“Pre mňa je dôležité, aby skladby mali svoju vlastnú identitu.“   02.06.2025

Goran Kajfeš (* 1970) je švédsky trubkár, ktorý má nielen exotické meno, ale prináša aj veľmi originálnu tvorbu bez hraníc. Jeho rodičia sú klaviristi pôvodom z Chorvátska, ktorí emigrovali v 60-tych rokoch z Juhoslávie do Švédska. Goran Kajfeš tak vyrastal vo veľmi pestrom multikultúrnom, hudobnom prostredí. Jeho samotná hudba je veľmi rôznorodá, nakoľko spája odlišné prvky z prostredia jazzu, etnickej, klasickej, experimentálnej, či minimalistickej hudby. Jeho fúzia odlišných prvkov s jazzom, meditatívnym charakterom, ambientom a minimalizmom  si vyslúžila zvláštne označenie hypno-jazz. Kajfeš bol súčasťou viacerých zoskupení ako Oddjob, Nacka Forum, či Angles. V úlohe sólistu sa predstavil v roku 2000 s debutom Home vo vydavateľstve Blue Note France. S ďalším albumom Head Spin (2004) vyhral The Grammis, čo je švédska obdoba Grammy. Podobný úspech zožal aj s dvojalbumom X/Y (2012), kde sa predstavil aj so svojim unikátnym nonetom Subtropic Arkestra. Druhá časť albumu sa uberala smerom experimentovania s elektronikou spolu s Davidom Österbergom. Album získal taktiež Nordic Music Prize. Jeho súčasťou bola aj umelecká kniha a celý tento projekt bol jedno veľké umelecké vyjadrenie s prepojením na rôzne oblasti umenia. Po Subtropic Arkestra prišiel Goran s ďalšou stabilnou formáciou Tropiques, s ktorou vydal minulý rok nový album Tell Us (2024). Tropiques je veľmi zvukovo otvorený ansámbel. Kajfeš vo svojich projektoch hľadá vždy nové možnosti realizácie a nový projekt je väčšinou vždy spôsob ako realizovať nejakú novú víziu. Každý projekt má svoje umelecké smerovanie. Kajfeš bol v posledných rokoch veľmi vyťaženým a vyhľadávaným umelcom s množstvom projektov, ktoré presahujú aj do iných umeleckých sfér akými sú divadlo, či tanečné umenie. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o svoje unikátne umelecké vízie, porozprával o svojich koreňoch a identite a priblížil nám svoje aktuálne projekty. 

 

 

* Vaše meno znie slovansky a exoticky, aké máte korene?
Goran Kajfeš: “Moji rodičia pochádzajú z Chorvátska, respektíve z Juhoslávie. Moje krstné meno je Goran a to je v Chorvátsku veľmi bežné, ale priezvisko nie je až tak bežné, no veľa o ňom neviem.“

* Vy ste sa už narodili vo Švédsku, kedy vaši rodičia emigrovali?
GK: “V roku 1967, takže už veľmi dávno. Ja som sa narodil v roku 1970, takže len pár rokov potom, čo prišli do Švédska.“

* Cestujete často do Chorvátska?
GK: “Zvykli sme veľmi často - ešte keď sme tam mali aj rodinu, ale stále navštevujeme známych a kamarátov. Taktiež sme tam často chodievali s rodičmi k moru. Keď som bol malý chodili sme na dlhé výlety autom zo Štokholmu až do Chorvátska.“

* Ste synom chorvátskych hudobníkov, ale vyrastali ste vo Švédsku. Ako toto multikultúrne a umelecké prostredie ovplyvnilo váš vývoj?
GK: “Určite veľa! Moji rodičia prevažne počúvali jazz a klasickú hudbu. Ja som sa narodil vo Švédsku, ale vedel som, že rodičia pochádzajú z Chorvátska. Vo Švédsku máme na to také dobre slovo, niečo ako „medzi občianstvami“. Niekedy to pre mňa bolo ťažké, pretože som hľadal svoje korene alebo identitu. Na druhej strane v hudbe som sa cítil vďaka tomu slobodný, pretože som písal hudbu, ktorá nebola ani škandinávska, ani chorvátska. Mal som prepojenie na obe miesta, ale cítil som sa viac slobodný, niečo ako občan zeme.“

