„Pri voľnej improvizácii musíte hrať s presvedčením a byť muzikálny!“   27.05.2019

Americký trubkár Ralph Alessi patrí k menšej skupine umelcov v radoch ECM, ktorá sa zameriava hlavne len na improvizovanú tvorbu. Svoje improvizačné umenie, invenciu a nadhľad preukázal v množstvo free-jazzových projektoch, pričom sa aj sám veľmi intenzívne venuje prednášaniu a pedagogike v oblasti improvizácie. Jeho znalosti reflektuje aj skutočnosť, že je riaditeľom školy so zameraním práve len na odbor improvizácie. Ralph Alessi zažiaril na newyorskej scéne improvizátorov a spolupracoval s menami ako Steve Coleman, Fred Hersch, Don Byron, Ravi Coltrane či Marc Copland. Len nedávno sa dostal našej redakcii do rúk jeho fantastický tretí líderský album pod značkou ECM Records s názvom Imaginary Friend (recenzia tu). V jeho tvorbe nájdeme skutočne všetko od post-bopu až po vážnu hudbu, čo len dokladuje všestrannosť jeho vyjadrovania. Alessi sa prebojoval s trúbkou medzi popredných improvizátorov, zaujímavosťou však je, že začínal ako kontrabasista a pod vedením slávneho Charlie Hadena. V exkluzívnom rozhovore na Jazz Festivale Saalfelden nám načrtol svoje improvizačné myslenie, ako vníma jazz a čo je preňho v hudobnej kariére dôležité.

 

* Práve sme mali možnosť počuť váš výborný koncert so sextetom Tomasa Fujiwaru, na ktorom ma zaujala najmä vaša súhra. Ako dlho spolu už hrávate?
Ralph Alessi: „Tento projekt funguje asi 2 roky.“

* Prišlo mi to ako veľmi otvorený projekt, do akej miery je komponovaný?
RA: „Tomas má veľmi jasnú predstavu ako to má znieť, ale samozrejme je otvorený pre nápady a máme tam aj dostatočný priestor pre vlastný vklad.“

* Radšej pracujete v projektoch, kde sú niektoré pasáže komponované alebo keď tvoríte a improvizujete na mieste z ničoho?
RA: „Viac preferujem úplne slobodnú improvizáciu bez prípravy. Samozrejme to neznamená, že nikdy nehrám na vopred pripravené štruktúry. Tak, či onak, hudba je podľa mňa vždy výzvou. Improvizovať slobodne má svoje úskalia a hrať a improvizovať na pripravené veci má zasa iné. Niekedy je veľké umenie v schémach a prípravách nájsť spontánnosť. Nie je to jednoduché, ale nie nemožné a je to zábava.“

* Pri improvizácií premýšľate nad harmóniou, frázami alebo sa nechávate viesť viac sluchom a intuíciou?
RA: „Práve pred pár dňami som mal duo koncert v New Yorku s gitarou a hrali sme asi 45 minút úplne free. Prístup k improvizácií sa vždy mení zo situácie na situáciu a podľa toho s kým hrám. Samozrejme, snažím sa vnímať presne čo robíme v tomto momente a tak nejak si zároveň uvedomovať, čo už sme hrali predtým. To všetko v spojení s vaším estetickým vkusom ovplyvňuje vaše rozhodovanie v momentoch a to tvorí improvizáciu. Je to o rozhodnutiach v momente. Potom už hudba môže znieť akokoľvek - niekedy viac rytmická, niekedy viac melodická a niekedy sa zameriava len na zvukomaľbu. Každý hudobník to môže v momente o 180 stupňov otočiť na úplne iný štýl a potom na to musíte reagovať. To je to, čo ma na improvizácií najviac baví.“

* Podľa mňa však absolútna sloboda je niekedy veľmi náročná, nemusíte vedieť, čo zahrať a hudbe môže chýbať koncept.
RA: „Samozrejme. Hranie od nuly alebo teda úplne slobodne si vyžaduje už roky skúseností. Ja hrávam s absolútnymi profesionálmi v tejto oblasti, takže už sa cítime komfortne pri hraní bez prípravy. Pri tomto procese sú však dôležité dve veci. Musíte hrať s presvedčením a musíte byť muzikálny.“

* To je určite dôležitým aspektom. Zažil som už množstvo mladých free jazzových zoskupení, kde im chýbala muzikalita a hrali len nezmyselné hluky.
RA: „Aj také sa stáva. Treba však povedať, že pod dáždnik slovíčka muzikalita sa veľa zmestí. Ťažko sa to vysvetľuje slovami, čo to ta muzikalita vlastne je. Ja osobne to vnímam ako hru s hudbou, niečo ako, keď sa deti hrajú. Ide o tu kreativitu a hravosť momentu. Niekedy to znie ako písaná hudba, niekedy ako hudba z inej planéty, ale v konečnom dôsledku hudba je hudba.“

