19. - 21.7.2024, Scheune am Buchmannhof, Diersbach, AT   06.08.2024

Jazz je jednoznačne žáner, ktorý je často úzko spojený s urbanizáciou, mestami a hudobnými klubmi. Práve v tom je jedinečný rakúsky festival INNtöne, ktorý ho vytrhuje z jeho prirodzeného prostredia a prináša ho na netradičné miesto - farmu na vidieku. Polia a hospodárske budovy sa na tri dni stanú domovom pre jazzových fanúšikov a hudobníkov z celého sveta. Vďaka tejto jedinečnej atmosfére sa v umelcoch prebúdzajú odlišné emócie, ktoré sa prenášajú aj na pódium a burcujú ich k neopakovateľným výkonom. 39. ročník staval na odskúšanej réžii - hlavné pódium pod hviezdami a vedľajšie koncerty v drevenej stodole Scheune a hospodárskych budovách ako St.Pigs Pub a Blue Horse Club. Trend mnohých vedľajších koncertov pokračoval, pričom množstvo z nich dosahovalo špičkovej kvality veľkých pódií. Paul Zauner pripravil opäť pestrú dramaturgiu, ktorá zahŕňala množstvo štýlov a farieb od sólo koncertov až po veľké ansámble. Prekvapivo z domácich radov dostali priestor len dve formácie. Z posledných rokov sa javí, že viac priestoru dostáva americký jazz.

 

Festival v piatok otvorilo dynamické a temperamentné talianske duo Zanchini - Mirabassi (Simone Zanchini – akordeón a Gabriele Mirabassi – klarinet), ktoré ukázalo, že hlavnou ingredienciou dobrého vystúpenia sú spontánnosť a emócie. Svojimi náročnými unisonami, tanečnými rytmami a búrlivými improvizáciami s prímesou rôznych spevných, ľudových nápevov sa dostali publiku pod kožu. Mimo talianskych inšpirácii, sme mohli počuť nuansy východnej hudby a Balkánu, pričom protagonisti neustále posúvali hudobné dianie formou call and response.

Mônica Salmaso Trio (Mônica Salmaso - spev a perkusie, Teco Cardoso – dychové, drevenné nástroje a Nelson Ayres – klavír) z Brazílie, prinieslo odlišnú energiu s melancholickým, šansónovým spôsobom prednesu. Spevné melódie a baladické piesne okrem iného zaujali aj kombináciou jazzových nuáns, smooth jazzu a brazílskych rytmov. Frázovanie a spôsob prednesu na flaute mi vo viacerých momentoch pripomínal Hermeta Pascoala. Eklektické trio sa sústredilo predovšetkým na zvukomaľbu, ambientné sonorické plochy a prácu s priestorom, pričom organicky spájali viaceré štýlové nuansy. Prekvapivý bol aj miestami muzikálový prednes spevu alebo aj imitácie sirény pomocou saxofónu, čo len ešte viacej zdôraznilo ich hru so zvukom a percepciou.

Americká legenda Bobby Watson si so svojim kvartetom Post Motown Bop (Bobby Watson – alt saxofón, Jordan Williams – klavír, Curtis Lundy - kontrabas a Victor Jones – bicie nástroje) pripravili poriadnu nádielku energie a rýdzeho jazzu. Ich vystúpenie sa nieslo najmä v duchu tradície. Pohodová atmosféra, dokonala súhra a vycibrený jazzový jazyk v štýle mainstreamového prúdu s virtuóznymi improvizáciami si určite získala každého poslucháča. Bezprostredný swing prameniaci priamo z rodiska tohto rytmu mal naozaj energický ráz. Protagonisti si dokázali elegantne posúvať frázy a motívy. Bobby Watson ohúril umením motivickej práce v komplexných improvizáciách, kde dokázali zmysluplne, organicky rozvíjať myšlienky s ľahkosťou, počas niekoľkých chorusov.