* Ste teda nejako hudobne previazaný so svojimi koreňmi a chorvátskou jazzovou scénou?
GK: “Určite áno. V minulosti som tam hrával viacej, teraz až tak veľmi nie. Kolega môjho otca Boško Petrović mal svoj vlastný klub (B.P. Club) v Záhrebe a tam som hral viackrát. Taktiež som hral s big bandom v Záhrebe. Už nehrávam toľko s miestnymi umelcami, ale určite to má vplyv na moju hudbu. Celá ta oblasť Balkánu s oblasťami ako Macedónia a Bulharsko sa nejakým spôsobom vyskytuje v mojej tvorbe. Zistil som to vlastne až neskôr, že niečo také je v mojej hudbe. Práveže keď som bol mladý, ako som spomínal, som sa tomu viac-menej vyhýbal a snažil tvoriť globálne. No s odstupom času som si uvedomil, že je to veľkou súčasťou mňa a nejako sa to chce realizovať a dostať na povrch. Po uvedomení si tejto skutočnosti som už s tým nejako nebojoval a snažil sa rôzne vplyvy absorbovať, preto v hudbe zoskupenia Subtropic Arkestra môžete počuť aj nejaké turecké, či balkánske prvky. Cítim s touto hudbou silné prepojenie.“

* Takže s týmito prvkami pracujete absolútne podvedome?
GK: “Presne tak. Je to nejakým spôsobom súčasťou mojej DNA. Prvýkrát, keď som počul balkánsku dychovku vo Švédsku, som začal nekontrolovane plakať. Bolo to niečo tak dojímavé a nejakým spôsobom to rezonovalo s mojim vnútrom. Jednoducho som tomu nemohol odolať bolo to akosi hlboko v mojom tele. Tiekli mi slzy po tvári a ja som vtedy zreteľne pochopil, že toto je mojou súčasťou. Bol to úžasný koncert a pamätám si ten zážitok do dnes.“

* Vyrastali ste s rodičmi hudobníkmi. Rozmýšľali ste vďaka tomu aj vy nad kariérou umelca?
GK: “Rodičia ma v hudbe samozrejme veľmi podporovali. Keď som v desiatich rokoch chytil do ruky trúbku, fascinovalo ma, ako mi to hneď ide. Takmer okamžite som mal dobrý tón, všetci ho chválili a išlo to tak prirodzene. Cítil som tam akési prepojenie s tým nástrojom. Samozrejme, keď vám niečo dobre ide, okamžite vás to priťahuje a chcete sa tomu venovať. Rodičia mi boli oporou a inšpiráciou, ale myslím si, že vďaka spomínanému prepojeniu s trúbkou by som sa aj tak vydal na túto cestu. Vyrastanie s rodičmi hudobníkmi je dar, ale niekedy aj prekliatie (smiech), pretože oni vždy majú nejakú predstavu o tom, čo by ste mali alebo nemali robiť. V mojom prípade to bolo prevažne len skvelé. Otec ma strašne veľa naučil o improvizácii, nie v kontexte techniky a hry, ale skôr v zmysle hudobného myslenia. So svojimi rodičmi som aj hrával, najmä s otcom. V začiatkoch som sa venoval aj klasickej hudbe, ale potom od asi devätnástich som sa začal orientovať výhradne na jazz.“

* Čo vás podnietilo k tejto zmene vydať sa len jazzovým smerom?
GK: “Cítil som, že nemám rovnakú hudobnú slobodu pri hre klasickej hudby. Jazz ma kvôli tomu priťahoval viacej.“

* Dala vám klasická hudba dobré základy, považujete klasickú hudbu za nevyhnutný začiatok?
GK: “Určite! Mal som vynikajúcich učiteľov, ktorí mi dali fantastické základy! V procese začínania môžem hovoriť len za trúbku. Tam určite je vhodné začať klasikou a mať zvládnuté aspoň nevyhnutné základy tvorby tónu a techniky. Muzikantovi to na nasledujúcej ceste zjednoduší život, ak už bude mať pevné základy. Existujú aj prirodzené talenty, ktorým to ide okamžite. V jazze takých prirodzených virtuózov bolo mnoho. Určite by som netvrdil, že je jeden nejaký spôsob ako začať alebo cvičiť techniku. Kedysi sa veľa hráčov učilo vzájomne jeden od druhého alebo od staršej generácie jazzmenov. Jedným z takých jazzmenov bol aj Clark Terry. On učil mnoho generácii trubkárov a ja som sa sním stretol aj osobne. Opýtal som sa ho ako robí cirkulárne dýchanie a on povedal, dobre nech vyženiem všetkých ľudí zo šatne a on mi to ukáže.“