* Čo je podľa vás úplne nevyhnutné v improvizácii?
RA: „Musíte sa snažiť byť vždy duchom prítomný v momente. Počúvať čo sa deje naokolo a nebyť predpojatý. Okrem toho však samozrejme musíte prinášať aj vy nejaké nové myšlienky a nápady do improvizácie. Párkrát sa mi už stalo pri hraní s menej skúsenými hudobníkmi, že boli pri improvizáciách veľmi pasívni. Takí hráči čakajú až ich niekto prevedie improvizáciou a povie im čo robiť. To sa v začiatkoch stáva mnohým. Postupom času si už uvedomujete tú zodpovednosť, že všetci sa musíte rovnako snažiť a pretvárať hudobný tok, aby mohla vzniknúť tá najlepšia spontánna improvizácia v danom okamihu.“

* Založili ste školu, ktorá sa venuje improvizácii. Ako pristupujete k výučbe niečoho, čo je o spontánnosti?
RA: „Snažíme sa to učiť jednoduchým prístupom. Základné pravidla spočívajú v tom, že sa učíme praxou, ale máme aj rôzne diskusie ak má niekto nejaké problémy v improvizácii. Samozrejme počúvame veľa hudby. To je všetko čo k tomu potrebujete. Často rozoberáme kreatívny proces, ako s ním pracovať a ako ho podporiť pri tvorbe hudobných myšlienok. Je to o uvedomení si konceptu, že rovnako ako hudba vzniká, treba si uvedomiť, že v ďalšom momente už zaniká. Vysvetľujeme si určité veci, ktoré v praxi fungujú, a ktoré nie. Diskusia je v tomto procese rovnako dôležitá ako samotné hranie. Rozprávame sa o jednotlivých improvizáciách a pocitoch z nich, keď pred sebou improvizujeme. Napríklad nad čím si premýšľal, neriešil si tam isté veci až moc, ktoré si nemusel? Prečo si v tomto momente zahral takto a čo ťa k tomu viedlo? A podobné situácie. Je to veľmi jednoduché a efektívne.“

* Znie to ako zaujímavý a otvorený prístup k výučbe improvizácie, pričom kladiete dôraz na to, aby vnímal muzikant silu momentu. Zaoberáte sa aj takým tradičnejším spôsobom improvizácie cez konkrétne progresie a kde aké stupnice použiť, či rozklady?
RA: „Samozrejme sú to veľmi relevantné prístupy, je to o tom akým spôsobom ich používate. Sú to len stavebné materiály a vy ich musíte vedieť použiť. Rozoberáme v diskusiách ako efektívne cvičiť všetky tieto veci, ale samozrejme v konečnom dôsledku je najväčší dôraz na to ako tieto veci používate v praxi. Nie je to také, že by sme sa rozprávali len o improvizácii a povedali si, že teraz už nemusíš cvičiť stupnice, postupy a budeš hrať, čo chceš, len buď v momente. Diskusiou odhalíte veľa veci, či žiaci pracujú na správnych veciach a či to cvičia dobrým efektívnym spôsobom.“

* Čo sú najčastejšie problémy študentov?
RA: „V dnešnej dobe mladá generácia inak počúva hudbu a to považujem za veľkú nevýhodu a problém. To, že máme prístup takmer k všetkej hudbe sveta je dvojsečná zbraň. Môže sa to javiť ako výhoda, ale v skutočnosti vás to núti stále počúvať niečo iné a nič si z toho neodnesiete. My v mladosti sme mali zopár nahrávok alebo aj jednu, ktorú sme počúvali neustále dokola a učili sa z nej. To je veľkou súčasťou jazzového muzikanta, aby počúval nahrávku a učil sa od nej, kopíroval. Musíte mať tú hudbu vrytú v ušiach, ale to sa deje ťažko, keď stále počúvate niečo iné. To považujem za najväčší problém a je to počuť. Niekedy chodím po workshopoch a koncertoch mladých umelcov a hneď viem podľa spôsobu hry povedať, že tento muzikant nestrávil veľa času počúvaním kvalitnej nahrávky, pretože nemá jazzový jazyk v sebe.“

* Čo by ste odporučili začínajúcim jazzovým hudobníkom?
RA: „Hrajte veľa podľa ucha, improvizujte a počúvajte stovky až tisícky hodín kvalitného jazzu. To je tá cesta, nedá sa to nijako obísť. A sú isté veci, ktorým sa nevyhnete. Máme síce veľa hudby, ale proste niektorí majstri ostanú vždy relevantní a tých treba mať veľmi dobre napočúvaných. Ja do dnešnej doby počúvam Charlie Parkera, John Coltranea, Ornette Colemana a stále sa od nich veľa učím. Mladí muzikanti veľakrát počúvajú hudbu, ktorú majú radi, ale nie je to hudba, čo by ich najviac inšpirovala a naučila.“