Emiliano D`Auria Quintet (Luca Aquino – trúbka, Manuel Trabucco – saxofón, Emiliano D`Auria – klavír, Dario Miranda – kontrabas a Ermanno Baron – bicie nástroje) je kvinteto talianskeho klaviristu, ktoré vsadilo na výraznú prácu so zvukom a otvorenosť. Protagonisti sa nebáli ísť v improvizáciách do neznámych vôd a zariskovať. Emiliano okrem toho experimentoval aj s kontrastnými vybočeniami v harmónii do výrazných disonancií. Popritom si však zachoval zreteľnú melodickosť. Akustický zvuk ansámblu dopĺňalo experimentovanie s elektronikou. Emiliano ako dj a producent je výrazne ovplyvnený aj minimalizmom, čo sa prejavilo v repetíciách, prevažne kratších fráz a myšlienok, ktorých ťažisko skvelo vo zvukomaľbe.

Sobotňajšie doobedie čakala na publikum naozaj poriadna jazzová nádielka - Walter Smith III (Walter Smith III – tenor saxofón, Danny Grissett – klavír, Joe Sanders – basgitarista a Bill Stewart – bicie nástroje). Napriek nepriaznivému počasiu sa početné publikum ponorilo do fantastickej smršte emócii a melodickej hry Waltera Smitha a jeho amerického kvarteta. Protagonisti si v sólach užívali slobodu a komunikáciu, pričom ich jazyk vychádzal z tradícii jazzu, no staval aj na modernom prístupe v harmónii a vo výstavbe melódie. Jedným z dych berúcich momentov bola aj improvizácia Joe Sandersa, kde si spoločne s vokalizáciou preskúšal invenciu svojho rytmického a melodického cítenia. Vynikajúca atmosféra a moderný mainstream najvyššej kvality sa postarali o jedno z najlepších vystúpení festivalu!

Jasper van't Hof Trio Guest Christof Lauer (Christof Lauer – saxofón, Stefan Lievestro – kontrabas, Jens Meijer – bicie nástroje a Jasper van`t Hof – klavír) - holandská jazzová legenda Jasper van't Hof priniesla na hlavné pódium s hosťom Christofom Lauerom otvorený hudobný svet v duchu free jazzu a voľnej improvizácie. Komplexné melódie s atypickým vedením hlasu skoro akoby to boli tonové série, sa počúvali veľmi ťažko. Pre bežného poslucháča to bolo náročné, pričom aj harmonická zložka sa pohybovala v zložitých intervalových vzťahoch, sériách a nepredvídateľných moduláciách. Ťažkopádnosť hudby zmierňovala vynikajúca swingujúca rytmická sekcia.

Belmondo Brothers "Dead Jazz" (Lionel Belmondo - tenor, soprán saxofón a flauta, Stephane Belmondo - trúbka a krídlovka, Jozef Dumoulin – Fender Rhodes, Laurent Fickelson - klavír a klávesové nástroje, Thomas Bramerie – kontrabas a Dré Pallemaerts – bicie nástroje) - jedna z najvýraznejších postav súčasnej francúzskej jazzovej scény Stephane Belmondo spolu so svojim bratom Lionelom Belmondom priniesli projekt inšpirovaný starou americkou rockovou skupinou The Grateful Dead s názvom Dead Jazz. Eklektická povaha ich tvorby sa preniesla aj do Belmondovho projektu, len s väčším dôrazom na jazz a slobodu. Sound skupiny pôvodne tvorily tri gitary, tie Belmondo prezieravo nahradil dvomi klávesovými nástrojmi, ktoré sa zhostili tejto funkcie s rovnakou dávkou výbušnosti, ale aj pestrosťou zvuku vďaka množstvu, modulačných, efektov. Miestami sa vlastne zdalo, že gitara tam je prítomná. Spojenie množstva moderných, elektronických prvkov s tradíciou jazzu vytvorilo fantastický fusion sound, ktorý osciloval medzi retro-nostalgickým fusion soundom a moderným zvukom. Skvelé kolektívne improvizácie a rozsiahle dialógy všetkých vtiahli do diania!