* Čo vás lákalo k hre na trúbku?
GK: “Obaja moji rodičia boli klaviristi, takže v tom aký nástroj nechcem hrať som mal jasno (smiech). K trúbke som sa dostal takpovediac náhodou. V jednej švédskej rozprávke som videl postavičku ako hrá na trombóne pomocou boxerskej rukavice a prišlo mi to veľmi zábavné. Tak som išiel do hudobnej školy a okamžite som sa začal pýtať na trombón. Tam mi povedali, že mám príliš krátke ruky na trombón a bude sa mi lepšie hrať na trúbke. Okrem toho aj potrebovali trubkára do orchestra (smiech). Trúbka mi sadla, bola to láska od prvej chvíle a odvtedy som sa už nikdy neobzeral späť.“

* Vo vašej hudbe sa mi zdá, že vaše kompozície sú prevažne postavené na dlhších formách alebo aj viacerých častiach ako suita.
GK: “To záleží akú časť môjho hudobného katalógu ste počuli. Je pravda, že mám viacero rozsiahlejších kompozícii, prevažne s formáciou Tropiques. Dôsledkom toho je odlišné hudobné smerovanie a aj kontext hudby. Skladby, ktoré sme vydali boli v skutočnosti určené pre tanečné umenie, čo si vyžadovalo úplne iný typ hudby a hudobného myslenia. Našli sme si taký svojský štýl hudby, ktorý je veľmi stabilný a založený na pomalom vývoji. Je to skôr ako keby taký stav mysle, v ktorom nechávate čas voľne plynúť. V podstate ide o meditatívnu hudbu, ale má aj veľmi dynamický charakter. Mne osobne sa na tomto páči, že takáto hudba je otvorená pre všetkých, pričom si každý nájde svoju interpretáciu toho, čo počul. Jednému pánovi to evokovalo jeho starkú a strávené dni pri mori na pláži. Prvý album je 50 minútová suita. Dôvod, prečo som sa rozhodol aj pre takúto rozsiahlejšiu kompozíciu bol ten, že to bolo isté vyjadrenie. Uvedomil som si, že ľudia už nevedia dlho koncentrovane počúvať. Väčšinou si vypočujú jednu pesničku a potom prepnú zase na niečo iné a tak ďalej. Albumy sa už nepočúvajú ako kedysi. Samozrejme aj ja som z tohto niekedy vinovatý. Takže ten album bol takým vyjadrením, že táto hudba sa počúva od začiatku až do konca. Urobil som to kvôli sebe, ale aj ostatným, aby som pripomenul ľuďom aký je to zážitok počúvať celý album. Myslím, že to aj splnilo svoj účel, pretože potom som dostával mnoho mailov, ako si to ľudia užívajú počúvať to ako celok cestou do práce alebo inde. Stretol som sa aj s názormi, že je to dlhé a nudné (smiech). Ja to akceptujem, takýto typ hudby nie je pre každého. No pre mňa je to veľmi obohacujúce, keď upustím od plynutia času a nechám sa len unášať momentom. Keď ideme na pódium, nikdy nevieme koľko tam budeme. Naozaj vôbec nekontrolujeme čas a hráme to vždy inak. My si niekedy ani neuvedomujeme ako dlho sme hrali. Proste prídeme na pódium a hráme, hráme a potom prestaneme. Až keď zídeme z pódia skontrolujeme čas a niekedy je to prekvapujúce ako dlho sme hrali. Myslím, že keď aj my ako umelci upustíme od nejakého striktného naháňania času, tak potom o to skôr sa publikum uvoľní a prestane vnímať čas.“

