Logo

22. - 25.8.2019, Saalfelden A   02.09.2019

Záver augusta opäť oživil údolie Álp jazzovým festivalom neďaleko Salzburgu v mestečku Saalfelden. Tentokrát to však nebol len ďalší ročník do počtu, pretože sa oslavovalo jubilejné 40-te výročie! Dramaturgia chcela veľkolepo osláviť tento festival a zároveň naposledy predstaviť festival v jeho súčasnej podobe. Na tlačovej besede festivalu sa diskutovalo o viacerých nastávajúcich zmenách. Festival chce prinášať viac koncertov do rôznych scenérií v okolí mesta a využiť tak dispozíciu Saalfeldenu a jeho turistických možností. Zmeny v počte koncertov a koncertných miest sme zažili už aj tento ročník, okrem námestia Nexusu a hlavného pódia, pribudli aj menšie podujatia zdarma - po galériách a kultúrnych centrách, čo prinieslo až neuveriteľných vyše 70 koncertov! Momentálne sú to len dohady, no až na budúci rok budeme vedieť ako bude presne festival vyzerať - do úvahy prichádza aj jeho staršia podoba na lúke pod veľkým stanom. Teraz si však v recenziách priblížime, čo si festival pripravil tento rok.

Manu Mayr & Susanna Gartmayer (Manu Mayr – kontrabas a Susanna Gartmayer - bas klarinet). Jubilejný 40-ty ročník úspešného festivalu otvoril hlavný program komornou duo formáciou v spojení kontrabasu a bas klarinetu. Basgitarista a kontrabasista Mayr a klarinetistka Gartmayer priniesli zaujímavé spojenie plné farieb, priestoru a emócií. Manu Mayr je určite viacerým čitateľom známy zo zoskupenia 5KHD alebo Kompost 3, ktoré sa objavilo aj v bratislavskom Ateliér Babylon. Keďže v týchto projektoch sa Mayr podieľa aj na kompozíciách, tak tam je cítiť jeho rukopis. Aj keď tento komorný duo projekt je už na prvé počutie jasne odlišný, taktiež v ňom nachádzame viaceré charakteristiky z jeho spomínaných ostatných projektov. Predovšetkým je to zmysel pre prácu so zvukom, farbou, elektronikou a ambientom vo veľmi otvorenom priestore. Obaja protagonisti nechávali hudbu tak povediac dýchať. Ten kto pozná aj 5KHD a Kompost 3 vie, že zoskupenia pracujú často s estetikou minimalizmu a ani tu tomu nebolo inák. Repetitívne grooves a frázy sa pohrávali s percepciou poslucháčov subtílnymi, ale aj náhlymi veľmi kontrastnými zmenami. Počet v tomto prípade nehral rolu, dynamické duo predviedlo pestrú zvukovú škálu, skvelú vzájomnú konverzáciu, vedelo kedy ubrať a kedy pridať. Počas koncertu sa striedali dve sonoristické polohy zoskupenia. Buď bola v popredí melodickosť alebo mal hlavné slovo rytmický aspekt, ktorý potláčal, melodickosť, frázovanie hudby a smeroval k spontánnosti a free jazzovému výrazu. Bolo to živé, organické, netradičné a veľmi dobre to fungovalo napriek miernej extravagantnosti a vyhranenosti.

Manu Mayr © Patrick Španko

Susanna Gartmayer © Patrick Španko

Koma Saxo (Frans Petter Eldh - kontrabas, Otis Sandsjö – tenor saxofón, Jonas Kullhammar - alt saxofón, Mikko Innanen – tenor saxofón a Christian Lillinger - bicie nástroje) je fínske kvinteto, ktoré postavilo svoje vystúpenie na dvoch veľkých protipóloch a to kontrastu jazzového mainstreamu a avantgardného free jazzu. Rytmická sekcia bola predovšetkým nositeľom tradičnejšieho soundu a pulzujúceho swingu, pričom dychová sekcia prinášala práve odvážne harmónie, atonalitu, častú moduláciu a spontánnu improvizáciu. Celkovo to však znelo veľmi usporiadane, nakoľko v krátkych epizódach, efektne tlmili napätie a disonancie, konsonantnými vsuvkami. Kapela vedela pracovať s veľmi nepravidelnými tempami a rytmami a taktiež dobre pracovala s dynamikou a momentom prekvapenia, pričom však neupadli do sféry samoúčelnej extravagancie a show. Bola to skvelá ukážka moderného severského free jazzu.