* Počúvate okrem legiend aj nejakú súčasnú hudbu?
RA: „Samozrejme z času na čas, ale väčšina hudby, ktorú počúvam je stará. Proste tá hudba ku mne špeciálnym spôsobom prehovára a elektrifikuje ma. Niečo na tej hudbe a spôsobe ako ju vtedy umelci tvorili a nahrávali, ma úplne dostáva. Nedá sa to dať do slov, ale jednoducho každá jedna nota ich tvorby je pre mňa ako symfónia. Samozrejme tým nechcem povedať, že dnes sa nerobí dobrá a kvalitná hudba.“

* Vy osobne stále máte nejakú rutinu na cvičenie?
RA: „Robím už len nevyhnutné minimum, aby som si udržiaval svaly v kondícii. Cvičenie je už pre mňa skôr len práca na hudbe, ktorú musím hrať, či už je to pre niekoho projekt alebo je to moja vlastná hudba. Niekedy sú to štandardy, niekedy sú to konceptuálne improvizácie - hudobný obsah sa stále mení. Takže formálne už veľmi necvičím - len aby som si udržal techniku a výdrž.“

* Ku kompozícii pristupujete tiež improvizačne alebo sa zamýšľate nad postupmi, formami a harmóniou?
RA: „Ja osobne tak netvorím, ale odporúčam to svojim študentom. Aby sa nahrávali pri improvizáciách, transkribovali si tie veci do nôt a použili to ako štartovný bod. Ja osobne píšem priamo do počítača, častokrát aj bez nástroja, proste použijem svoj sluch a intuíciu. Neskôr si to pustím a potom to upravujem. To však nie je jediný spôsob akým pracujem. Niekedy tvorím len hraním na trúbke, inokedy si sadnem nad kus papiera. Všetky tieto spôsoby tvorby prinášajú iné výsledky.“

* Používate pri tvorbe aj iné nástroje?
RA: „Niekedy aj klavír, ale nie som klavirista. Väčšinou si hľadám zaujímavé súzvuky, intervaly a proste veci, ktoré by mi inak bez klavíru možno ani nenapadli. Okrem toho ešte hrám na basgitaru, takže aj to je zdroj viacerých mojich nápadov.“

* Ako pristupujete k procesu tvorby albumu?
RA: „Nemám na to väčšinou nejaký proces a väčšina vecí nie je dopredu nejako konceptuálne premyslená. Ja tvorím veľmi spontánne a veľa veci dorábam až v štúdiu. Obdivujem ľudí, ktorí prídu do štúdia už s pripraveným konceptom a celou nahrávkou a majú v tom jasnú štruktúru. Ja tak veľmi nepracujem, ale v budúcnosti možno sa aj ja pokúsim o zmenu prístupu. Vždy je to podobný proces - nahráme niečo, vypočujeme si to a rozhodujeme sa, čo bude na albume. Na albume Quiver sme mali zaujímavú vec, že sme skombinovali na jednu skladbu dva odlišné pokusy v procese mixáže. Takže, keď to zhrniem, ja veľmi nič neplánujem, ale pracoval som s ľuďmi, ktorí fungujú takým spôsobom a niekedy z toho vyjde fenomenálny album, takže to musím aj ja skúsiť.“

* Čo je pre vás jazz?
RA: „Jazz je hudba, ktorá má veľkú históriu a neustále sa vyvíja. Dnes už má samozrejme inú podobu a sound a pokračuje v mutácii. Veľa s tým podľa mňa súvisí aj to ako muzikanti fungovali. Mám taký dojem, že jazzmeni predtým oveľa viac koncertovali. Máme záznamy ako jednotlivé skupiny pár klubov točili dokola celé mesiace. Dneska je však ohromný prístup ku všetkému - od jazzu cez klasiku, world music, moderné žánre, elektronika. Vy ako muzikant a poslucháč si môžete povyberať všetky inšpirácie - ja mám rád toto, toto a toto a potom sa to všetko skĺbi dokopy. To nie je samozrejme zlé a je to zdrojom pre zaujímavú tvorbu, ale je to iný prístup. Dnes je celá komunita ľudí, ktorá sa zaujíma o kreativitu a inšpirácie a vôbec ich netrápi, nakoľko sa to približuje k zvuku jazzu v 50-tych a 60-tych rokoch. Osobne si myslím, že nie je dôležité z hudby počuť korene explicitne, ale musíte ich tam cítiť, aj keď tam nie sú a to častokrát odhalíte, čím sa muzikant inšpiruje. V konečnom dôsledku je však jedno ako pracujete, ak ste kreatívny a muzikálny a vaším výsledkom je hudba.“