* Máte veľmi eklektický prístup k hudbe. Je to niečo, čo vás vždy priťahovalo?
GK: “Áno, určite. Ako malý som počúval veľa jazzu a klasiky s rodičmi, ale od momentu, kedy som sa od rodičov odsťahoval som sa snažil ponoriť do všetkých možných odlišných odvetví hudby a hľadal v nich inšpiráciu. Vzbudzovalo to vo mne veľký záujem, vždy som si myslel, že mimo jazzu objavím niečo zaujímavé. Dosť výrazne to ovplyvnilo môj prístup k hudbe. Nakoniec som odtiaľ preberal veľa inšpirácii a transformoval ich do niečo, čo by sme asi mohli nazvať jazz. To je dôvod prečo moja hudba bola vždy taká eklektická. To je vlastne aj dôvod, prečo som mal vždy toľko projektov, pretože ak som dostal nejakú štýlovú a zvukovú ideu, ktorá sa nedala v danom projekte realizovať, preniesol som ju do novej zostavy. Každý projekt nejakým spôsobom zapĺňal dieru v mojej realizácii. Napriek mnohým odlišnostiam určite tam sú isté nitky posplietané naprieč odlišnými projektami.“

* Vaše skladby svojim vývojom a zvukovosťou akoby opisovali väčší obraz / príbeh. Je to niečo, čo je pre vašu tvorbu dôležité, aby opisovala príbeh?
GK: “Pre mňa je dôležité, aby skladby mali svoju vlastnú identitu. To môže byť čokoľvek od obrazovej predstavivosti, vône až po chute. Proste chcem, aby poslucháč ostal s nejakým pocitom po vypočutí skladby, aby to nebolo len o tom, že fajn, tento pán si tu hrá jazz a ukazuje svoje hudobné schopnosti. Musí tam byť niečo viac a to je to, čo vždy hľadám!“

* Posledný album Tell Us som mal pocit, že je hlavne o rôznych zvukových farbách a textúrach.
GK: “Väčšinou, keď začínam pracovať na nejakej hudbe, vlastne ani neviem, čo robím v zmysle, že nemám nejakú spätnú reflexiu a nepremýšľam nad tým. Častokrát až keď to celé dávam dokopy, tak si akokeby v hlave rozoberám, čo sa tam vlastne deje. Tento posledný album s Tropiques je v súlade s tým, čo sme hovorili predtým, že sú to rozsiahlejšie kompozície s pomalým vývojom a takého meditatívneho charakteru. Možno takým hlavným rozdielom oproti predošlým albumom aj po zvukovej stránke boli sláčiky, ktoré pre tento projekt otvorili novú dimenziu. Po stránke hudobných vplyvov je tam toho strašne veľa. Ten album je všetko od Steva Reicha, cez Andrewa Hilla až po africkú, pigmejskú hudbu. Je to bláznivý mix, ale ja sa ho ani nesnažím nejako definovať, či opísať, že je tam toto a trochu tohto - proste to tam je a vzniklo to ako moja úprimná výpoveď.“

* Aký je odkaz albumu Tell Us?
GK: “Nemal som veľmi nejako zadefinované, že o čom presne tento album je. Snažím sa tomu vyhýbať, pretože chcem nechať poslucháčovi možnosť interpretovať si to, tak ako to on cíti. Jedným s rozmerov, ktorý tam cítim ja je prepojenie so zemou. Je to aj environmentálny album s prepojením na prírodu, ale nechcem tomu dávať túto nálepku, pretože ten album je omnoho viac. Je dôležité, aby si každý našiel vlastný význam.“

* Pri vypočutí vašich albumov som si všimol, že v začiatkoch ste omnoho explicitnejšie pracovali a experimentovali s elektronikou. Uberáte sa teraz viac akustickým smerom?
GK: “To je pravda. V začiatkoch som veľa pracoval s elektronikou. Dôvod, prečo som od toho upustil v takých rozmeroch je ten, že ako som to viac a viac hrával na pódiách, zistil som, že je to celkom komplikované. Na albume to vždy fungovalo perfektne, ale bola to vždy výzva preniesť to v rovnakej produkcii na pódium. Trochu som s tým zápasil, tak som od toho takpovediac upustil. Realita je však taká, že teraz sa vlastne k tomu vraciam. Používam rôznu elektroniku viac a viac, ale už v inom kontexte ako predtým, mám už viacej vedomostí a mám pocit, že teraz s ňou pracujem takým spôsobom, ktorý mne viacej vyhovuje.“

* Je nejaký projekt, ktorý chystáte s využitím tohto nového prístupu k elektronike?
GK: “Určite. Už na albume Tell Us (We Jazz Records, 2024) sa objavujú rôzne syntezátory a s elektronikou pracujem aj na novom albume Cosmic Ear (We Jazz Records, 2025). V budúcich projektoch sa však chystám ešte viacej pracovať s elektronikou. Začal som byť posadnutý syntezátormi a mám doma celú stenu modulárnych syntezátorov. Najprv som to mal iba ako hobby pre seba, ale teraz s tým už čím ďalej viac a viac nahrávam. Takže určite môžete čakať toho ešte viacej (smiech).“