Liv Andrea Hauge Trio (Liv Andrea Hauge – klavír, Kertu Aer – kontrabas a August Glännestrand – bicie nástroje) je mladé nórske trio, ktoré postavilo svoje vystúpenie na sviežej škandinávskej melodickosti a transparentných piesňových formách. V popredí stála zvukomaľba a práca s tónom. Bolo evidentné, že mladí ambiciózni hudobníci si dávajú záležať na každom detaile, no najmä, že majú radi spontaneitu a vystúpenie si užívajú naplno. Spevné a prijemné ľahko počúvateľné melódie, skoro až popové harmonické progresie, sprevádzali aj rozsiahle improvizácie. Toto moderné, melancholické, minimalistické poňatie jazzu malo poslucháčom rozhodne čo ponúknuť. V závere prišlo aj prekvapenie - líderka Liv Andrea Hauge bola tak inšpirovaná atmosférou festivalu, že sa rozhodla zaspievať jednu zo svojich kompozícií, čo v tomto projekte nerobieva, no v sile momentu to na ňu samo prišlo a bol to magický záver vydareného koncertu!

Tretí festivalý deň otvoril orchester Christian Mühlbacher & Friends (Gerald Preinfalk – saxofón, Fabian Rucker – saxofón, Aneel Soomary – trúbka, Martin Ohrwalder – trúbka, Markus Pechmann – trúbka, Máté Borbíró – trúbka, Walter Voglmayr – trombón, Hansi Reiter – trombón, Robert Bachner – trombón, Gerald Pöttinger – basový trombón, Franz Winkler – tuba, Christoph Gigler – tuba, Peter Rom – gitara, Michl Hornek – klávesové nástroje, Geri Schuller – klávesové nástroje, Charly Petermichl – elektronika, Tibor Kövesdi – basgitara, Laurinho Bandeira – perkusie a Christian Mühlbacher – bicie nástroje) - skladateľ a bubeník Christian Mühlbacher sa so svojím masívnym soundom a eklektickým prístupom postaral o výrazné obohatenie dramaturgie festivalu. Experimentálny rakúsky big band s ľahkosťou prepájal prvky elektroniky, jazzu, filmovej hudby, modernej klasickej hudby, etno hudby a množstvo ďalších žánrov a štýlov. Nechýbali ani improvizačné plochy pre kolektív či aj nečakané disonantné vybočenia a experimentovanie s vedením melódie. Miestami sa objavili aj prvky noise music, pochodovej dychovky a netradičná práca so zvukom. Mühlbacherov koncept priniesol rozhodne jedinečný zážitok!

Marc Ribot Jazz Bins (Marc Ribot – gitara, Greg Lewis – Hammond B3 organ a Joe Dyson – bicie nástroje) - amerického gitaristu Marca Ribota som za posledné roky počul prevažne v experimentálnych či politických projektoch, kde posúval hranice hudby a gitarového výrazu. Preto bolo pre mňa obrovským prekvapením, že projekt Jazz Bins ide úplne opačným smerom. Vynikajúci jazz inšpirovaný mainstreamom s nečakanými vybočeniami sa ponášal v duchu mnohých gitarových organových trii aké viedol napríklad Pat Martino, Grant Green či Joey DeFrancesco. Zvuková smršť tradične znejúceho jazzu s prvkami bluesu, rocku a jazz fusion sa drala k poslucháčom, ktorých oslovila melodickosťou s vynikajúcim organickým soundom. Jazz Bins dokázalo oživiť veľmi tradičný zvuk v novom súčasnom kontexte, čo prispelo k vynikajúcemu koncertu!

John Surman "Words Unspoken" (John Surman – soprán a barytón saxofón, Rob Luft – gitara, Rob Waring – vibrafón, Thomas Strønen – bicie nástroje a Stuart Mørch Kerrison – zvukový dizajnér) - od prvého tónu bolo jasné, že tento koncert je niečím výnimočný! Zvukomalebná hra protagonistov spojená so sprievodnými ambientnými plochami nastavila tón, ktorý bol pohlcujúci a evokujúci. Fantastické improvizácie hudobníkov a interakcie prispeli k tapisérii zvukových scenérii, ktoré mali v sebe istú dávku spontaneity, ale zároveň preukazovali kompozičnú precíznosť. Zaujímavým momentom boli aj renesančné a klasické inšpirácie, ktoré len prehĺbili už dosť pestrú zvukovú paletu farieb. Surman však v minulosti viackrát pracoval aj s klasickou a rôznorodou hudbou, takže jeho eklektické poňatie nebolo prekvapivé!

