako dvojalbum Fairyland. Potom mám v pláne nahrávať hudbu s Verneri Pohjolom a viacerými fínskymi hudobníkmi a neskôr budem robiť sólo album. A to sú len niektoré nápady z mnohých.“

Ďakujeme za rozhovor!