* Svet modulárnych syntezátorov je pomerne komplikovaný.
GK: “Áno to je, ale strávil som s tým pomerne dosť veľa času a nachádzam s tým sound, ktorý som dlho hľadal.“

* Pracovali ste aj s rôznymi inými odvetviami mimo hudby od filmu, divadla až po tanec. Ako tieto odlišné umelecké skúsenosti ovplyvňujú vašu tvorbu?
GK: “Určite to všetko vplýva na moju tvorbu. Všetko čo robím má so sebou nejaké prepojenie a súvis. Napríklad ako som predtým spomínal, robili sme hudbu pre tanečné predstavenie a nakoniec z toho po rearanžovaní vznikol samostatný album. Niekedy pracujem aj v štúdiu na popových albumoch alebo filmoch a aj to ma vie niekedy posunúť v iných smeroch. Vždy keď na niečom pracujem, to je jedno v akom odvetví, tak ak ma niečo zaujme, začínam rozmýšľať ako by sa to dalo ešte použiť alebo transformovať do iného projektu. Je to vlastne ako taká organická pavúčia sieť projektov a ja tam nechávam idei voľne plynúť a navzájom sú prepojené. Má to ale aj inú dôležitú stránku a tou je prežitie (smiech). Ak robím viacero odlišných vecí, nikdy nemám núdzu o prácu, viete musím sa starať aj o rodinu. Vďaka odlišným projektom som mohol byť so synom a nemusel byť na turné celý čas. Takže je to pre mňa aj dobrá obmena práce, že nemusím robiť len jednu vec a môžem byť aj nejaký čas doma.“

* Trochu sme už načrtli, že vaša hudba je veľmi rôznorodá a nerád ju nálepkujete. Je to vôbec nevyhnutné, aby sme hudbu nejak kategorizovali a teoretizovali o nej?
GK: “Označovanie je komunikačný prostriedok. Vďaka označovaniu a nálepkovaniu vedia ľudia nájsť to čo hľadajú. No nie vždy je to označenie jednoduché. Napríklad niekedy moju hudbu označujú vydavateľstva ako kozmická hudba a to ani neviem čo je (smiech).“

* V súvislosti s vašou hudbou som sa aj prvýkrát stretol s označením hypno-jazz.
GK: “Áno, ale viete čo, s týmto označením som spokojný a to je niečo, za čo sa viem postaviť. Je však pravda, že ľudia sa častokrát čudujú, že čo to vlastne je (smiech). Označovanie má samozrejme svoje benefity, pretože pomáha ľudom uchopiť a nájsť to čo hľadajú. Označenia však môžu vzbudzovať aj očakávania, ktoré sa potom nenaplnia, ak to úplne nespadá do tej kategórie. Je to v mojom ponímaní len orientačné. Ak by to bolo na mne, snažil by som sa vyhýbať viacerým označeniam a veľmi to nepreferujem. Napríklad keď idem do kina na film, najradšej mám, ak si o ňom nič neprečítam. Potom ste totálne otvorený pre všetko a nebudete už pozerať s nejakými očakávaniami, že kedy sa konečne stane tá vražda alebo nejaká charakteristická scéna.“

* Aká je podpora pre jazz vo Švédsku? Je to na úrovni vlády alebo podporujú jazz aj regióny a mestá?
GK: “Prevažne to ide cez vládu a kultúrne komisie. Samozrejme, niektoré mestá môžu dávať nejaké ojedinelé, menšie príspevky, ale to je len malá čiastka oproti tomu ako to podporuje štát. V rámci podpory máme dve rôzne komisie. Jedna rieši podporu pre koncertovanie, zoskupenia a druhá je viac orientovaná individuálne na osobnosti a príspevky na komponovanie, individuálne projekty atď.“