Byron Wallen & The Four Corners (Byron Wallen – trúbka, Rob Luft – gitara, Paul Michael – kontrabas a Zoe Lima Pascoal – bicie nástroje) je projekt anglického trubkára Byrna Wallena, ktorý taktiež vsadil na zvukové plochy a pestrofarebné scenérie, inšpirované minimalizmom. Ťažisko výrazu však stálo na mainstreamovom jazze s prímesou popu, rocku a latinsko-americkej hudby. Hlavným pilierom skupiny bol famózny anglický gitarista Rob Luft, ktorý sa svojou gitarovou mágiou postaral o veľmi pestrofarebné plochy a invenčné sóla. Keby ho poslucháč nemal pred sebou ani by nevedel v niektorých momentoch, že tam hrá gitara, pretože tón gitary Roba Lufta sa vďaka množstvu modulácie a rôznych efektov menil na zvuk syntezátorov. K špecifickej farbe tónu prispela aj jeho vynikajúca, originálna technika. Svojim spôsobom hry odstraňuje dôraz a s množstvom legat pripomína skôr farbu a vedenie melódie flauty. Vďaka majstrovstvu tohto oceňovaného a jedného z najvyhľadávanejších európskych gitaristov bol tento koncert neuveriteľným zážitkom!

Luís Vicente Trio (Luís Vicente – trúbka, Gonçalo Almeida – kontrabas a Pedro Melo Alves – bicie nástroje) - popri chystaní hlavného pódia sa na publikum rútila free jazzová smršť z drevenej stodoly. O tú sa postaral etablovaný, portugalský trubkár Luís Vicente (čítaj exkluzívny rozhovor) so svojim triom. Luis Vicente Trio podalo ohromujúci výkon, ktorý nanovo definoval hranice melodického free jazzu. Koncert bol majstrovskou triedou v skúmaní rozšírených, atypických techník na nástrojoch, dosahujúc zvuky, ktoré boli inovatívne a zároveň podmanivé. Luis Vicente ohuroval technickou bilanciou v rýchlych behoch. Svoju zručnosť na nástroji predviedol aj s využitím pestrej škály zvukových, rytmických a dynamických kontrastov. Jeho schopnosť orientovať sa vo voľnom hraní a zároveň improvizovať fragmentované frázy pridala vystúpeniu vrstvu nepredvídateľnosti. Zdalo sa, že každá nota sa vynorila organicky a prispela ku komplexnému súdržnému hudobnému príbehu!

Manu Delago Ensemble (Manu Delago – handpan a bicie nástroje, Isa Kurz – husle, spev a klavír, Christoph Pepe Auer – klarinety a saxofóny, Clemens Rofner – kontrabas a klávesové nástroje, Chris Norz – perkusie a bicie nástroje a Anna Widauer, Mimi Schmid a Valerie Costa – spev). Jedným z posledných koncertov patril domácemu oktetu Manu Delago Ensemble. Pestré zoskupenie sa pod vedením mladého bubeníka postaralo o vynikajúci koncert, ktorý sa zaradil k vrcholom festivalu. Ich silnou stránkou bola inštrumentácia a obsadenie, ktorú neustále menili a prispôsobovali rôznym potrebám kompozícii. Predovšetkým išlo o veľmi modernú, eklektickú hudbu, ktorá spájala prvky jazzu, pop music, elektronickej hudby a minimalizmu. Repetitívne kratšie frázy s malými zmenami a melancholickým, emotívnym, ambientným charakterom navodili meditatívnu atmosféru. Vokálne trio sa taktiež pričinilo o veľmi originálny sound ansámblu, kde deklamatívny spôsob spevu, ktorý niekedy prechádzal až do recitácie bol použitý ako osobitný nástroj na docielenie veľmi špecifickej, modernej estetiky. Bol to skvelý koncert, plný odlišných farieb a spevnej melodiky!