Koma Saxo © Patrick Španko

Dychová sekcia © Patrick Španko

Ken Vandermark / Nate Wooley / Sylvie Courvoisier / Tom Rainey (Ken Vandermark - tenor saxofón a klarinet, Nate Wooley – trúbka, Sylvie Courvoisier – klavír a Tom Rainey - bicie nástroje). Toto "progresívne" kvarteto z USA môže byť pre mnohých poslucháčov nestráviteľné. Ak nemáte žalúdok na silne avantgardný jazz plný rôznych asymetrických behov a množstvo harmonických klastrov, neustáleho dynamického napätia, tak tento koncert by vás určite neoslovil. Ústredný motív vystúpenia bol totiž zbúrať akékoľvek doterajšie predstavy o hudbe a zažité zvukové skúsenosti. Svoj účel hudba splnila, ale za cenu odstránenia akejkoľvek melodickosti, rytmického pulzu či nejakého konceptu. Bolo to jedno veľké šialenstvo ad libitum. Rozhodne protagonistom nechýbala odvaha, ale aký je odkaz tohto projektu? Avšak samotný pod názov varuje poslucháča, že sa bude ponárať do zákutí modernej estetiky tak zvanej noise music, ktorá nehľadá krásu v zvukomalebnom tóne, ale v hlukoch. Najlepšie demonštrovala rozpor predstavy bežného poslucháča s estetikou kapely skladba, kde sa mystické konsonantné, melancholické plochy striedali s náhlymi agresívnymi údermi a disonantnými pasážami. Oceňujem, že autori narúšali javiacu sa schematickosť diela. Postupne jednotlivé prechody medzi týmito odlišnými svetmi nahrádzali pauzy, takže sa to už nedalo jednoducho predvídať. Bizarné umenie s cieľom šokovať ma nijako nenadchlo a je to tak povediac mačka vo vreci.

Sylvie Courvoisier a Ken Vandermark © Patrick Španko

Tom Rainey a Nate Wooley © Patrick Španko

Cykada (Javi Pérez - gitara, Jamie Benzies – basgitara a kontrabas, James Mollison – tenor saxofón, Axel Kaner-Lindstrom – trúbka, Tilé Gigichi-Lipere / D'vo – elektronika a Tim Doyle - bicie nástroje) je Londýnske zoskupenie, ktoré prišlo s veľmi svojráznou, modernou podobou jazz fusion. Energické sexteto postavilo svoj koncept na masívnom sounde a rýchlych tanečných tempách. V hudbe bolo cítiť množstvo exotických vplyvov, najmä Latinskej Ameriky, ktoré však boli zabalené do veľmi moderného soundu elektroniky, funku a jazz rocku. Hlavným tvorcom soundu bol DJ XY, ktorý skrze množstvo softvérov a efektov premieňal svoje klávesy na syntezátory od výmyslu sveta. Jeho vklad posúval zoskupenie do úplne kontrastných zákutí. Samotný kontrast akustických nástrojov a elektronických zvukov tvoril základ konceptu formácie. Nebolo to však len o zvuku, chytľavé frázy a časté štylistické zmeny robili hudbu stále pútavou. Nositeľom jazzového jazyka boli predovšetkým rozsiahle improvizované sóla. Protagonisti sa neulakomili ani na vplyvy moderných elektronických smerov ako dark ambient. Keď už sa mi zdalo, že som počul všetko, tak prišiel metalový klezmer jazz, ktorý ma presvedčil, že táto skupina nerobí len ďalší klišé fusion. Vystúpenie malo svoju hĺbku, no ostalo v rovine počúvateľnosti. Londýnska jazzová scéna opäť potvrdila svoju progresivitu a originalitu.

Javi Pérez © Patrick Španko

Cykada © Patrick Španko