* Máte nejaký grant, ktorý podporuje začínajúce kapely?
GK: “Ani veľmi nie. To je celkom niekedy problém, pretože získať podporu, keď už ste zabehnutý umelec, nie je ťažké, ale dostať sa medzi tých ľudí a preraziť nie je jednoduché! Ak už raz preniknete do toho systému, tak nie je ťažké tam ostať, len sa tam musíte dostať. Oproti iným krajinám si však myslím, že máme stále veľmi dobrý systém podpory, aj keď ide to teraz trochu dolu vodou ako všade. Ja som jedným z členov tých spomínaných komisii, takže o tom viem z prvej ruky (smiech).“

* Máte nejaké inštitúcie a spoločnosti orientované špecificky na jazz?
GK: “Áno, máme jazzovú spoločnosť, ale ja s nimi nie som veľmi v kontakte. Nemajú veľký rozpočet, ale myslím si, že s tými peniazmi, ktoré majú sa snažia odvádzať dobrú robotu a robia čo môžu. Samozrejme, aj tu sú debaty o operných domoch a klasických inštitúciách oproti ostatnej hudbe. Je tam istá nerovnováha, ale ja sa na to nechcem sťažovať, pretože som si povedal, že nebudem inému odvetviu v kultúre vytýkať podporu. Potom im tu podporu zoberú a povedia, že sme ju nechceli (smiech). Tam je dôležité, aby sa celá kultúrna obec, bez ohľadu na žáner, vzájomne podporovala.“

* Ako je na tom jazzové štúdium vo Švédsku? Dá sa študovať vo všetkých väčších mestách?
GK: “Áno, už každé väčšie mesto má svoju školu a sú aj nejaké na severe Švédska. Okrem toho máme aj také prípravy na konzervatórium, ktoré sú rozmiestnené po celom Švédsku.“

* Aká je úroveň týchto študijných programov?
GK: “Povedal by som, že dobrá, aj keď ja som študoval v Kodani, takže nemám vlastnú skúsenosť. Štúdium v Kodani je podľa mňa trošku viac otvorené oproti Štokholmu. Tam je to trochu konzervatívnejšie a zameriava sa dosť na jazz 40-tych, 50-tych a 60-tych rokov - bebop a podobne. No aj tam sa to štúdium neustále vyvíja, prichádzajú tam mladí ľudia a postupne to môže ísť iným smerom.“

* Je dostatok podujatí, festivalov a klubov?
GK: “Podľa mňa nie je! Samozrejme, aj v tomto to napreduje, otvárajú sa aj rôzne menšie miesta. Vo festivaloch by sme sa tiež mohli zlepšiť, ale teraz vznikol nový festival v máji a bol úspešný.“

* Sú nejaké festivaly, ktoré sa orientujú len na domáce kapely?
GK: “Ani veľmi nie, vždy je to nejaký mix. Posledné roky prevažujú domáce kapely, ale to je aj z ekonomických dôvodov, ale vždy sa objavia nejaké zahraničné kapely. Jedna vec, čo je zvláštna, že nemáme množstvo nórskych, fínskych alebo dánskych umelcov, ktorí by prichádzali na festivaly. Neviem si to úplne vysvetliť, že prečo to tak je, ale jedným z dôvodov môže byť ten, že pre diváka a organizátorov sú to v našich končinách asi nedostatočne exotické krajiny, že festivaly radšej pozvú niekoho, kto bude väčším trhákom z Ameriky.“

* Máte nejaké švédske hudobné ocenenia, ako napríklad Grammy ? V akých kategóriách sú ocenenia?
GK: “Áno, máme dve ocenenia a oboje sú za jazzový album. Jedným je The Grammis, čo je taká obdoba Grammy Awards -niekedy sa tomuto oceneniu hovorí aj Swedish Grammy Awards. Ďalšie ocenenie je The Swedish Manifest Award, známe aj ako Manifestgalan, ktoré sa orientuje skôr na nezávisle vydavateľstvá.“

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?
GK: “Stále som zaneprázdnený a pracujem na nových projektoch. Momentálne som nadšený z nového albumu s Matsom Gustafssonom, ktorý sa veľmi vydaril a sme naň hrdí. Album sa uberá mnohými smermi a je zaujímavý. Pracoval som s ním v jeho veľkom orchestri, ale nič komorné sme spolu nerobili, takže tak vznikol tento projekt. Plánujem tiež nahrať nejaké nové veci a pracovať so spomínanou elektronikou. Takisto je na ceste nový album so Subtropic Arkestra a mojou dlhoročnou kapelou Oddjob.“

* Ďakujeme za rozhovor!